>
Návrat na zoznam albumov

Malé akcie 2oo9


Malé akcie 2oo9
(do albumu)


Tento album obsahuje 169 fotiek v 5 kategóriách.

:: Šifrovačky 007 (18.–19. 4.) a Bedna (16.–17. 5.) :::: Veľkonočné Vysoké Tatry s KRTKO, 11. 4. ::
:: Geocaching event (S)vitani leta 21. 6. :::: Stopom na západ 7. a 8. VIII. 2oo9 ::
:: TMOU 11, tím Nočný motýľ, 6. a 7. XI. 2oo9 ::

Stopom na západ 7. a 8. VIII. 2oo9

Ťažkotonážny autožeriav na montáži mostu medzi Brandýsem nad Labem a Starou Boleslaví 24. novembra 2009.

Občas si človek myslí, že sa zblázni. V piatok okolo štvrtej popoludní som preto vyrazil z Brandýsa do Boleslavi a ďalej na cestu smer Mělník. Zastavil som sa až pri odbočke na Proboštský rybník (to bolo prvé miesto, ktoré sa mi zdalo aspoň ako-tak súce ak teda nepočítam ulicu v samotnej Boleslavi) a začal stopovať. Netrvalo dlho a zastavil mi človek, ktorý ma zobral na odbočku na Kostelec nad Labem. Tam bolo málo miesta, takže pri vysokej teplote a nepríjemnom Slnku nasledoval peší pochod. Našťastie sa čoskoro objavilo pár sto metrov lesa a na ich konci celkom pekné miesto na stopovanie. Skutočne som tam po chvíli chytil auto a viezol sa… „až“ do Tišic (vodič mal namierené do Mlékojed, podľa nákladu v jeho Micre by som ho odhadol na DJ). Ale ako som vravel: „Ak vždy chytím auto do desiatich minút a odveziem sa desať kilometrov, tak tam dnes dorazím.“

V Tišicích som akurát prešiel za zákrutu, vystrčil palec na prvé auto a už som sa viezol. A nie hocikam! Vyzeralo, že pán vodič tiež nemá úplne jasno kam sa mu chce, ale hovoril čosi o Kladne a že tam nechce cez Prahu. Tak sme prešli cez Mělník (kde som pôvodne plánoval pokračovať po deviatke ďalej na sever) a pokračovali voľným tempom po šestnástke do Slaného. Keďže auto pokračovalo na Kladno, vystúpil som až na križovatke so sedmičkou, prešiel ten kúsok cez pole a postavil sa vedľa cesty.

Netrvalo ani desať minút a už som sa zas viezol. A to ma prvý krát viezla žena (celkom príjemná a mladá; účtovníčka v Prahe pracujúca). Odviezla ma poriadny kus na západný zjazd do Loun (sama pokračovala na Rannou). Prešiel som na druhú stranu križovatky a chvíľku čakal. Zastavil mi už starší pán, tiež Slovák, stavbyvedúci na niekoľkých stavbách v Praze a Chomutově, ktorému stavbyvedúceho na stavbe rodinného domu na Slovensku robí manželka (naňho ostal telefonický dozor). Odviezol ma na benzínku na vjazde do Chomutova. Bolo okolo ôsmej večer, takže som odložil slnečné okuliare do púzdra a už som ani nevyťahoval foťák.

Prešiel som sa cez centrum, skúsil Billu (ktorá tu jak na potvoru zatvára o ôsmej) a nakoniec zamieril do odľúbeného Globusu, ktorý tu stojí hneď vedľa železničnej stanice (majú tam zaujímavý zvyk: ako snaď jediní, ktorých poznám, vždy požadujú nahliadnutie do batohu). Ten zatvára o deviatej, takže som ho stihol iba tesne. Vrátil som sa na stanicu, posadil sa na lavičku pod svetlom a konečne sa najedol. Nastal tiež čas prezliecť sa do dlhého. Predsa len sa už ochladilo.

