Opis putovania


1. deň: Telgárt – Andrejcová
2. deň: Andrejcová – Ramža
3. deň: Ramža – chata gen. M.R.Štefánika
4. deň: chata gen. M.R.Štefánika – Ďurková
5. deň: Ďurková – Hiadeľské sedlo

1. deň — Telgárt – Kráľova hoľa – sedlo Andrejcovej

Náš opis putovania začína vo východzej stanici — svojráznom mestečku Telgárt. Pokiaľ vlastníte staršiu mapu a nijak raz na nej mestečko Tegárt neviete nájsť, len žiadnu paniku. Pred nedávnom sa ešte volalo Švermovo. Do tejto obce vedie železnica (trať Červená skala – Margecany) a nájde sa aj nejaký ten autobus, teda s dopravou väčší problém nie je. Pokiaľ ste sa rozhodli cestovať vlakom, lístky si kupujte na stanicu Telgárt-Penzión, vlak vás vyhodí tesne za tunelom, priamo na červenú značku. Ak by ste vystúpili na stanici Telgárt, zbytočne sa prejdete a aj tak dôjdete na toto miesto. My ako turisti Košickí sme sem dorazili v  oboch prípadoch pár minút pred dvanástou (a v treťom prípade sme nocovali priamo na zastávke) , teda o tento čas sa bude opierať aj ďalší opis. Ale vydajme sa už na cestu. O správnosti smeru sa môžete presvedčiť už po pár metroch, kde nájdeme smerovník. Cesta nás ďalej vedie do obce, kde prejdeme okolo potravín (posledných na ďalšie tri dni, teda v prípade potreby odporúčam využiť) a začínajú sa nám otvárať dva možné scenáre — z Telgártu na Kráľovu hoľu vedú dve cesty.

  • Červená značka — cesta po nej je o máličko dlhšia, ale jednoduchšia a stúpanie je miernejšie. Po celý čas kopíruje elektrické vedenie k vysielaču. Pokiaľ je práve daždivé počasie, mení sa cesta pod elektrickým vedením na koryto potoka. Po pár desiatkach minút únavného stúpania lesom do pomerne prudkého svahu sa ocitneme pri transformátorovej stanici, kde končí spomínané vedenie a neďaleko sa nachádza priateľ všetkých turistov — prameň čistej vody (tzv. prameň Zubrovice). Doplníme si vypotené zásoby a po ďalších pár desiatkach výškových metrov prekrížime asfaltovú cestu, kde stretneme zelenú značku.
  • Zelená značka — cesta je kratšia, ale o to náročnejšia, odporúčam pre zdatnejších. Jej výhodou je, že vedie cez Kráľovu skalu (1690,3) — skalnatý predvrchol Kráľovej hole. Začiatok cesty nie je nepodobný ceste červenej, ale neskôr nadobudne skalnatejší charakter a vedie nás na Kráľovu skalu. Tu je terén zložitý a treba si občas pomôcť aj rukami. Dostaneme sa do sedla Snehová jama a o chvíľu prekrížime asfaltku a stretávame červenú značku.

Od asfaltky je to už len čo by kameňom dohodil k vysielaču Kráľova hoľa. Táto impozantná budova nás viedla počas celého výstupu. V prípade zlého počasia je možné sa schovať vo vnútri, kde v maličkej miestnosti pre turistov nájdete vrcholovú knihu (to púzdro vonku je len na pomýlenie) a možno aj nejakého človeka od vysielača alebo z meteorologickej stanice. Pre hladných odporúčam rýchly obed a hor sa na cestu. Tá nás vedie cez skalnatý vrchol Kráľovej hole (1946,1) po trávnatom hrebeni nad úrovňou kosodreviny na Strednú hoľu (1875,9), Orlovú (1840,4) a Bartkovú (1790,2) až do Ždiarskeho sedla (1473,3). Tu narazíme na starú lesnú cestu a tá nás už dovedie na Andrejcovú (1519,5), za ktorou sa o pár sto metrov otvára svah, kde nájdeme náš dnešný cieľ — útulňu v sedle Anderejcovej (viac v opise lokalít). Vo vnútri sa bez problémov vyspí aspoň pätnásť ľudí, pokiaľ sa nevôjdu, je správou národného parku povolené stanovanie neďaleko útulne. Výdatný prameň je hneď vedľa a tak sa po jedle a hygiene môžeme uložiť k spánku.

