Návrat na zoznam albumov

Šumava 8. IX. 2010–11. IX. 2010


Šumava 8. IX. 2010–11. IX. 2010
(do albumu)


Tento album obsahuje 180 fotiek v 4 kategóriách.

:: 8. IX. – Železná Ruda a Großer Arber :::: 9. IX. – Železná Ruda–Modrava ::
:: 10. IX. – Modrava–Nové Údolí :::: 11. IX. – Nové Údolí–Černý Kříž ::

(754.024-8 priravená na odchod zo stanice Železná Ruda-Alžbětín na osobnom vlaku do Klatov.)

8. IX. 2010, Železná Ruda a Großer Arber

Ráno sa preberám sprchou, dobaľujem, jem a opisujem geokešky po ceste do mobilu. Ďalšou zastávkou je Billa na Vysočanech, kde nakupujem zásoby a potom sa metrom presúvam na Smíchov. Ušetrím asi úžasných dvadsať korún tým, že do Berouna idem osobákom. Naviac si tak krátim hodinové čakanie na vlak – v Berouně budem čakať asi o dvadsať minút menej. Martina ešte píše SMS, že sa možno pridá, ale ako správa od nej nechodí a nechodí, je mi jasnejšie a jasnejšie, že pôjdem sám. Tak teda rýchlik do Plzně, ktorý ďalej pokračuje na Klatovy a Železnou Rudu. V cieľovej stanici Železná Ruda-Alžbětín je vlak včas – teda o 15.15.

Fotím stanicu a potom sa poberám definitívne do Nemecka. Hneď na konci obce mám trochu problémy s miestnym turistickým značením, ale s miernym zdržaním cestu na Arberhütte nachádzam. Od Arberhütte sa mierne stúpa ku Großer Arbersee a odtiaľ nasleduje poctivý výšľap na Großer Arber. Značenie je od jazera lepšie, ale ani to mi nezabráni sa nejakých 150 výškových metrov pod vrcholom nechcene odpojiť od značky a skončiť predierajúc sa kosodrevinou okolo skalnatého vrcholu. Sem-tam sa aspoň pasiem na čučoriedkách, ale inak je to zážitok značne… intenzívny. Napokon sa mi darí sa k vrcholu predriapať okolo 18.30. Výhľad teda nič moc, vrchol je v mrakoch, takže aspoň vyberám kešku, fotím kaplnku a začínam beh dolu do údolia.

Pri Arbersee strieda foťák v batohu čelovku, na vstupe do Bayerisch Eisenstein doberám vodu z prameňa a obliekam vetrovku. Tak isto batoh dostáva pršiplášť, lebo vonku sa medzitým celkom rozpršalo. Hľadám azyl pod strechou na peróne železničnej stanice. Aspoň chvíľu si oddýchnem a po deviatej hodine večernej nasadám na žltú značku, ktorú za krátko vymením za červenú. Po červenej ale nedôjdem ani na rázcestie Debrník, už v lese si nachádzam pár metrov štvorcových miesta a v daždi staviam stan. Na prvý pokus v teréne (predtým jeden doma na posteli) to ide celkom hladko, ale aj tak vnútorný stan schytáva značnú dávku vody. Ešte že je voči nej pomerne odolný.

Za prvý deň som prešiel asi 20 kilometrov.

9. IX. 2010, Železná Ruda–jazero Laka–Poledník–Modrava

V noci sa viac krát budím zimou – nie že by bola až taká kosa, ale je dosť vlhko, pretože až do rána prší. Ráno ma budík definitívne zobudí o šiestej. Varím si teplú čokoládu a jem chlieb. Kým zbalím batoh a stan, je skoro osem hodín. Počasie sa od včera príliš nezlepšilo, mraky visia tesne nado mnou, je temno, pochmúrne, sychravo. Pochod vedie po asfaltovej ceste, čo ma najprv trochu prekvapí, ale ako zistím v nasledujúcich dňoch, podobných ciest je na Šumavě viac než dosť. Posledný kilometer pred jazerom Laka vedie po lesnej ceste, teda skôr po tom, čo z nej zostalo. Je mi na zaplakanie pri pohľade na okolité holoruby v národnom parku. Pri jazere si dávam pauzu na banán, fotím okolie, nebojácne kačice, ktoré si ma vôbec nevšímajú a promenádujú sa asi meter odo mňa, a potom okolo 10.40 vyrážam ďalej po červenej značke. Tú pri Frantově mostě mením za zelenú.

Začína stúpanie na Poledník. Cesta sa príliš nezmenila. Síce už nie je úplne asfaltová, iba to, čo by som nazval „spevnená“. Krátko pred jednou hodinou zastavujem pri prameni kúsok za rázcestím „U bývalé roty“ a varím si obed – guláš. Po obede, ktorý zaberie asi hodinu, vyrážam naproti akémusi školskému výletu a ďalej nahor. Na vrchol Poledníku dochádzam pred treťou hodinou. Počasie je vyslovene hnusné, vrchol veže síce vidieť, ale je jasné, že liezť nahor príliš zmysel nemá. Naviac mrholí až zľahka prší a podľa teplomeru na rázcestí nie je viac ako trinásť stupňov. Tak aspoň využívam záchody, vybavujem nejaký telefonát a SMS od Martiny. Ešte nájsť kešku a môžem to zabaliť a zmiznúť nadol. Tu sa mi nechce spať, aj keď v peknom počasí to núdzové nocľažisko tu môže byť super.

