Návrat na zoznam albumov

Nízke Tatry 2oo2


Nízke Tatry 2oo2
(do albumu)


Tento album obsahuje 16 fotiek.

Nasledujúce riadky sú autentickým (a neupravovaným!) prepisom bojového denníka do ktorého boli doplnené vysvetľujúce poznámky pod čiarou. Denník vznikal v dvoch fázach a to prvá polovica počas voľného času na chate gen. M. R. Štefánika a druhá v obytnom prívese na dvore domu v Liptovskej Osade.

10. 7. 2002, streda

Teplo. 12.12 začína výprava. Meškal vlak (asi 10 minút). V tuneli je fajne chladno. V obci Telgárt sme narazili na dvojicu Čechov popíjajúcich pivo a obletujúcich miestne cigánky. Vybrali sme sa naplniť si fľašky vodou – Cintorínskou1. Cez miestne pole s miestnym obyvateľom s komplexom menejcennosti. Správal sa akoby sme mu chceli pole podpáliť od čoho napokon vôbec nebolo ďaleko. Najväčším problémom celého pochodu bolo, že sme našli značku – a to bol iba začiatok. Tým sa začal krutý výstup na Kráľovu hoľu (Lovu zdar!2) pravidelne prerušovaný konzumáciou čučoriedok. Cestou nás dobehli a predbehli bratia Česi potužený šiestimi pivami. Zbavili sa svojej Mattoni a vyhlásili ju za hnusnú3. Potužení prameňom a trafostanicou4 sme sa nejako dostali na vrchol. Ako sme zistili, nebol posledný, za to my sme boli poslední. Po ľahkom obede sme začali postupovať cez Strednú hoľu, Orlovú a Bartkovú na Ždiarske sedlo. Cestou sa pred nami zjavilo niekoľko skupiniek postupujúcich našim smerom. Zjavne sme ich doháňali. Spoločne sme oddychovali na Bartkovej. V Ždiarskom sedle sme stretli skupinu Čechov, ktorí sa tam rozhodli na noc ostať. Pred Andrejcovou sme tú rodinnú bandu konečne predbehli a došli sme pár minút pred nimi. Zas sme stretli našich Čechov. Zložili sme sa hneď vedľa nich na kopčeku pred útulňou, keďže útulňu sme označili za príliš nepohodlnú. Požičali sme si varič po neúspešnom pokuse s Pepom5, navarili sme polievočku, potom nátierky skonzumovali a hajde do stanu. Zistili sme, že deliť sa oň s batohmi nebolo veľmi pohodlné. Dokopy nás tam bolo šesť stanov.

11. 7. 2002, štvrtok

Teplo. Ráno po odbere krvi6 sme sa zobudili absolútne nevyspatí. Na raňajky sme si dali kurací nárez a potom sme o 8.17 vyrazili. Prvá väčšia pauza bola na Priehybke, kde sme nenašli prameň7. S obmedzenými zásobami vody sme pokračovali smerom na Priehybu. Po výstupe na Veľkú Vápenicu sme zistili, že musíme zošľapať do sedla k ďalšiemu neexistujúcemu prameňu. Naše potreby na chvíľu uspokojili uhorka, chlieb a luncheonmeat. V našom zúfaní po tečúcej vode nám párik Českých cyklistov ukázal cestu ku kvapkadlu ktoré honosne nazývali prameňom. Voda prekypovala životom na čo sme sa začali obávať, že my po jej požití budeme na tom horšie. Pridaním tajnej ingrediencie (KMnO4 – čo tu majú všetci proti plesniam?!?8) sa zrodila Manganofka. Tak sme napokon vyrazili ďalej. Teda na Kolesárovú – hnusný kopec (zas bez prameňov). Ďalej sme už jednotvárnym terénom pokračovali bez vody a nádeje na Ramžu. Ku koncu cesty sme našli kvapavku, teda málo výdatný prameň. Chvíľu pred Ramžou sme stretli pár Češiek, ktoré sa tam chystali utáboriť. Napokon sme štýlom od ôsmej do ôsmej dorazili na Ramžu, kde nás privítala banda Čechoslovákov a jeden Belgičan. Naši Česi, ktorí tam boli asi hodinu pred nami sa po pár deci rumu rozhodli pokračovať na Čertovicu. Po našej snahe ohriať vodu na ohni nám bol vnútený plynový varič. Na večeru bol ešusový guláš. Voda bola celkom vzdialená od útulne. Spali sme dnu, lebo sme boli varovaní pred medvedicou s mladými.

