Návrat na zoznam albumov

Exchod Orava–Kysuce, 22.–27. 8. 2oo7


Exchod Orava–Kysuce, 22.–27. 8. 2oo7
(do albumu)


Tento album obsahuje 144 fotiek.

Konečná účasť: Terka, Danka, Katka, Ľubka, Klár(k)a, Jindra, Ľuboš, a moja obrovskosť.

Čo sme prešli (približne) na profile: profil.

22. 8. 2007, streda

Ešte krátko pred polnocou sa stretávam s Dankou, Terkou a Jindrom v Prahe na hlaváku. Kupujeme lístky a naloďujeme sa do vlaku. Nájsť miesto pre štyroch ľudí s batohmi je celkom umenie. Katke píšem SMS s našou polohou. Zabúdam pri tom na to, že v Přerově sa bude vlak otáčať. Katka na to našťastie myslí a úspešne sa v Hranicích pridáva. Ja ležím na podlahe, ostatní ako môžu na sedadlách (okrem nás cestuje v kupé ešte jeden chalan kamsi ďalej na východ). V Turanoch velím budíček. Meškáme asi polhodinu, čo príjemne skracuje hodinu čakania na autobus v Kraľovanoch.

Zatiaľ sa mi ale nedarí zbaviť sa broskýň – ponúkal som ich vo vlaku, ponúkam ich teraz a stále nič. Bus v Námestove mešká asi 10 minút, čo je tak akurát dosť na to, aby sme zmeškali prípoj do Polhory. Už v autobuse stretávame Ľubku, takže už nám chýba iba Ľuboš, ktorý ako jediný ide od Košíc. Medzičasom zmeškáme aj autobus o 10.10, ten o 10.25 nejako nejde a tak krátko po tom, čo sa zjaví aj Ľuboš nastupujeme do autobusu s odjazdom do Oravskej Polhory o 11.00. Ešte predtým nám ale čakanie „spríjemňuje“ jemný dážď.

Po vystúpení (keď sa nám dokonca darí trafiť správnu zastávku) sa konečne úspešne zbavujem broskýň. Za zvukov búrky a začínajúceho dažďa sa vydávame po asfaltke ku chate na Slanej vode. Tam meníme asfaltku za rozbahnenú lesnú cestu s dohasínajúcimi ohniskami po spaľovaní konárov, ktorá nás privádza až tesne pod Hviezdoslavovu horáreň. Tu nás víta ceduľa varujúca pred leteckým približovaním dreva, ktoré nám pár minút na to, keď už obedujeme na dvore horárne, potvrdzuje hrmiaci helikopotvor, ktorý vedľa pristáva dobrať palivo a dať si pauzu na obed.

No a nasleduje strmé stúpanie. Ideme najprv lesom, potom už kosodrevinou. Cestou sa aspoň krmíme čučoriedkami a píšeme svoje postrehy do návštevných kníh na prístreškoch. Po skalných schodoch prichádzame na vrchol Babej hory. Je pomerne chladno, silný vietor a pod mrakom, naviac výhľad nič moc – je opar. Zožerieme čokoládu, urobíme spoločné foto, zapíšeme sa do vrcholovej knihy a už sme na zostupe. V sedle Brána prehodnocujeme názor na nocľah tu, cez malú Babiu horu sa nám ďalej nechce, takže nakoniec schádzame strmo 200 výškových metrov na chatu PTTK na Markowe Szczawiny. Pôvodný nápad pokračovať po červenej značke na Jalovecké sedlo a prespať niekde cestou padá na ceduliach označujúcich chodník za uzavretý a životu nebezpečný. Skladáme sa teda za 250 Sk (alebo 25 Zlotych; ja to s preukazom KST ukecávam na 200) na chate, kde aspoň využívame prítomnosť sprchy s teplou vodou.

Prešli sme asi 13,5 km.

