Návrat na zoznam albumov

Malé akcie 2010


Malé akcie 2010
(do albumu)


Tento album obsahuje 278 fotiek v 8 kategóriách.

:: České Švýcarsko 28. II. – 1. III. 2010 :::: Hrad Turňa a Zádielská roklina, 2. IV. 2010 ::
:: Šifrovačka Matrix 2010, 17. a 18. IV. 2010 :::: Porta Bohemica, 19. IX. 2010 ::
:: Vysoké Tatry a Kôprovský štít, 30. X. 2010 :::: Outdoorový den, 14. XI. 2010 ::
:: Krkonoše, 20. XI. 2010 :::: Silvester v „iglu“ kdesi v Jizerkách 31. XII. 2010–1. I. 2011 ::

České Švýcarsko (28. II.–1. III. 2010)

Pôvodný plán sa zrodil v Grepeho hlave. Objavil GeoHashing a spočítal súradnice na nedeľu 28. II. pre štart z Prahy. Súradnice vyšli na cestu v Novém Oldřichově, čo je dedina kúsok od Kamenického Šenova. V sobotu ráno ma začal naháňať, či sa pridám a v sobotu večer som napokon súhlasil s tým, že plánujem oba smery stopovať. Peťo, ako skúsený stopár, s tým nemal najmenší problém a tak sme si dohodli zraz priamo na mieste.

Z Brandýsa nad Labem som ešte využil vlak ČD/PID do Neratovic, kde som zabehol do Tesca a chvíľu na to som už na ceste prvej triedy číslo deväť vystrkoval palec na autá mieriace k Mělníku. Z letných skúseností viem, že stopovať cez víkend je za trest (väčšinou ide v aute celá rodina a na stopárov nie je miesto, kamióny skoro nejazdia), ale auto do Mělníka sa mi predsa len podarilo chytiť za menej ako hodinu. Mělník som prepešoval na druhý koniec (popri tom som si odfotil súpravu brúsiaceho vlaku, ktorá práve odpočívala v Mělnické stanici medzi nočnými brúseniami) a tam som chytil ďalšie auto. Až do Liběchova (asi šesť kilometrov). Našťastie na zastavenie ďalšieho auta som v Liběchove nemusel čakať nijak dlho a tak som mal odvoz už do Dubé. V Dubé som sa tiež dlho neohrial (teda skôr nemrzol) a ďalší vodič ma zaviezol do České Lípy. Opäť sa dostali ku slovu (či skôr k práci) nohy a ja som poctivo šľapal na druhý koniec mesta so zastávkou na čokoládu v jednom z diskontov pri ceste. Chytiť auto z Lípy ďalej na Nový Bor a Kamenický Šenov už bola otázka chvíľky a cesta počas vášnivej diskusie s vodičom prebiehala tak, že som sa ani nenazdal a vystupoval som v Novém Oldřichově.

Zapol som GPS a kilometer k súradniciam zrazu zbehol dolu z kopca. Celkovo som stopovaním strávil štyri hodiny. Telefonát s Peťom prezradil, že po tom, čo stvrdol na tri hodiny už na štarte v Prahe, je v Úštěku a na zraz dorazí najskôr za dve až tri hodiny. Dohodli sme teda presun stretnutia na Panskou skálu do Kamenického Šenova a mohol som začať peší úsek výletu. Žltá značka nebola nijak príjemná, topiaci sa sneh sťažoval presun a namáčal topánky. Napokon sa mi krátko za krížením bývalej železničnej trate (ktorú som si v mape nevšimol, za to v teréne spoľahlivo rozoznal charakteristické stavebné prvky) podarilo žltú značku stratiť a tak som si cestu trochu natiahol. Od asfaltky Šenov – Slunečná som už zas išiel po značke. Peter sa ozval zo Šenova a ja som mu hlásil príchod na skalu za asi dvadsať minút. A skutočne za približne takúto dobu sme sa tam ocitli a konečne stretli. Po pokochaní sa výhľadom a skalou sme zliezli pod strechu plateného parkoviska (kde nefúkalo) a zjedli si obed (o štvrtej popoludní).

Nad mapou sme rozoberali možné varianty cesty. Vybrali sme si zelenú značku do České Kamenice a ďalej do Jetřichovic, ale už v Šenově sme značku počas intenzívnej diskusie stratili a tak sme do Kamenice došli po ceste. Ďalej už sme si na značku dávali väčší pozor. V Kunraticích sme už nasadili čelovky a pokračovali ešte pár kilometrov potme. Uprostred lesa som na suchom miestečku vyhlásil pauzu na večeru, ktorú následne Peťo navrhol preklasifikovať na miesto nocľahu. Po večeri sme tak už okolo pol deviatej zaľahli do spacákov. O budenie sa ešte pokúsili rodičia volajúci tesne po deviatej, ale to bolo okrem vetra a Mesiaca (v splne) jediné vyrušenie počas nasledujúcej noci.