12. 7. 2002, piatok

Teplo. Ráno sme sa zobudili neskôr ako sme chceli. Belgičan sa stratil a na požičanom variči sme varili vodu na ovsené vločky. Vyrazili sme až okolo desiatej. Cestou (klesaním) na Čertovicu sme nestretli veľa ľudí, len tesne nad boli flákači autom. Pod Čertovou Svadbou sme začali spomínať na text Medveďku daj labku a teda, že pojdeme na svadbu. Na Čertovici sme si dali vyprážaný syr s opekanými zemiakmi a pol litra Kofoly k tomu. Batohy sme zverili Ľubošovi9 a s Vladom sme sa vybrali pešo do Vyšnej Boce na zásoby. Po pár (2–3) kilometroch sme boli v dedine. Privítal nás miestny rozhlas: „Do našej obce zavítal súkromný podnikateľ, ktorý ponúka nasledovný pánsky, dámsky a detský tovar: spodné prádlo pánske, dámske a detské, tepláky, legíny, košele…“ Pred miestnou Jednotou, kde sa zložil sa zhŕkla skupina domácich. V minipotravinách sme kúpili 3 chleby a 6 jabĺk. V Jednote sme dokúpili fľašu Budiš. Cestou späť sa nám podarilo stopnúť jednu Mazdu s Ontarijskou ŠPZ aj napriek blízkym občanom predávajúcim čučoriedky. Z Čertovice sme vyštartovali o 15.40 a šľapali nahor – ŠĽAPALI! Úsek na chatu Milana Rastislava Štefánika sme zvládli za čosi málo cez 3 hodiny oproti očakávanému času 3:30 + prestávky. Boli sme hore v rekordnom čase10. Na Štefáničke sme si dali čaj. Na izbu nám strelili ešte jednu rodinu, ktorá išla hrozne skoro spať.

13. 7. 2002, sobota

Menej teplo. Ráno sme sa zobudili. Rodinka už odchádzala. Dali sme si raňajky a poriadne odľahčení sme vyrazili na Ďumbier. To mohlo byť tak okolo desiatej. Vyšplhali sme sa na Krúpove sedlo a Krúpovu hoľu no a potom sme začali výstup na vrchol V. Nahor sme dorazili tesne pred obedom. Prekvapila nás ďalšia neďaleká dvojtisícovka. Po konzultácii s mapou sme prišli na to, že je to Štiavnica. Na vrchole sa nachádzala pamätná tabuľa dvoch horolezcov, ktorí už na vrchol nedošli. Na výmenu sme sa fotili s jedným chlapíkom (my jeho, on nás). Potom som sa postavil na najvyšší šuter v dohľade a cvakal som. Hádam z toho raz bude pekná panoramatická fotka11. Zbiehali sa oblaky. Zišli sme na Štefáničku, natlačili do seba polievku (kúpili sme teplú vodu12) a kobercovú nátierku13. Zaťahovalo sa čoraz viac. Okolo tretej sme si vyšli k pamätníku, ktorý bol poníže chaty. Kým sme k nemu došli, už nás skrápal dážď a tak sme sa rýchlo vrátili. A na chate turistov (sviatočných) pribúdalo jedna radosť14. Na izbu k nám prišli dve dievčatá (sviatočné). Potom dvaja starší manželia. Medzitým sa vonku spustila búrka, ktorá trvala skoro od tretej do tretej. So vzrastajúcim počtom turistov vzrastala aj hladina alkohlu. Pili všetci. Okolo ôsmej sme sa konečne dostali do preplnenej reštiky. Dali sme si buchty na pare (ja) a Vlado a Ľuboš dvojité dávky hranoliek. Potom sme ešte zobrali teplú vodu na čaj a mlieko na vločky. Na izbu nám prišiel ešte jeden chlapík z viacčlennej party. Vonku sa stále blýskalo. Podgurážený ľudia nejavili záujem o sprchy, takže sa k nim dalo aj dostať. Zaspal som skoro hneď. Zábava na chodbáchh trvala veľmi, veľmi dlho a keďže ľudí boli veľa, spali kde sa dalo.