Po jedle som vyrazil po trati, o ktorej som si myslel, že mieri na Březno. Po chvíli mi bolo jasné, že som na zlej trati a tak som zliezol do Spořic. Cez dedinu som sa k správnej trati konečne dostal a z nej po chvíli aj za značku zákazu vjazdu do priestoru Severočeských Dolů. Vyčkal som však neďaleko priecestia ešte na prejazd nákladného vlaku vedeného dvojicou 753.7 ČD Cargo a tvoreného „uhlákmi“ Falls (smerom na Březno). Ocitol som sa na poľnej ceste po ktorej som išiel, ako dodatočne odhadujem, rovnobežne s okrajom dolu. Chvíľami som si svietil čelovkou, chvíľami mi svietil Mesiac skoro v splne. Napokon ma to prestalo baviť a odbočil som ostro do prava. Výsledok sa rýchlo dostavil v podobe priestoru s odstránenou ornicou. No a po pár desiatkach metrov nasledovala hrana dolu. Pokochal som sa pohľadom na svetielka v dole a krátko pred polnocou som sa o kúsok ďalej rozložil. Ešte som videl, ako odniekiaľ z východu vypúšťajú hromadu malých teplovzdušných balónov (roj svetielok vo vzduchu).

Ráno som vstával pred šiestou. Posadil som sa na okraj dolu, sledoval, ako ho postupne zalieva svetlo a raňajkoval. Neskôr som si zliezol aj dolu k odstavenému dopravníku na prvej terase. Hlbšie som nešiel, tam už stroje pracovali a tak som radšej neprovokoval. Za to som potom provokoval na povrchu bagristov a vodičov nákladných áut, ktorí tam zvážali ornicu z budúceho rozšírenia ťažobnej jamy. Zaujalo ma, že aj ona mesačná krajina sa zelená. Nechajte ju pár týždňov bez zásahu a začnú sa objavovať prvé rastliny. Myslím, že nechať ju desať rokov, zarastie aj sama bez rekultivácie. Ostatne som v diaľke videl po prvej terase preháňať sa aj srnky. Čo ma ale zaujalo ešte viac, bola skutočná plocha, ktorú z dolu zaberá uhlie. Hlušiny sa musí odťažiť neuveriteľné množstvo, aby ťažobná jama mala svahy s primeraným sklonom. Tým pádom je ťažobná jama niekoľkonásobne širšia ako samotné ložisko.

Žiadnych ropákov sa mi nepodarilo zazrieť. Asi už je tam príliš čisto. Nabudúce pôjdem do dolu Bílina, alebo do Mosteckého. Aj keď teda Tušimice i Prunéřov dymili usilovne. Prunéřovu v diaľke sekundovali veterníky na Rusové, ktoré som fotil už pri jesennej ceste z Ostrova do Kadaně. V noci pekne blikali, keď otáčajúce sa vrtule prerušovali svit červených výstražných svetiel.

Netrvalo dlho a krížom cez pole som došiel na cestu vedúcu z dolu k dedine Březno a ďalej som išiel hlodajúc pšenicu. Pár áut prešlo okolo bez povšimnutia, ale potom sa jedno zastavilo (nie že by som stopoval, ale turisti v priestore dolu nie sú častí) a vodič ma zobral asi kilometer, ktorý mi zostával ku vrátnici. Prešiel som do stanice Březno a po pár odfotených vlakoch ďalej pokračoval po trati smerom na Žatec. Na trati bolo množstvo černíc, ale pásol som sa až na tých, ktoré boli od trate pár metrov ďaleko (postreky herbicídmi, postreky zo záchodov a ostatne aj postreky od motorov, prevodoviek, mazania nákolkov a podobnej hávede mi nechutia). Okolo trate tiež rástla kukurica, ale uznal som, že je ešte príliš mladá na kradnutie. Keby som išiel o týždeň–dva neskôr, mohlo by to byť zaujímavé.

Blížila sa stanica Hořetice. Zastávky medzi Březnem a Hořeticemi už majú činnú službu za sebou. Absolútna väčšina vlakov jazdí ako spešňáky, alebo rýchliky. Trať je síce medzi Žatcem a Březnem elektrifikovaná, ale keď som videl niektoré pražce, žiaden elektrický vlak by som na ňu nepustil (väčšina elektrických lokomotív je ťažšia ako dízlové).

Na chvíľu som sa v Hořeticích zastavil a u výpravkyne dobral konečne vodu, keďže poslednú som dopil pri raňajkách a už bolo skoro poludnie. Rozhodol som sa skrátiť si trochu trasu a nepokračovať ďalej po trati, ale po ceste. Nasledoval teda prechod cez kopec do Žatce v poludňajšej horúčave a na priamom slnku. Odtrhol som si ďalší klas zrelého obilia a ohlodával do kroku.