Upozornenie:
Počas nocovania v sedle Andrejcovej, aj na Ramži, hrozí nočná návšteva nepríjemného hosťa. V týchto oblastiach sa hojne vyskytuje medveď hnedý a podľa každoročných správ sa s ním stretne niekoľko turistov, čo môže byť veľmi nepríjemné. Preto pre vlastnú bezpečnosť nenechávajte pred stanom ani útulňou zvyšky jedla, neumyté nádoby atď, ktoré by mohli medveďa prilákať. Rovnako neodporúčam nočné prechádzky.

2. deň — sedlo Andrejcovej  – Priehyba – Ramža

Druhý deň ráno precitáme kdesi na Andrejcovej, tešíme sa, že nás nenavštívil medveď a chystáme sa na zrejme najnáročnejšiu etapu nášho putovania, preto odporúčam vydať sa na cestu už zrána a hlavne odporúčam doplniť si zásoby vody a pripraviť sa na to, že po ceste veľa prameňov nestretneme (aj keď mapa hovorí opak). Tak hor sa na Heľpiansky vrch (1586) a do sedla Priehybka (1468,1). To, čo sa týči pred nami je Veľká Vápenica (1691,2) — najvyšší dnešný bod. Na jej vrchole začína náročný úsek — zostup do sedla Priehyba (1189,8). Cesta bývala ponorená do lesa, ale od veternej smršte v roku 2004 sú svahy prevažne holé a mnoho pôvodných chodníkov sa stráca v stopách lesných mechanizmov. Na druhú stranu sa tak na pôvodne nudnom zostupe otvárajú zaujímavé výhľady. Občas býva chodník obsypaný čučoriedkami (ak je na ne sezóna) a strážcovia NP usporiadavajú hony na počerných hromadných zberačov, ktorý potom čučoriedky ponúkajú popri cestách v okolí. Po sklesaní asi 500 výškových metrov sa ocitáme v sedle Priehyba. Tu si doprajeme oddych a v prípade núdze sa môžeme vydať po stopách vody — pár desiatok metrov po lesnej ceste (žltá na sever), ale snaženie môže byť často márne — stačí pár dní sucha a prameň nenájdete. Tak isto Priehyba bola pôvodne v lese a len s nenápadnou lesnou cestou. Teraz sa tadiaľto zváža kalamitné drevo, takže tu jednak parkujú autá lesníkov a každú chvíľu sa tadiaľ preženie tatrovka s nákladom dreva. Cesta pokračuje na Kolesárovú (1507,9). Mapa naznačuje, že by sa na jej svahu mali nachádzať tri búdy a prameň, ale my sme nikdy nemali to šťastie ich nájsť — dovoľujem si tvrdiť, že už pekných pár rokov neexistujú (vzhľadom na to, že terén je tvorený malými lúkami predelenými kosodrevinou a malými stromčekmi je hľadanie čohokoľvek prakticky nemožné; v novšom atlase je naznačená už len jedna búda, ktorá tam snaď skutočne existuje). V tejto oblasti narážame na prvé neprerezané a chvíľami sa aj strácajúce chodníky a to aspoň na Oravcovú (1544,2). V okolí Zadnej hole (1619,4) a Homôľky (1659,6) sa zas predierame hustými porastmi kosodreviny. Za rázcestím poľana Havrania schádzame do lesa a narážame na prvý istý prameň. Ďalšia cesta pôvodne viedla nezáživným lesom, ale „vďaka“ veternej smršti sa tu otvorilo mnoho výhľadov. To ale zároveň spôsobilo, že v úseku od lesníckej lanovky (kúsok za prameňom) až po miesto, kde sa dolina Vyšná Tmavá pripája na hrebeň (a kde je teraz mohutná lesná cesta a veľká holina) chodník zmenil na prekážkovú dráhu. Pripravte sa na obchádzanie a preliezanie spadnutých stromov a na šmykľavý, blatistý terén. Úsek je priechodný, ale je nutné počítať so zvýšenou náročnosťou a zdržaním. Z holiny na hornom konci doliny Vyšná Tmavá, ktorú spoľahlivo spoznáte, lebo ju priesekmi v lese vidieť už dlho predtým, ako sa na ňu dostanete, sú možné dve cesty. Buď je možné držať sa značky na rúbanisku (stúpa nahor do kopca), alebo je možné zvoliť traverzujúcu lesnú cestu na južnej strane kopca a po pár zákrutách odbočiť po spádnici pozdĺž plynového potrubia nahor. Útulňa Ramža leží priamo pri tomto plynovode. Viac informácií je zas v opise lokalít.