Na zostupe po červenej som už zas na asfaltke. Okolo je prvá zóna národného parku. „Mŕtve“ lesy pôsobia (obvzlášť v tomto počasí) dosť pochmúrne, ale aspoň prirodzene. Odpočívam až na rázcestí „Tmavý potok“, potom na „Rybárně“. Medzitým začína pršať, takže si obliekam vetrovku a sledujem cyklistku usilovne dupúcu dolu z kopca. Netrvá to ani desať minút a pršať opäť prestáva. Zapínam si GPSku, nechávam sa navigovať ku keške Modrava a sledujem ubúdajúce metre. Pod päťsto sa ale nedostanem, pretože nachádzam núdzové nocľažisko. Je asi 18.15, mám za sebou nejakých tridsať kilometrov. Fotograficky dokumentovaná stavba stanu mi zaberá asi sedemnásť minút. Potom si varím puding a nejako nemám, čo by som robil. Ísť spať o ôsmej sa mi nechce. Dopisujem aspoň denník, skúmam Roklanský potok a nocľažisko. Tým, že je postavené v podstate v rašelinisku, je dosť vlhké. V tomto ohľade by sa na Poledníku spalo lepšie.

10. IX. 2010, Modrava–prameň Vltavy–Knížecí pláně–Strážny–Nové Údolí

Tretí deň je vraj krízový. No, pre blázna, ako ja, ktorý síce pôvodne na tretí deň štyridsať kilometrov neplánoval, ale neplánoval ani túto noc spať na Modrave v hroznej zime (a hlavne) vlhku, je to poznámka „zaujímavá“. Tak teda aby som nezaháľal, budíček o pol šiestej. Dnes varím čaj, ale zajedám ho opäť chlebom. O siedmej si už pýtam od psíčkara v Modrave fľašu vody. Filipovu Huť sa rozhodnem vynechať a vyrážam po červenej značke. Cieľom je prameň (teplé) Vltavy (teda, aspoň ten „oficiálny“). Cesta údolím opäť ukazuje kontrast prvej zóny NP a tých ostatných častí. Keď obchádzam Černou horu, vyzerá to aspoň, že dnes bude predsa len lepšie počasie. Plán je dostať sa k prameňu Vltavy pred desiatou hodinou a skutočne, okolo desiatej odchádzam po pár fotkách a vybratí kešky.

Na poludnie som už na Knížecích Pláních. Medzitým som prešiel cez Bučinu s kúskom železnej opony a hromadou turistov a teraz sa motám pomedzi pastviny obohnané elektrickými ohradníkmi. Neďaleko rekonštruovaného cintorína vyberám kešku a poďho ďalej! Niekde pod Žďáreckou horou si vyberám prístrešok ako vhodné miesto na obed. Dnes budú cestoviny, i keď vody mám už povážlivo málo a zapáliť varič navlhnutými zápalkami chvíľu trvá. Na ďalšiu cestu vyrážam o štvrť na tri, na rázcestí Strážny som okolo štvrtej. Núdzové nocovisku je priamo tu, ale ja mám ešte čas a ďalšie nocovisko „iba“ trinásť a pol kilometra ďaleko. Využívam aspoň záchod a dopíjam posledný zvyšok vody.

Chvíľočku sa ide lesom, potom značka prechádza popod hlavnú cestu, chvíľu vedie krížom cez ohradený pasienok a potom sa dostáva opäť na asfaltku, smer Dolní Cazov. Že som málo pil celkom cítim, ale hovorím si, že na Nové Údolí to ešte vydržím. Postupne chytám druhý dych, obzerám krajinku s výraznými stopami po osídlení, ktoré už päťdesiat rokov neexistuje, a popri tom postupujem vpred. Sem-tam sú maliny, v predchádzajúcej časti dňa boli čučoriedky. Rázcestie Mlaka a svetla už viditeľne ubúda. Kilometre ubiehajú pomaly, ale cieľ už nie je ďaleko a naozaj, o 19.15 sa vynáram z lesa na most cez studenú Vltavu. Som na Novém Údolí a hneď mierim do hotela cez Vietnamca i s jeho stánkom. Našťastie majú Kofolu, takže najprv vo mne mizne jeden pohár Kofoly a potom popri vyprážanom syre aj druhý.

Kým vyrazím z hotela, skoro úplne sa zotmie. Chvíľu hľadám správny smer na nocľažisko, ale potom ho nachádzam i s dvoma postavenými stanmi a asi štyrmi ľuďmi. Staviam svoj stan vedľa a po krátkej hygiene ihneď zaliezam. Denník začínam písať o deviatej, potom ešte rýchly pohľad do mapy na zajtrajší plán, nastaviť budík na pol šiestu a môžem ísť spať s dobrým pocitom, že som dnes zvládol 42 kilometrov.

