Návrat na zoznam albumov

Nízke Tatry 2oo9


Nízke Tatry 2oo9
(do albumu)


Tento album obsahuje 160 fotiek.

V roku 2009 absolvovala prechod po dlhej dobe iba štvorica. Väčšine ľudí nevyhovoval skorý termín, prakticky ešte skúškové.

28. & 29. 6. 2oo9

Večer som vyrazil z Brandýsa na čas. Ako sa neskôr ukázalo síce bez polovice vecí, ale načas. Medzi chýbajúcimi vecami sa ocitli mapy, ktoré nemal ani nikto iný, ale to napokon nevadilo. V Kolíne som pristúpil do EN 425 Slovakia k Ľubošovi a v Pardubicích sa pridala aj Alča. Síce sa pôvodne vyhrážala, že príde opitá, bola v celkom schopnom stave a priniesla koláč, ktorý sme skoro celý zožrali cestou. Cesta prebiehala bez väčších problémov. Veselo som si pražil baterky v Ľubošovej dobíjačke (zlaté rekonštrukcie so zásuvkami). Zastali sme až pred stanicou Hranice na Moravě–město, kde sa najprv po polhodine ozvalo, že budeme stáť polhodinu, potom po dvoch hodinách, že budeme stáť neznámu dobu a napokon sme sa asi po dvoch a pol hodinách pohli. Ďalšie meškanie sme nabrali vo Valmeze, kde sa ešte prehodili posádky medzi protiidúcimi Slovakiami no a potom sme už iba zľahka sťahovali až do Popradu, kam sme dorazili s asi +130 minútami. Danka, idúca autobusom Student Agency, dorazila načas a bez problémov a tak nás čakala na stanici.

Spoločnými silami sme dorazili Alčin koláč a vyrazili pozrieť si centrum. Vybrali sme ešte pár obchodov a napokon zakotvili na lavičke neďaleko zdroja zmrzliny. Pred desiatou sme sa presunuli na druhý možný autobus do Telgártu a popri tom sledovali, ako sa jasné ráno nad Tatrami mení na búrlivé predpoludnie. Týmto autobusom sme sa dostali do Telgártu, pričom väčšina výpravy cestou dospávala precestovanú noc. Telgárt nás privítal – ako vždy – cigánmi. V dedine sme sa príliš nezdržali a hneď sme vyrazili po červenej značke smerom na Kráľovu hoľu. Za dedinou sme zastali na prezliekaciu pauzu. Prezliekli sme sa do krátkeho, aj keď hrmenie neveštilo nič dobré.

Na výstupe nás tentokrát kvôli skorému dátumu nezdržovali žiadne čučoriedky. Ale v momente, keď sme sa ocitli pod elektrickým vedením, zmenil sa doposiaľ pekný chodník na chôdzu potokom. Naviac sa začala voda valiť i zhora a tak sme zakotvili na trafostanici a čakali na počasie. Čakanie nám trvalo asi polhodinu, potom sme sa dohodli, že sme sa dočkali a vyrazili ďalej k vrcholu. Po necelých sto metroch (nanešťastie výškových) Alča zistila, že nemá hodinky, a tak odhodila batoh a bežala zas dolu. Na vrchol nás zas vyhnalo hrmenie a do miestnosti vo vysielači sme vchádzali v začínajúcom daždi. Presne podľa svojich predchádzajúcich sľubov som sa zbavil kila zo svojho batohu. Najprv som otvoril vrcholovú plechovku ananásu, a potom som si ohrial ďalšiu plechovku, tento krát chalupárskeho gulášu. Búrku sme prečkali vo vysielači.

Ďalšia cesta nás zaviedla na vrchol Kráľovej hole, kde sme usporiadali hromadné fotenie. Kúsok ďalej nás čakala keška, kde sme sa s Alčou zbavili travelbugu a potom nám už nič nebránilo v postupe na Andrejcovú. Obloha sa vyčistila, Slnko svietilo. Do útulne sme dorazili medzi poslednými a bolo tam pomerne plno, aj keď pár ľudí by sa ešte vošlo. Väčšina skupín išla v protismere, poprípade nie celú hrebeňovku.