Ďalej máme dve možnosti:

  • Ostávame na noc na Ramži — jediným rozdielom oproti Andrejcovej je vzdialenejší prameň a menej miesta na stany pre prípad, že je útulňa plná. Voda je pomerne ďaleko, šípky kedysi viedli dookola, najkratšia cesta je pokračovať po červenej značke a pri spadnutom strome odbočiť do prava cez lopúchmi pokryté základy niekdajšieho domu.
  • Pokračujeme na Čertovicu — táto možnosť má niektoré výhody — pokiaľ prídeme včas, môžeme si dať teplú večeru v penzióne (alebo motoreste) a na druhý deň máme viac času, napríklad ak chceme stihnuť návštevu Jaskyne mŕtvych netopierov (viac v opise lokalít), alebo ak chceme doknca uštriť za nocľah na Štefáničke a tretí deň pokračovať rýchlopochodom až na Ďurkovú (to je asi najlepšia možnosť ako putovanie o deň skrátiť). Rovného miesta na stany je na Čertovici málo, keďže najväčšiu plochu zaberá parkovisko a okolité lúčiny už strmo klesajú do údolí. Namiesto prameňa máme záchody v penzióne.

Upozornenie:
Rovnako ako na Andrejcovej, aj tu (na Ramži i Čertovici) hrozí reálna šanca stratnúť živého medveďa a túto skutočnosť neodporúčam vôbec podceňovať!

3. deň — Ramža – Čertovica – chata gen. M. R. Štefánika

Ďalší deň začína prekvapujúco tam, kde minulý skončil — na Ramži (alebo Čertovici). Táto časť je zo všetkých časovo aj fyzicky najmenej náročná, ale treba uvažovať s prestávkou na Čertovici. Pôvodné nudné putovanie lesom sa zmenilo a tak najprv preliezame ďalšie popadané stromy, potom sa odrazu ocitáme na holinách s výhľadmi a smer značky iba hádame po najväčšej lesnej ceste v okolí. Takto sa dostaneme na Bacúšske sedlo (1319), odkiaľ sa stúpa po úpätí Čertovej svadby na sedlo Za Lenivou (1378), odkiaľ je to už len na skok do sedla Čertovica (1238). Toto miesto podrobnejšie opisujem v opise lokalít. Kto má chuť, odporúčam obed v motoreste (kde si možno doplniť aj vodu; veľká Kofola 1 €, bryndzové halušky 2,40 €). Bufet u Mirky už podľa všetkého nefunguje. Od Čertovice je asi tri kilometre na sever dedinka Vyšná Boca, kam sa oplatí vydať (autobus, autostop, nie je ďaleko ani pešo — najlepšia cesta vedie povedľa domov a starého vleku — je to úzka asfaltka strmo klesajúca priamo do dediny) na nákup potravín a iných zásob (chlieb …). V ideálnom prípade sa vyšle malá skupinka a zvyšní oddychujú aj za nich. Je vhodné využiť zastávku na Čertovici aj na rezerváciu miest na Štefáničke – hlavne v zlom počasí (obvzlášť pokiaľ Vás zlé počasie zastihne v sobotu, keď sú na hrebeni množstvá výletníkov, ktorí pôvodne neplánovali prespať) môže byť večer vlastná posteľ ohrozená. Telefónne číslo uvádzam medzi radami na záver. Ale vydajme sa ďalej. Čaká nás prudké stúpanie na Rovienky (1602,1), ale to je posledná zložitá fáza tohto dňa — ďalej sa ide po rovinke medzi skalami a kosodrevinou do Kumštového sedla (1548,8) a skalnatý terén nás už neopustí po dlhú dobu. Panská hoľa (1635) a je na čase definitívne odložiť mapu č. 123 a vytiahnut 122. Na Králičke sa v svahu usídlili tisícky ôs, ale prechod vyzeral bezpečne. Posledný kopec a pamätník partizánom brániacim Ďumbiersky štít so štýlovým zeleným guľometom nám napovie, že chata je nadohľad. A naozaj, pod Ďumbierom sa krčí náš dnešný cieľ (bližší opis už nájdete v opise lokalít).