V mojom spacáku (Husky Emotion) zima nebola. Petrov už zažil o niečo viac a ani z výroby nebol určený do takých teplôt, ako môj, ale ani Peter do rána nezmrzol. Na druhú stranu, Peťov spacák a karimatka v porovnaní s mojim spacákom a s nafukovacou karimatkou zaberali podstatne menej miesta (nie tri štvrtiny jeho batohu).

Po budíčku o šiestej sme sa pomaly vyhrabali, prezliekli do studeného oblečenia, zbalili a zišli do Jetřichovic. Využili sme miestne potraviny na dokúpenie nápojov a po posilnení v autobusovej zastávke a pofotení pár domov sme nabrali smer červená značka a Mariina skála. Vietor fučal, po oblohe sa prevaľovali mraky, bolo chladno a nevľúdne. Na výhliadku sme ale vystúpili, poobzerali výhľad (ktorý bol vďaka inak nepríjemným podmienkam čistý do veľkej vzdialenosti), ja som temer rozbil foťák… Škoda, že na drevenej búde na vrchole už chýbajú niektoré okenice a aj dvere sú vyvalené. Mohlo by to byť veľmi pekné miesto na nocľah (stále je, ale keby bolo celé…). Červenú značku sme krátko na to vymenili za žltú. Do Hřenska by sme to asi stihli, ale ďalší nocľah vonku sme už absolvovať nechceli, nabrali sme teda východný smer. Na inak pomerne jednoduchej ceste sme si na tom jednom úseku, kde bola možnosť voľby, vybrali tú zábavnejšiu variantu. Podľa (absencie) stôp v snehu sme boli po dlhej dobe prví, kto išiel Úzkými schody po rebríkoch. Na pár miestach som zo schodov a plošiniek okopával sneh, ale inak nebol ani v tomto období výstup zvlášť náročný.

Keď sme sa dostali na asfaltku pri Doubickém potoku, zamierili sme na juh, priamo do Chřibské. Až na námestie v Chřibské sme už asfalt neopustili. Na námestí sme chvíľu rozímali s mapou a potom sme si rozdelili smery. Peťo vyrazil stopovať smerom na Varnsdorf, ja som volil spiatočnú cestu cez Českou Kamenici. Peťo chytil snaď tretie auto, ktoré išlo okolo neho, kým ja som si na autobusovej zastávke ešte balil foťák do batohu. „Lucky Bastard“ vravel som si, ale aj ja som za rozumnú dobu chytil auto aspoň do Kamenice. Tam som tiež dlho nečakal na vodiča, ktorý pôvodne hovoril o Šenovu, ale potom sa rozhodol, že vlastne potrebuje niečo z České Lípy a tak ma odviezol až tam, tentokrát dokonca na správnu stranu mesta. Ani tam som dlho nepostál a už som mal ďalšie auto na križovatku Jestřebí. Peter medzitým chytil na križovatke pri Jiřetíně priamy kamión do Prahy. Na križovatke Jestřebí som len tak skusmo vystrčil ruku na kamión prichádzajúci od chrbta, kým som sa presúval za križovatku, a on skutočne zatal. Poľský vodič viezol náklad dreva do Štětí a tak ma zobral do Liběchova. V Liběchove bolo opäť otázkou len niekoľkých áut, kým ma otec s malým dieťaťom odviezli do Mělníka. Nasledoval ešte peší presun cez pol mesta a potom už auto do Neratovic a autobus do Brandýsa. Peter sa zatiaľ zdržiaval s jeho kamiónistom pri neplánovaných zmenách itineráru cesty (takže som ho nakoniec aj tak predbehol ;). Ako hovoril: On má vypilované tie dlhšie vzdialenost (krížom cez Európu). Na takéto krátke veľa praxe nemá.

PR Ctirad, Praha (25. III. 2010)

Nie že by bolo v ten deň nejak až extra pekne, ale pekne bolo a tak som si zašiel na PR Ctirad nad Prokopským údolím a niečo aj vyfotil (plná veľkosť 11,6 MB po kliknutí na maličký náhľad)

Výhľad z PR Ctirad

Z5, Lipnice 2010 (2. až 8. augusta 2010)

Jediné, čo má z Lipnice zmysel publikovať sú nasledujúce štyri minuty a deväť sekúnd videa:

Vysoké Tatry a Kôprovský štít (30. X. 2010)

Podrobnejšie informácie o akcii nájdete na stránkach Krtka. Celý deň bolo nádherné počasie, len hore trochu veterno. S polarizákom som sa fakt vyblbol. A prečo o tom píšem? Lebo mám tak tri panorámy, ktoré je škoda zmenšovať do galérie:

Prvé dve sú vytvorené približne od Hincovho plesa. Jedna vznikla počas výstupu, druhá počas zostupu. Posledná je panorámou výhľadu z Kôprovského štítu.