30. 6. 2oo9

Budík zvoniaci o šiestej nie je práve najpopulárnejší. Vstávame ešte do hmly, ktorá sa rýchlo dvíha. Namiesto ovsených vločiek sa nám podarí ovsená polievka. Stan síce nebalíme, ale aj tak trvá ranné balenie dve hodiny. Vyrážame teda o ôsmej. Je zamračené, nie príliš teplo, a pomerne silno fúka. Poznámave Priehybku aj Vápenicu, ale potom sa terén mení. Na klesaní na Priehybu sa otvárajú zaujímavé výhľady v polomoch. Tie sú prevažne vyťažené, takže nič nebrzdí postup, či skôr pád do sedla. To sa zmenilo na dôležitú križovatku lesníckych ciest a parkovisko áut. Za tú chvíľu, čo tam zjeme ľahký chlebový predobed, prechádzajú dve Tatry ložené drevom. Počasie je neisté – zaprší, alebo nie? Hlasujeme za nie a vyrážame na Kolesárovú. Objavujú sa prvé zapadané a neprerezané úseky. Kosodrevina je potom ešte hustejšia a hnusnejšia, ako si pamätáme. Naviac kvitne a tak sa za prvým prechádzajúcim zdvíhajú oblaky peľu.

Kým sme nad lesom, ísť sa dá. V oblasti Zadnej hole stretávame prvú skupinu v protismere. Napokon klesáme do lesa. Vieme, že záverečný úsek by mal byť pomerne rovinatý a celý čas v lese. Čo ale neviem je fakt, že víchrica narobila peknú paseku, ktorú zatiaľ nikto neupratal. Naviac sa spúšťa lejak s krúpami, takže sa na mokrých stromoch a po rozbahnenom chodníku šmýkame jedna radosť (obvzlášť Alča, ktorá ešte nad lesom prezula do sandálov). Po dlhej hre na cvičené opice sa dostávame na križovatku červenej značky s lesnou cestou. Radšej ako hľadanie značky sa ďalej vydávame po traverzujúcej lesnej ceste a k útulni sa dostávame po ďalšej ceste – spádnici, pozdĺž plynového potrubia.

Vďala polomom sú aj v úseku, ktorý si pamätáme ako dlhý a nezáživný pochod lesom sem-tam výhľady. Na Ramži je v útulni už pomerne plno, ale keď po nás dorazia ešte ďalší dvaja, ktorí tiež spali na Andrejcovej, miesto sa stále nájde. Nakoniec nás tam spí okolo pätnásť a nebyť neohľaduplných ľudí, ktorí batohmi zaberajú miesto na pričniach, spalo by sa celkom pohodlne. V okolí útulne je neuveriteľne mokro, už ohnisko je skoro v bažine a k prameňu sa ide potokom. S Alčou šetríme plyn, využívame oheň v piecke a varíme si najprv hubovú polievku a potom aj cestoviny.

1. 7. 2oo9

Príliš som sa teda nevyspal – časť prične zaberali čiesi batohy a tak som sa nemohol natiahnuť bez dôverného styku s Dankou. Budíček je znovu o šiestej a znovu vyrážame až okolo ôsmej. Ešte sa zastavíme pri prameni, kde trocha potoka a bahna ubudlo a môžeme ísť. Pár sto metrov je cesta dobrá, ale potom sa zas dostávame do oblasti polomov. Znovu sa miestami opakuje opičia dráha, alebo sa aspoň objavuje bažina v koľajách po lesných mechanizmoch. Znovu je o veľa viac výhľadov, ako si v tomto úseku pamätáme z predkalamitnej doby. Na Čertovici, kam sa dá dôjsť, ale cesta je horšia, ako bývala, kam sme dorazili s prvými a zároveň poslednými kvapkami dažďa, si všetci štyria vo vzácnej zhode objednali kofolu a bryndzové halušky. Dážď zas iba hlúpo strašil. Dobiehaja nás dvojica, ktorá za nami ide od Andrejcovej (predtým išla pred nami).