14. 7. 2002, nedeľa

Budíček bol o siedmej. Po celej chate pospávali ľudia po večernej zábave, tak sme zišli dolu na raňajky. Boli sme tam ako prví. Dostali sme svoje praženice a čaj. Dotankovali sme vodu a okolo pol deviatej vyrazili. Samozrejme sme aj zaplatili (veľa – 400 Sk za dve noci). Ešte cestou na Krúpove sedlo nás chytil dážď. Jedna trojica sa skryla pod hnedú gumu na okraji chodníka15. Ďalší poriadny dážď nás chytil pred Chopkom. Skryli sme sa v chate. Dali sme si čaj16. Keď bol chvíľu kľud, vyšli sme na Chopok. Pofotili sme sa a zas zliezli dolu. Dali sme si obed – kurací nárez. Ľuboš tam zabudol konzervu17. Potom sme vyrazili ďalej cez Dereše. Postupovali sme ďalej. Pod Chabencom sa nám nepríjemne priblížila búrka. Tak sme zhodili batohy, prikryli ich tropikom stanu a sami sme sa usadili na spodok (celtou nahor). Neďaleko sa zložili štyri nemky, ktoré našu hlášku „Búrka ide.“ pokladali za nejaký nový pozdrav. Búrka ostala len pri daždi. Niečo iné si odpustila. Tak sme veci zas zbalili a pobrali sa cez Chabenec. Potom sme už zliezali do sedla Ďurkovej. Tam stojí „útulňa“. Celkom slušná drevená búda s celkom neslušným chatárom. Najprv nás nahnal dnu, potom nám „vnútil“ čaj (a Vlado si dal pivo) no a potom hral aj do polnoci mariáš (alkohol voveľkom). Na večeru bola klobása a paštiky. Neskôr sme to ešte zajedali marmeládou. Spalo sa na poschodí, ľudí bolo dosť. Predtým sa Česi dolu zabávali stávkami, koľko ešte príde ľudí. Verím tomu, že sa dnu vyspí pohodlne aj 70–80 ľudí.

15. 7. 2oo2, pondelok

Už o šiestej ráno štartovala nejaká početná skupina. My sme vstávali o siedmej. Zbalili sme veci, dali si raňajky a zaplatili sme čaj, pivo a „dobrovoľný“ príspevok 50 Sk. Potom sme vyrazili ďalej. Kopce ako Ďurková… Zas prevládal hôľny charakter. Videli sme aj kravky pásť sa18. Išli sme ďalej a zas búrky. Tak sme zas kempovali pod Košariskami. Búrka sa zas nevedela dohodnúť sama so sebou tak sme vyrazili ďalej. Vyšplhali Košariská, Veľkú Chochuľu, Malú Chochuľu, Prašivú a začali po všetkých stránkach hnusný zostup na Hiadeľské sedlo19. Na zostupe nebola hnusná jediná vec – KOPA čučoriedok. Jedli sme ich hlava-nehlava aj keď sa nás Ľuboš snažil od nich odtrhnúť. Napokon sa mu to po takej polhodine aj podarilo. Čo už… Napokon sme zišli aj do Hiadeľského sedla. Bolo 17 hodín LSEČ, prechod bol ukončený. Pripili sme si Manganofkou8 (síce nepravou ale predsa) a potom sme začali obed. Saláma (loveckoturistická20), paštiky a džem. To všetko s posledným chlebom ktorý nám ostal. Po obede sme pokračovali ďalej po „asfaltke“ smerom na Korytnicu. Pri jednom strome sme našli opreté dva páry turistických palíc. Potom si ich zobrali nejakí cyklisti. S nožmi v rukách sme zišli do Korytnice, načerpali sme minerálku21, potom prešli na hlavnú cestu, autobusom do Osady a prechod bol zakončený!