23. 8. 2007, štvrtok

Ráno sa pýtame chatára na ten „životu nebezpečný“ chodník. Presne mu nerozumiem, ale čo je podstatné hovorí, že je priechodný. Tak teda hurá na smrť. Chodník nielen že nie je nebezpečný, je aj celkom pekný čo sa týka výhľadov a tak obecne. Časový plán nám permanentne nabúravajú porasty čučoriedok, černíc a sem-tam aj malín. Podľa plánu ale dosahujeme najsevernejšie miesto Slovenska, kde sa znovu fotíme a zdržujeme konzumnou zastávkou. Teraz už klesáme až na horné Gluchačky, ktoré si vyberáme na obed. No a po obede pochodujeme až do sedla Hliny na hraničný priechod.

Nachádzame tu otvorené potraviny (síce zamerané na alkohol pre Poliakov) a pitnú vodu. Miestny nám nedoporučujú spať na mokrej lúke za rančom a tak za prvou zákrutou nachádzame skládku dreva pri ktorej budujeme dva stany – Ľubka, Jindra a ja, ktorí nesieme tretí, sa rozhodujeme prespať v senníku hneď vedľa. Po večeri vyrážam naproti Klár(k)e, ktorá má doraziť do Polhory „někdy kolem desáté“. Stretávam ju už na ceste asi 10 minút od zastávky autobusu a spoločne sa vraciame na seno a spíme. Krátko po polnoci nás budia hromy, blesky a dážď zatekajúci deravou strechou. Jindra, ktorý sa nakoniec radšej zložil vonku v lese, vtrhne dverami dnu, ostatní zakrývame batohy igelitom a seba presúvame na suchšie miesta. Potom už spíme kľudne až do rána.

Prešli sme asi 20,5 km.

24. 8. 2007, piatok

Ráno sú budíčky hneď dva. Jindra s Ľubkou vyrážajú dolu do Polhory na chlieb a tak ich budím už o šiestej. Ostatní vstávame okolo siedmej. Sušíme stany, jeme, balíme. Keď napokon vyrazíme, znovu zastavujeme pri obchode a vode a tak na Pilsko začíname stúpať až okolo desiatej. Výstup je dlhý a namáhavý. Často zastavujeme a jeme, čo batohy dajú, zbavujeme sa vody. Krátko popoludní vrchol dobíjame. Je tu hromada Poliakov a žiadna vrcholová kniha (ostatne žiadnu ďalšiu nestretávame ani celý zvyšok pochodu). Kocháme sa výhľadom, ktorý je odmenou za ten výstup a varíme obed, fotím panorámu. Po ňom ešte doberáme vodu z málo vídatného prameňa a vyrážame na ďalšiu cestu – miesto na nocľah ešte ďaleko.

Strmým svahom klesáme do Poľska. Ostatne Poľskej strany hranice sa držíme väčšinou – chodník na nej je lepšie prešľapaný ako ten na Slovenskej. Aj keď sa snažíme dohnať rannú stratu, na hraničný prechod v sedle Glinka prichádzame už za súmraku. Jeden zo Slovenských colníkov nám ukazuje verejný záchod a umyvadlo v budove colnice, ktoré potom veľmi radi a intenzívne využívame. Neďaleko na skládke dreva staviame stany (zapichnúť kolíky je skutočne vrcholný výkon). Spať ideme až okolo jedenástej.

Prešli sme asi 19 km.

25. 8. 2007, sobota

Keďže v noci zas popršalo, ráno skúšame sušiť stany. Okolo chodia množstvá Poľských hubárov. Aj keď balíme pomerne rýchlo, niektorí čakajú na otvorenie obchodu a tak zas vyrážame až o pol desiatej. Ideme lesnou cestou, mimo značku. Keď narazíme na hraničný kameň, volím zbrklo nesprávnu cestu a tak sa po pár sto metroch otáčame, vraciame na hranicu a tým aj na značku. Pochod by to bol pomerne nezaujímavý, nebyť Úšustu. Ten kopec vyzerá, ako keby niekto do hrebeňa zapichol kolík. Najprv strmo stúpame na vrchol (alebo šplháme?) aby sme tam mohli vymeniť šplh za pád o tých 200 výškových metrov späť až na sedlo Podúšust kde obedujeme a sušíme uteráky.