Po jedle vyrážame nahor, k oblakom. Zabúdam na kešku na Čertovici. Značku ani nehľadáme a vyrážame rovno nahor po zjazdovke. Alča si berie kusy dreva z polomu a používa ich ako o niečo menej elegantné turistické palice. Za to sa ich môže ľahko na konci strmého úseku zbaviť. Ani palice jej ani nepomáhajú úplne a natiahne si achylovku. Danka dole uvažovala, že sa odpojí (ráno jej nebolo najlepšie), ale zatiaľ zostáva s nami. Pribúdajúce výškové metre a ubúdajúcu vzdialenosť od chaty sledujem na GPS. Aj keď tesne nad Čertovicou boli ešte nejaké polomy, vyššie už na to nie je les. Ako stúpame, obloha sa znovu mračí. Pri Lajštrochu sa v zemi usídlili hromady ôs, ale prechádzame bez vzájomných provokácií. Za nami sa začína ozývať hrmenie a tak na poslednom kopci zvyšujeme tempo. Na vrchole postáva početná skupina, ktorá pred chvíľou vyrazila zo Štefáničky a pri pohľade na počasie pred nimi (nám v pätách) sa nevedia rozhodnúť, kam ďalej – dúfajú, že búrka pôjde bokom. Nejde, nás prvé kvapky skrápajú krátko na to, pri klesaní do sedielka pred chatou. Do chaty ale dobehneme ešte pomerne suchí.

Ubytovávame sa na izbe číslo dva a večer tam dostávame ešte ďalšiu dvojicu. Okolo piatej, v ľahkom daždi, vyrážame s Alčou odloviť kešku. Potom sa sťahujeme do jedálne, kde sa vrhneme na konzumáciu rôzne drahých nápojov a pokrmov a každý tam nechávame pár strakatých mincí. Na verande si ešte pokecáme s dvojicou, ktorá je nám celý čas nablízku a potom sa zberáme na izbu. Využívame záchod, sprchu a potom ideme spať. Konečne si nachádzam čas dopisovať denník. Alča sa tvári, že pri svetle nezaspí, ale len, čo to vyhlási, zaspí. Aj keď sme uvažovali, že by sme na Ďumbier vystúpili na ľahko už dnes, kvôli počasiu pôjdeme cez Ďumbier až zajtra.

2. 7. 2oo9

Znovu sme sa zobudili po náročnej noci. Tento krát až o pol siedmej. O siedmej nás už čakali v jedálni raňajky – opäť zhoda a všetci štyria praženica a čaj. Po raňajkách zbalenie a tesne pred prenasledujúcou dvojicou vyrážame pomaly nahor, na Kumštové sedlo. Tam zisťujeme, že táto dvojica je odhodlaná Ďumbier vynechať. My sa kopcom, týčiacim sa nad nami, nenechávame odradiť. Kúsok za sedlom odkladáme batohy a postupujeme naľahko nahor. Vrchol bez väčších problémov dobíjame, kešku vedľa nachádzame a hromadne sa fotíme. Alča si zas zlepšuje svoje výškové maximum. No a môžeme začať zostup dolu. Zatiaľ neprší, ale tmavé mraky sa už zas kopia. Počas zostupu k batohom odrazu zbadáme v žľaboch na severnom svahu Ďumbiera kamzíky. Preskakuje ich tam aspoň päť. Keď si potom vyzdvihneme batohy, objavujeme na vrchole neďalekej skaly svišťa, ďalšieho zas o kus ďalej pri značke. Zvieratami sa to len hemží. Už predtým Danka uskakovala pred zmijou. No ale tu v skalách sú hlavne tie svište, kamzíky a všadeprítomný hmyz.

Na kamienku sa priženieme tesne predtým, ako sa priženie aj dážď. V chodbičke popíjame čaj a varíme si obed. V najhustšom daždi doráža z doliny nosič s nákladom 76 kilogramov. Po daždi dlhú dobu poskakujeme okolo Kamienky a diskutujeme, či vyraziť po holom hrebeni ďalej, alebo sa naopak ďalej skrývať pred búrkami, ktoré sa pohybujú v dolinách po oboch stranách hrebeňa. Napokon vyhráva názor, že nemá zmysel na kamienke ostávať a tak balíme batohy a hor sa na Dereše! A ako na potvoru už neprší. Vrchol Chopku sme ale vynechali.

Cesta cez Dereše a Poľanu je rýchla a pohodlná. Tesne pred sedlom Poľany ale objavujeme akési zvieratá pohybujúce sa v jeho blízkosti. Keď sa priblížime, zistíme, že ide aspoň o štyroch kamzíkov, ktoré sa skoro vôbec neboja a aj keď si zachovávajú odstup asi desať metrov, dajú sa bez najmenších problémov fotiť. Po tomto stretnutí s miestnym zvieratstvom vyhlasujem, že by sa do zbierky hodil ešte medveď, poprípade rys, ale zvyšku sa blízke stretnutie s týmito živočíchmi nepáči. No a ideme ďalej. Pred Kotliskami stretávame turistu, ktorý uteká po hrebeni naľahko, ale mal smolu a dážď mu prekazil plány. Teraz sa vracia na Kosodrevinu.