Výhľad počas výstupu… Výhľad počas zostupu… Výhľad z vrcholu

Outdoorový den (14. novembra 2010)

Táto jednodenná akcička sa uskutočnila pod vedením Jakuba Šveca, ktorý na FF UK vedie seminár „Outdoorové aktivity jako jedna z metod zážitkové pedagogiky“. Viac-menej sme sa zrazili už na Hájích pri autobuse, ale oficiálny zraz bol v Kostelci nad Černými Lesy o 8.45 (čo znamenalo vyrážať z Brandýsa o 6.35). Po chvíli sa objavil aj vedúci dňa a mohli sme vyraziť kúsok za mesto. Z lúky bol pekný výhľad na Ještěd a Krkonoše, ale nás zaujímaly hlavne tie outdoorové aktivity.

Na začiatok sme začali (ako inak) takzvanými IceBreak-mi. V termitológii, na ktorú som zvyknutý, by sme ich spolu s neskôr zaradenou naháňačkou dráčikov hodili medzi jednoduché hry na rozcvičku. Zaradenie k IceBreak-om ale spĺňali (keď ničím iným, tak kontaktnosťou). Pomedzi tieto hry sme radili zoznamovacie kolečká, kde sa ukázalo, že pokiaľ človek nevie, najlepšia odpoveď je Klára (tri z osemnástich je celkom dobrá šanca). Aby sa nepovedalo, zaradených bolo aj pár Problem solving hier.

Slnko stúpalo stále vyššie a vyššie, teplota rástla tiež. Po krátkej prestávke nasledovalo posledných pár hier na tejto lúke a potom presun k lesu. Na ďalšej lúke sme zahrali Indiánsku hru s pokladmi, ktorá bola oficiálne zaradená medzi hry strategické (po našom (M&M) to bola bojovka). Stav po dvoch hrách bol nerozhodný. Mušky vyliezli zo zimných úkrytov a štípali ako divé. Prestávka na obed a po nej presun do lesa k potoku. Niektorých zaskočil už „most“, ale ten pravý sme si mali postaviť sami. Nakoniec nám s napínaním a uväzovaním lana pomohol Jakub, pretože inak by sme viazali ešte o pekných pár (desiatok?) minút dlhšie.

Na lano nad potok sa nevybral každý, ale každý, kto to skúsil, prešiel. Maruška, ktorá išla prvá, to zobrala tým ťažším smerom – do kopca, ostatní potom smerom dolu. Ako posledný som si vyskúšal lano aj ja a keďže vydržalo, bolo všetko OK. Po tomto blbnutí sme polovici ľudí zaviazali oči, dali im do praciek sviečku, o ktorú sa mali starať a hurá na pár sto metrov po lesnej ceste k (skoro) poslednej aktivite.

Hračka pomerne známa – dostať všetkých ľudí cez „elektrický plot“. A zvládli sme to naozaj so všetkými a v časovom limite (síce o pár sekúnd, ale v limite). Síce si táto hra pri doskokoch do hlbokého lístia vyžiadal ľudské obete (teda jeden členok a jedno koleno), ale inak sme všetci v zdraví prežili.

Slnko už zapadlo a tak sme po hodnotiacom kolečku vyrazili na cestu do Kosteleckého pivovaru. Okrem piva či Kofoly si prakticky každý dal aj nejaké jedlo a obsluha sa snažila, takže sme stihli aj autobus o 18.15. Ešte predtým sme skúsili s Klárou a Mišou hľadať jednu kešku, ale GPS sme nezobrali a priateľ na telefóne v tomto prípade príliš nefungoval, takže DNF.

Čo som snaď nespomenul je fakt, že po každej hre nasledovala podrobná diskusia – reflexia. A to by snaď stačilo, nie? Fajn akcička, uvidíme, či mi čas víde na Outdoorový víkend plánovaný v letnom semestri.

Epilóg: Najprv motivácia: „Eva zhrešila a Boh vyhlásil, že za to bude platiť krvou. Eva bola šikovná a ukecala to na mesačné splátky.“ Tak a teraz vysvetlenie: Je pondelok večer a ja mám doštípané pravé lýtko a členok dvakrát také ako ľavé, do ktorého sa trafilo podstatne menej mušiek. I za outdoorový deň sa platí krvou. Alebo: koho by napadlo ťahať v polovici novembra repelent, no nie? Fotka radšej pre slabšie povahy nebude, blbnutie mušiek nechalo „šťavnaté“ stopy aj na povrchu.

Návrat na zoznam albumov