A keďže bolo dosť hrebeňa, na rázcestí Talapkov Beskyd schádzame po zelenej značke na sedlo Demänová. Nasleduje chôdza po asfalte až do Vychylovky. O to, kadiaľ presne vedie značka sa príliš nestaráme a tak sa rozpojení do dvoch skupín zas stretávame pri depe Vychylovskej úzkorozchodnej železnice (vnútri doberáme vodu) a na neďalekej lúke sa aj skladáme na noc. Prichádza ešte pár miestnych do krčmy na pár pohárikov a hrozne sa divia, že si s nimi nedáme ani pivo, ani borovičku.

Prešli sme asi 18 km.

26. 8. 2007, nedeľa

Ráno balíme rýchlejšie ako je obvyklé – 5 z 8 ľudí chce stihnuť autobus s odchodom z Vychylovky 8.47 a na zastávku to majú asi polhodinu chôdze. Zvyšní traja (ostali sme iba Slovenská časť: Ľubka, Ľuboš a ja) sa po raňajkách vydávame za nimi ďalej do centra dediny. Ešte predtým ale sledujeme ako depo opúšťa dolu svahom dieslový rušeň bez majstra. Zastavuje sa o vagón, ktorý je pod stanicou odparkovaný na záražkách. Pár minút na to sa zjavuje aj majster a po naštartovaní berie neposedný rušeň na rannú obhliadku trate. Aj keď je nedeľa, nachádzame otvorený obchod. Dokupujeme pár sladkých vecí a čakáme na ďalší bus.

Ten je celkom plný, ale iba po kostol v Novej Bystrici. Ďalej do Starej Bystrice ide skoro prázdny. Obzeráme vynovené námestie v Starej Bystrici a hľadáme zelenú značku, ktorá by nás mala doviesť späť na hrebeň pod Veľkú Raču. Nad dedinou pár krát hádame smer značky, nakoniec ale v holoruboch aj tak zle odbočujeme a na hrebeň sa vraciame zvážnicou, ktorá presne sleduje spádnice. V okolí Kýčery obedujeme na okraji cesty. Bez väčších problémov dobíjame malú i veľkú Raču, kde sa kocháme výhľadom z drevenej plošiny (ktorú v texte k mape volajú honosne „rozhľadňa“). Využívame chatu na Poľskej strane a jej záchody na dobratie vody.

No a zas po hrebeni. Volíme Poľskú červenú značku, ktorá sa snaží traverzovať (Ľubka sa sťažuje na kolená a podľa mapy zalesnené Príslopy nám za to nestoja). Cieľom je vrchol Kykuly, ale keď tam pred ôsmou dorážame, rovno pokračujeme klesaním po zelenej až na rázcestie Moravské, ktoré sa nám na nocovanie pozdáva oveľa viac.

Prešli sme asi 19 km.

27. 8. 2007, pondelok

Balíme. Raňajkujeme síce aj predtým, ale aj potom. Hromady černíc v okolí veľmi spríjemňujú zostup do Čierneho pri Čadci. Pár krát skúmame, kam že to tá značka zas zahla, ale vždy ju nakoniec nájdeme. V Čiernom sa zastavíme na čapovanú Kofolu a Ľuboš kupuje v potravinách Kešu. Ešte pozerá odchody vlakov zo zastávky a potom už šľapeme na trojmedzie, ktoré sa podľa tabúľ v okolí riadne zmenilo od mojej jarnej návštevy. Po šípkach a novom chodníku sme zachvíľu tam, fotíme, obedujeme a lúčime sa.

Prešli sme asi 13,5 km.

Návrat na zoznam albumov