V Žatci som sa zastavil na stanici západ a keď som vyrazil smerom k hlavnej, zbadal som na železnom moste cez Ohři množstvo ľudí. Pridal som sa do davu a sledoval plavbu prapodivných konštrukcií po Ohři. Defilé prebiehalo za mohutného zdravenia sa s osádkou mostu. Keď sa plavidlá preplavili, vrátil som sa na pôvodnú cestu na Žateckú hlavnú stanicu. Tam som sa ale dlho nezdržal, vrátil sa popri Ohři do mesta a cez sídlisko zamieril k výjazdu na Plzeň. Do Lidlu (a do centra na kopec) sa mi nechcelo a tak som sa obával niekoľkokilometrového pochodu k Tescu. Znenazdajky sa ale predo mnou objavil Kaufland, takže som spokojne dokúpil pitie a jedlo a vzápätí to priamo pred Kauflandom v tieni skonzumoval. Priamo pred Kauflandom stála ceduľa konca mesta Žatce a vedľa nej som stál aj ja asi dvadsať minút s vystrčeným palcom. Miesto to naozaj zlé nebolo, len dátum bol zlý. Sobota popoludní, väčšina áut plná a v nich celá rodina idúca niekam na výlet, či z výletu.

Ale aj tu sa pošťastilo chytiť auto a v ňom človeka, ktorý viezol vybavenie deckám na sústredenie. Ten mi mimo iné vysvetlil, že ony výtvory na Ohři sú súčasťou akcie Neckyáda, ktorú organizuje Žatecká Chmelobrana. To sa človek dozvie vecí. Keďže mieril smerom na Karlovy Vary (a tam sa mi zas nechelo), vysadil ma na križovatke s Karlovarskou cestou. Odtiaľ som znovu chvíľu pokračoval pešo. Pôvodne som sa chcel pozrieť na rozhľadňu kúsok vedľa, ale strážila ju dvojica brechajúcich klobás s ktorými sa mi nechcelo hádať a tak som náhodnou cestou lesom prešiel zas na hlavnú cestu dvadsaťsedem. Najprv som skúsil chvíľu stopovať na autobusovej zastávke v stúpaní pred odbočkou na Chotěšov, potom som prešiel na vrchol kopca a keď to ani tam nevyzeralo o nič lepšie (ono to bolo v nie príliš vhodnom pravom oblúku), pokračoval som po ceste do Jesenice dúfajúc, že v dedine pomalšie idúce autá zastanú. Aj v stúpaní totiž málokto dodržiaval predpísanú devädesiatku (na klesaní protiidúci motorkári išli asi aj dvesto, mnohé autá im snaživo sekundovali). Skusmo som potom na ceste vystrčil ruku na akési auto, ktoré sa blížilo od chrbta a ono skutočne zastalo.

Pani ma zobrala do Kralovic a ja som bol rád. Prešiel som sa obcou, znovu spomínal na už poriadne dávnu LŠMF 2003, trochu pofotil a napokon sa dostavil k cintorínu na výjazd smerom na Rakovník. Bolo pol siedmej večer, autá jazdili ani nie jedno za minutu, takže travlo zas aspoň dvadsať minút, kým mi niekto zastal. Mladý vodič dával Fabii kombi celkom zabrať. Až raz niekto na Rakovnícku Fabiu otočí, budem vedieť na koho myslieť. V Rakovníku ma vysadil prakticky v centre, takže som sa len prešiel cez park (vyhýbajúc sa kľučkujúcemu domorodcovi po prehnanej dávke alkoholu) a za pár minút som už bol na výjazde na Lužnou. Tentokrát ma zobralo asi tretie auto a to dokonca až do Prahy na Bílou Horu, kde som svoje putovanie v podstate ukončil (zvyšok zaistila MHD). Pán vodič mal za sebou FEIku na ČVUTe, a keďže neskôr zistil, že elektrika nie je preňho, aj psychológiu na Karlovke.

Bol som preč asi tridsať hodín, za tú dobu som sa odviezol v desiatich autách s desiatimi novými ľuďmi. A on sa niekto bude diviť, že idem sám? Myslím, že stopovanie je v podstate veľmi spoločenský druh cestovania aj keď človek ide „sám“. Po pár rokoch som si pripomenul dobu, keď som zvykol stopovať častejšie a keďže mám ďalšie námety, kam sa stopom vydať, myslím, že to zanedlho skúsim. Myslíte, že zvládnem Aš – Čierna nad Tisou za dvadsaťštyri hodín?

Návrat na zoznam albumov