Vychádzame na Chabenec a už je pred nami iba zvlnený zostup na útulňu. Na zostupe si moje palice požičiava Danka a ja cítim, že na kolená naozaj pomáhajú. Alča zas uteká napred, ale čaká kúsok pred útulňou. Tam už je nám známa dvojica, ktorá zas nešla s nami a zas zmokla. A nie sú jediný. Najzaujímavejší je asi tramp, ktorý si necháva opravovať kanady šrúbami od chatára. Varíme si pred útulňou večeru a po hygiene sa zašívame v nocľahárni na poschodí, kde od poslednej návštevy je dokončená izolácia a pribudlo matracov. Prezeráme fotografie v oboch foťákoch a okolo desiatej sa ako obvykle ukladáme spať.

3. 7. 2oo9

Naša dvojica zvláda vyraziť ešte skôr ako my. Nevadí. Keď konečne výjdeme, predbieha nás pod Latiborskou hoľou ešte jedna dvojica. Cez Skalku a Košarisko iba „prebehneme“, i keď sa chvíľami kocháme pohľadom na tú či onú stranu hrebeňa. Za vrcholom Veľkej Chochule sa ale usadáme a začíname variť obed. Všetko ide dobre až do momentu, keď začne kvapkať. Nevadí, máme už skoro dovarené a tak sa schovávame pod pršiplášte a jeme. Kým dojeme, pomaly ani nepší a tak balíme veci a vyrážame ďalej. Ale veľmi rýchlo nás najprv cez Malú Chochuľu zrýchľuje hrmenie v pätách, aby sme sa napokon pod Prašivou zložili v pršiplášťoch pod kosodrevinu a čakali, kým búrka ponad nás prehrmí. Ľuboš a ja zostávame pomerne suchí, ale dievčatá, ktoré sedia na karimatke uprostred končia sediac v poriadnej mláke. No ono, Alča má o pršiplášť menej ako by potrebovala – ona sa skrýva pod mojim a pod jej sa ukrýva jej batoh. Môj batoh má vlastný pršiplášť, Ľuboš má mohutné pončo pod ktoré sa vôjde aj s batohom a Danka… ani už neviem, kde trávi dážď ona – spod toho pršiplášťa aj tak nič nevidím. Čakáme a napokon sa zdá, že máme šancu prekonať Prašivú bez toho, aby sme sa hrali na bleskozvod. Alča ešte prezlieka mokré oblečenie a môžeme ísť.

Predierame sa nahor mokrou kosodrevinou s mlákami pod nohami, prechádzame vrchol plný kosodreviny a štrku a začíname strmý zostup. Foťák odpočíva v batohu – nechcem ho namočiť. Na zostupe som rád za svoje palice. Stretávame proti nám vystupujúce skupiny, ktoré to budú mať ešte ťažké, pretože za nami už zase hrmí. Na zostupe prezlieka úplne mokré kraťasy aj Danka a potom pomaly vchádzame do lesa. Na Hiadeľské sedlo prichádzame už zase v daždi. V prístrešku je plno a tak rovno otáčame na značku smerom na Korytnicu a bez prestávky pokračujeme. Teda, napokon zastavujeme v sedle pod Babou a sadáme si na lavičku. Kolená aj iné časti nôh si potrebujú oddýchnuť. Cestou sme dokonca objavili aj prvé tohtoročné zrelé čučoriedky.

Po výdatnom odpočinku schádzame do Korytnice. Okolie prameňa Jozef vyzerá hrozne opustene. Vyrabovaná stará plniareň, opustené budovy v okolí. Zďaleka to nepripomína pomerne živé kúpele, ktoré sme tu videli pri prvých prechodoch. Plníme si fľašky minerálkou a Danka sa prezlieka ako na koncert. A to iba ide chytať autobus do Bystrice a ďalej do Prahy. Schádzame na zastávku a čakáme na autobus. Dankin prichádza za chvíľu a odváža ju na Banskú Bystricu. My čakáme na náš posledný večerný spoj na Ružomberok ako na Godota. Pol hodinu po jeho odchode to vzdávame a Ľuboš, ktorému ide vlak na Košice skôr, vyráža stopovať. Po krátkej chvíľke chytá auto a tak ho na fleku striedame s Alčou aby sme sa tiež do piatich minút viezli do Ružomberka.

Návrat na zoznam albumov