4. deň — chata gen. M. R. Štefánika – útulňa pod sedlom Ďurkovej

Ráno sa prebúdzame v niektorej z izieb chaty a už sa nevieme dočkať nanútených raňajok, ktoré sme si objednali deň vopred na stanovený čas. Zbierame si veci delokalizované po izbe/chate a ide sa ďalej. Tento deň sa ponesie v znamení skutočného vysokohorského terénu so všetkými slasťami a strasťami. Upozorniť musím na počasie, ktoré sa môže meniť z minúty na minútu (viď fotky) a hmla s nulovou viditeľnosťou nie je vôbec nezvyčajná (v tejto výške je to v skutočnosti už pobyt priamo v oblakoch). Ak ale chytíme dobré počasie, máme pred sebou nádherný deň plný nádherných výhľadov. Prvým cieľom, ktorý síce možno vynechať, ale neodporúčam, je najvyšší štít Nízkych Tatier — Ďumbier (2043,4). Priama cesta zo Štefáničky je zatvorená pre zosuvy pôdy, preto sa musíme najprv dostať do Krúpovho sedla (1921,9). Odtiaľto nás čaká chodník až na vrchol, kam sa dostaneme za asi trištvrte hodinu. Vrchol nás privíta hmlou alebo výhľadom a najvyšší bod nás privíta slovenským dvojkrížom. Po prvý krát sa teda nachádzame nad magickou hranicou 2000 metrov. Naspäť sa vrátime tou istou cestou a pokračujeme ďalej. V okolí sa hojne vyskytujú svište a kamzíky — stačí dávať pozor a určite sa vám ich pár podarí vidieť. Skalný chodník nás vedie do Demänovského sedla (1756,3) a ďalej na ďalšiu zo štyroch nízkotatranských dvojtisícoviek — Chopok (2023,6). Na jeho úpätí nájdeme Kamennú chatu so skvelým čajom (viď. opis lokalít). Nad ňou sa týči hromada kamenia, ktorá tvorí samotný vrchol. Na ňom objavíme svojrázny smerovník. Ďalším cieľom sú Dereše (2003,5), posledná dvojtisícovka (štvrtá – Štiavnica (2025,3) – je totiž predvrchol Ďumbiera a nie je prístupná po turistickom chodníku). Sedlo Poľana (1837), Poľana (1889,7) a môžeme si všimnúť, že horský terén sa pomaly začína znovu zelenať. Krížske sedlo (1774,8), Kotliská (1936,9) a v diaľke sa už týči Chabenec (1955,0), tak hor sa na vrchol. Ide totiž o i keď zdĺhavý, ale za to posledný dnešný výsup. Schádzajúc z Chabenca nás trávnaté horské stráne zavedú až k TIM-u, kde na čas opustíme hrebeň — blížime sa k útulni pod sedlom Ďurkovej (cca 1590). Pokiaľ je dobré počasie, nie je problém k útulni trafiť — počas zostupu z predvrcholu Chabenca ju vidieť pred nami a aj odbočka modrej značky, ktorá vedie priamo k nej, je dobre viditeľná. Väčší pozor je potrebné si dávať v hmle, či inak zníženej viditeľnosti. Existujú dve cesty – buďto počas zostupu odbočíme na modrú značku, alebo zídeme po červenej hrebeňovke až do sedla Ďurkovej k TIM-u a odbočíme kolmo doľava po zelenej značke (teda priamo dolu trávantou stráňou). Svojrázna nízka budova zasadená do svahu, občas aj obklopená menším stanovým táborom, znamená náš dnešný cieľ – viac už opis lokalít.