11. IX. 2010, Nové Údolí–Trojmezí–Plechý–Plešné jezero–Černý Kříž

V noci mi rozhodne nie je taká zima, ako počas predchádzajúcich dvoch. Určite tomu napomáha aj to, že je tu podstatne suchšie. Budím sa okolo štvrť na šesť a keďže mi nepripadá, že by malo ešte zmysel spať, začínam variť čokoládu. V okolí majú jelene závody v ručaní. Dojedám zvyšok chleba a syra, zapíjam to čokoládou a pred siedmou vyrážam. Je jasno, len riedka hmla sa vznáša okolo. Slnko si pomaly razí cestu nad obzor a je v podstate krásne aj tu v údolí. Ja sa ale ponáhľam nahor, na kopce. Osadenstvo ostatných dvoch stanov o toto všetko prichádza, keď odchádzam z nocľažiska, ešte sú ticho a zalezení. Dole pri Schwarzenberskom kanále a Rosenauerovom pamätníku sú výrazné stopy činnosti lesníkov. Potom sa pomaly dostávam do ťažšie prístupného terénu a prvej zóny a les sa mení na divokejší. V stúpaní sa mi orosuje foťák zvnútra – nedá sa asi povedať, že by som sa k nemu v posledných dňoch správal nejako veľmi dobre.

Na vrchole Třístoličníku ma víta chata, autá na parkovisku a asfaltka z Nemeckej strany. Nenechám sa rozladiť, navštívim výhliadku, fotím, skúšam hľadať kešku (ale GPS ma naháňa kamsi do skál ďaleko od turistických ciest) a ešte si všímam skupinu asi dvadsiatich Čechov síce naľahko, ale s ťažkými kamerami. Vysoký hřeben, Trojmezná, sem-tam kešku nájdem, sem-tam nie, a už som na Trojmezí. Akýsi pár (Nemci, alebo Rakúšania) sa so mnou baví (Anglicky – štyri roky Nemčiny na strednej na mne vážnejšie stopy nezanechali). Okolie intenzívne fotím, beriem ďalšiu kešku a už je predo mnou len Plechý. Za chvíľku vidím plochý vrchol i s vrcholovou skalkou a za ďalšiu malú chvíľu tam už stojím a bavím sa s ďalším turistom. Ten bohužiaľ odmieta komunikovať inak, než Nemecky, takže si príliš nepokecáme. Tak, ešte keška, pofotiť Českú, Rakúsku i Nemeckú stranu a zaznamenať tak kontrast v prístupe k chránenému územiu a musím ísť preč.

Po žltej, na ktorú chýba na vrchole smerovník, začínam najprv pozvoľný zostup k pamätníku Adalberta Stiftera a od tohoto miesta začína strmý padák, označený ako náučný chodník „Duch pralesa“, k Plešnému jazeru. Od pamätníku je pekný výhľad na Českú stranu (doteraz bol zavretý lesom). Nejaký „ynteligent“ doplnil svoje poznámky na tabule náučného chodníka. Krátkozrakosť jeho poznámok ma nenecháva chladným. Inak je les ponechaný vlastnému osudu veľmi zaujímavý a informácie na ceduliach prínosné. Turistické palice zachraňujú moje kolená pred vážnejšou ujmou a tak na lavičke pri jazere konečne zaháňam hlad cestovinami. Je tu plno cyklistov, ale na zelenej značke, po ktorej idem dolu, s nimi nie sú žiadne problémy. I tu jasne vidieť hranice prvej zóny.

Zelenú vymieňam po pár kilometroch za modrú a tú zas pri tunele Schwarzenberského kanála za žltú – Medvědí stezku. Pri pomníku posledného medveďa zastreleného na Šumavě mi definitívne dochádza baterka v mobile, takže nemám šancu si zistiť spoje zo stanice Černý Kříž. Pôvodný časový plán tak trochu nestíham a tak idem najvyššie tempo, na ktoré mi sily stačia. Dostávam sa opäť na asfaltku. Už predtým počujem trúbenie vlaku – snaď mi žiaden kľúčový spoj nezdrhol, predsa len sa blíži pol piatej a kto vie, do kedy je možné sa odtiaľto dostať do Prahy. Na stanici sa vynáram okolo 16.27, pozerám na tabuľu odjazdov a čo moje oko nevidí? Priamy rýchlik do Prahy má pravidelný príjazd 16.30 – totálna eufória!

Okrem krátkeho úseku z Českých Budějovic som v kupé sám. Až po Budějovice sa vyžívam v netĺmenom zvuku dieslového motora Zamračenej 749.262. Tam nám pripájajú ďalšie vozne, menia mašinu za elektrickú, okrem toho sa pomaly stmieva, a tak od Tábora až po Prahu iba spím. Posledný deň som prešiel asi 26 kilometrov.



Celkovo som prešiel približne 120 kilometrov za štyri dni.

Návrat na zoznam albumov