  1. Toto pomenovanie vzniko vzhľadom na umiestnenie prameňa hneď vedľa Telgártskeho cintorínu.
  2. Zjavne nesúvisiaca hláša ktorá počas písania denníku spôsobila tvorcom niekoľkominútový záchvat smiechu. Jej pôvod treba hľadať na Ľubošovom noži (tuším Mikov), ktorý má tento text spolu so štylizovaným obrázkom na čepeli.
  3. Jeden z dvojice Čechov otvoril fľašu ochutenej Mattoni, vyhlásil: „Fuj to je blevajz!“ a otočil ju hore dnom nedbajúc na poznámky druhého, že je to asi jediná voda čo majú.
  4. Ak stúpate z Telgártu po červenej značke na vrchol Kráľovej hole idete jednak dlhšiu dobu pod elektrickým vedením a inak potom pod vrcholom narazíte na prameň Zubrovice a na trafostanicu, kde spomínané vedenie mizne pod zem a vedie až k vysielaču na vrchole.
  5. Nápad použiť varič na tuhý lieh a tuhý podpaľovač „Pepo“ na varenie sa ukázal ako riadne úchylný. Sme vďační každému, kto nám požičal plynový varič (neskôr sme si zaobstarali vlastné).
  6. Komáre sme síce vo výške 1500 m.n.m nestreli, za to sa objavilo množstvo malých mušiek ktoré preliezajú aj cez očká na sieťovine stanu a cicajú s podobným apetítom.
  7. Aj keď mapa hovorí o množstve prameňov v tomto úseku, realita je iná. Ak existuje prameň pri Priehybke, musí byť podstatne nižšie ako je značený v mape. Prameň na Priehybe je tiež skrytý v poraste – počujete, že hučí ale nájsť je ho dosť veľký problém (pri prechode v roku 2004 to bolo lepšie). Na Kolesárovej sú v mape značené búdy a pramene, ale skúste to hľadať, keď celý vrchol tvoria malé lúčky oddelené pásmi stromov. Istý prameň je až asi hodinu a pol pred Ramžou. Je síce pomerne málo výdatný, ale za to sme ho našli každý rok. Dobré pramene sú na Andrejcovej aj na Ramži.
  8. Kto nevie, ten sa dozvie, že KMnO4 je známy manganistan draselný. Má dezinfekčné účinky a mal by byť vhodný aj proti plesniam. Pre istotu sme ho doplnili do vody neistého pôvodu, keďže sa nachádzal vo Vladovej KPZ. Vznikla tak známa Manganofka – ružovkasto sfarbená kvapalina s charakteristicky horkou chuťou. Jediná pravá Manganofka obsahuje vodu z pramienku pod Priehybou, všetko ostatné sú len napodobeniny. Ešte si zaslúži zmienku aj poznámka o plesniach v zátvorke. Jej zmysel je jednoduchý – v tej dobe som mal krátky zostrih vlasov a tak mi Vlado vymyslel prezývku „Papleseň Hlavičkatá“, no a keďže manganistan draselný je aj proti plesniam, sťažnosti nenechali na seba dlho čakať.
  9. Poznámka na mieste kde zdanlivo nemá zmysel, ale pri tom má veľký význam. Vysvetľuje totižto vznik kruhov v obilí. Keď sme vyrážali do Vyšnej Boce, nechali sme Ľuboša s batohmi a našimi vecami. Výlet trval asi dve až tri hodiny, takže nudiaci sa Ľuboš medzitým vykosil v tráve v ktorej sedel Vladovym nožom kruh o polomere „kam dosiahnem“.
  10. Aj keď v denníku uvádzame tri hodiny na Štefáničku ako hrdinský výkon, skúsenosti nás učia, že kým v Kráľovohoľskej časti Nízkych Tatier obvykle budete pomalší ako bude udávať značka, v Ďumbierskej budete značkové časy hravo prekonávať.
  11. Panoráma skutočne vznikla a nachádza sa na konci tohto dokumentu (nakoniec sa ukázalo, že tvorba panorám je mojim obľúbeným športom).