5. deň — útulňa pod sedlom Ďurkovej – Hiadeľské sedlo ( – Korytnica/Donovaly)

Hľa, zobúdzame sa do posledného, dňa našej cesty. Základná cesta na Hiadeľské sedlo nie je príliš dlhá, ale je nutné pamätať na to, že odtiaľ nám cesta na najbližší autobus potrvá aspoň ďalšie dve hodiny. Po návrate na hrebeň sa dostávame na Ďurkovú (1749,8) a púšťame sa smerom na Zámostskú hoľu (1612,2) (okolie začína nadobúdať typický hôľnatý charakter, stále sa pohybujeme nad hornou hranicou lesa) a Latiborskú hoľu (1643,0) — kopec s asi najmäkšou trávou v Nízkych Tatrách. Po zdĺhavom výstupe na ňu nás čaká nemenej zdĺhavý zostup z nej, až do sedla pod Skalkou (1476). V celom úseku sa naskytajú možnosti opustiť hrebeň predčasne, a to hlavne na sever na Magurku, Železnô a Liptovskú Lužnú. Zostup je ale prudký, ide o podobnú lesú cestu akou je výstup na Kráľovu hoľu a vynechali by sme podstatnú časť hrebeňa. Pokračujme ale ďalej po ceste hrdinov SNP na Skalku (1549,0), pekný to kopec. Cesta stúpa do mierneho kopca a začína sa objavovať kosodrevina, pamätník ruskému poručíkovi nám napovie že sme pár metrov od Košariska (1694,5), nad ktorým sa týči Veľká Chochuľa (1753,2), najvyšší bod dnešnej cesty. Namáhavejší výstup nás dovedie do výšky 1753 metrov a výhľad stojí za to. Vidíme, že pred nami sú už len posledné dva kopce hrebeňa. Za chvíľu prechádzame cez Malú Chochuľu (1718,6) a tešíme sa na posledný veľký kopec — Prašivú (1651,8). Tá je posiata štrkom a kameňmi a porastená kosodrevinou, cez ktorú je našťastie chodník prerezaný. Aj tak je ale Prašivá skúškou kvality obuvi. Hrebeň Nízkych Tatier končí — začíname zostup do Hiadeľského sedla (1099,0). Terén je nepríjemný a prudký, kolená dostanú svoje. Vstupujeme do lesa v ktorom by sa mal nachádzať prameň (ale nespoliehal by som sa na to) a po chvíli zídeme do Hiadeľského sedla. Nachádza sa tu väčší otvorený prístrešok, zároveň tu geograficky končia samotné Nízke Tatry. Máme nasledovné možnosti:

  • Prespať v sedle — v sedle je povolené stanovať a pokiaľ je pokročilý čas, môžeme zvážiť aj túto možnosť.
  • Pokračovať po modrej značke — modrá značka nás dovedie do Sedla pod Babou, odkiaľ je to asi hodina do kúpeľov Korytnica, kde si možno počkať na autobus z Donovalov do Liptovskej Osady a ďalej do Ružomberka (chodia ale riedko, posledný ide zvyčajne niečo po 18:00, naviac na ne nie je príliš spoľahnutie a stane sa, že autobus napriek cestovnému poriadku nezastane!).
  • Pokračovať po červenej značke — pokiaľ ostanete verní ceste hrdinov SNP, dostanete sa po pár hodinách pochodu Starohorskými vrchmi na Donovaly, kde je tiež dovolené perspať, naviac sú tam ubytovne a stojí tu ešte o chlp väčšie množstvo autobusov ako na Korytnici (ale posledné spoje sú väčšinou tie isté, len príslušne časovo posunuté).

Nech sa už rozhodnete pre hociktorú možnosť, hrebeň Nízkych Tatier máte za sebou, k čomu vám môžem len gratulovať.