  12. Na chate, ktorá je síce murovaná, ale obložená drevom, je zákaz manipulovať s otvoreným ohňom a teda aj s varičmi. Horúcu vodu si ale môžete kúpiť v kuchyni kde vám ju na počkanie pripravia v rýchlovarnej konvici. Niekdajšia cena 5 Sk za liter je minulosťou, v roku 2003 už stála 10 Sk za liter a v roku 2004 sme túto službu vôbec nevyužili.
  13. Nejedná sa o nátierku vyrobenú z koberca, ale prosto o nátierku z koberca stieranú (potom čo nám naň spadla).
  14. Počas pochodu sme si vytvorili dve kategórie turistov: „sviatoční“ a „hardcore“. Kým sviatoční turisti sa obvykle vyvezú autom na posledné dostupné parkovisko a ďalej pokračujú pokiaľ možno lanovkou, naviac viacdenný výlet je pre nich prakticky nemysliteľný, hardcore si obvykle nesú celý domov v mohutnom batohu na chrbte na dobu pár dní až týždňov.
  15. Nech to znie ako to znie, ale myslený je mohutný hnedý nepriehľadný igelit, ktorý tvoril neforemnú hromadu na okraji chodníka prilepený k svahu a počet ľudí pod ním skrytých pred dažďom sme odhadli jednak zo zvukov do okolia sa šíriacich, jednak z počtu trčiacich nôh.
  16. Čaj v ktorejkoľvek vysokohorskej chate je skvelý a ten pod Chopkom je tým povestný. Rozhodne doporučujeme dať si na každej chate kam zavítate aspoň čaj.
  17. Aj keď sa to môže zdať malicherné, ale uvedomte si, že chatári nosia všetok materiál na chaty na vlastných chrbtoch (a tak isto musia všetok odpad na vlastných chrbtoch zniesť dolu). Preto platí pravidlo, že svoj odpad si turisti odnášajú so sebou. Týmto sa teda chceme chatárom pod Chopkom ospravedlniť :-).
  18. Nie kravy pasúce sa niekde v diaľke, to by za zmienku nestálo, ale kravy pasúce sa vo výške 1500 m.n.m. priamo na hrebeni (podobne ich môžete stretnúť aj vo Veľkej Fatre).
  19. Zostup z Prašivej spája niekoľko nepríjemných faktorov dokopy: povrch chodníka je tvorený hrubým štrkom ktorý vzniká eróziou podložia (takže aj keď vaše topánky držia ako pribité na akomkoľvek type povrchu, tu sa zosunú spolu s podkladom), sklon je značný (čo len pridáva na závažnosti predchádzajúceho bodu) a chodník je bohato obkolesený starou kosodrevinou s tvrdými haluzami križujucími chodník vo všetkých výškach, takže podobne ako v úseku na Ramžu skončíte doškriabaní, s odretým batohom a ešte asi aj od miazgy.
  20. Návod na prípravu Loveckoturistickej salámy: vezmete poriadny kus lovečáku a schovajte ho na dno plného batohu. Zodpovedne pochodujte vysokohorským terénom asi týždeň v akomkoľvek počasí (doporučené je striedať horúce dni s daždivými, to dodá saláme tu správnu arómu). Po tomto prípravnom postupe môžete salámu vybrať z batohu a konzumovať (podľa nás je naozaj chutnejšia a tento výrobný postup môžeme len a len doporučiť :).
  21. V Korytnici je to s vodou čím ďalej tým horšie. Kým pri prvej návšteve sme si mohli vybrať z troch pomerne výdatných prameňov, pri druhej v roku 2003 fungovali iba dva a v roku 2004 dokonca už iba jeden aj to s veľmi slabým prúdom. Minerálna voda sa pravdepodobne stráca v útrobách novej plniarne, ktorá je postavená neďaleko pri ceste.

Panoráma z vrcholu Ďumbiera
Návrat na zoznam albumov