Návrat na zoznam albumov

Deň cesty


Deň cesty
(do albumu)


Tento album obsahuje 164 fotiek v 7 kategóriách.

:: Deň cesty, 22. 4. 2oo6 :::: Deň cesty, 6.–7. 10. 2oo6 ::
:: Deň cesty, 30. 4. – 1. 5. 2oo7 :::: Deň cesty, 28. 9. – 29. 9. 2oo7 ::
:: Deň cesty, 17. 5. – 18. 5. 2oo8 :::: Deň cesty, 1. 5.–2. 5. 2oo9 ::
:: Deň cesty, 24. a 25. IV. 2010 ::

Deň cesty, 22. 4. 2oo6

Všetko to už po tretí krát zorganizoval Gimli. Štart bol tentokrát v Sušici odkiaľ sme o desiatej ráno po tom, čo sme vystúpili z víkendového rýchlika R 794 Otava z Prahy, vyrazili proti predchádzajúcemu smeru na Horažďovice. Skoro od začiatku a až do konca cesty som išiel s Ježišom. V Horažďovicích sme sa zastavili na Kofolu a definitívne skončili v Strakonicích — ja hlavne kôli pľuzgierom na oboch nohách vďaka ktorým som sa skoro nemohol hýbať. Suma as 45 km.

Deň cesty, 6.–7. 10. 2oo6

20.24 štartujeme hromadne z Bechyně. Postupne sa „peloton“ naťahuje. S Ľubošom sa oddeľujeme keď si na odchode z Bechyně fotím pekne nasvietený most. Ešte nás dobieha Ďábel, ktorý zas volil inú cestu cez Bechyni. Chvíľu šľapeme v trojici ale potom, čo veľká časť zvyšku zle odbočí sa zas formuje takmer celý peloton. Od tej chvíle až do Písku otravujem Ľuboša s Katkou.

Nad Týnem nad Vltavou sa zastavujeme na výhliadke, fotím si Temelínske veže, výhľad a Ľuboša s Katkou. Pomaly sa šinieme smer Písek. Sem-tam zastavujeme na jedlo či iné činnosti. Ľuboš s Katkou spomaľujú — Katka kvôli kolenám, Ľuboš zas kvôli chodidlám. Zatiaľ ale stále držia rozumné tempo tak sa ich držím ako kliešť (už ma musia mať radi).

Pred Pískem meníme značku z červenej na modrú — vrchol „Jarnik“ si predsa nemôžeme nechať ujsť. Okrem toho je vedľa vyznačená rozhľadňa. Podľa návštevného poriadku je síce až do 9.00 zamknutá na dva zámky, ale skutočnosť je taká, že dvere sú voľné. A poviem vám, výhľad stojí za to! Písek, Šumava a obecne celé okolie krásne na dlani takto za úsvitu. Ľuboš s Katkou vychádzajú len asi do polovice — nahor, kde fúka a je to ostatne po úzkych točitých schodoch (ale stojí to za to), sa im nechce.

Do Písku schádzame po šípkach smer nádraží. Tam stretávame Jindru (ešte s niekym) a Ľuboš s Katkou končia. S Ľubošom ešte zachádzam do Tesca a ja vyrážam po modrej ďalej. Spacia kríza, ktorú som ako-tak pretrpel niekedy medzi štvrtou a šiestou ráno sa ale stále prejavuje a ožíva čím ďalej, tým viac. Krátko za Pískem volá Tritas, že už tiahne aj s partiou na Strakonice. To mu ešte ako cieľ hlásim Strakonice, ale postupne moje odhodlanie opadá a potom, čo pri Kestřanech brodím vysokou trávou (lebo tadiaľ vedie chodník) a po jemnom dáždiku, ktorý už nejakú chvíľu kvapčí, mám topánky durchom (sic ona výmena ponožiek značne pomôže…) nakoniec končím pri Žižkovom pamätníku. Predsa len, spať na každom kroku a ešte vo vlhkých topánkach nie je nijak príjemné.

Deň cesty, 30. 4.–1. 5. 2oo7

Prespávam na koleji – na Masaryčku je to rozhodne bližšie ako z Letňan. V Děčíně na stanici potom lamentujem nad tým, koľko je tam pekných mašín, čo ešte nemám odfotené – smola, budem tam zas musieť niekedy zájsť.

Po úvode, rozdaní máp a pamätných listov a po spoločnej fotke (ktorej sa vyhýbajú Ľuboš s Katkou, ktorí si odbehli do potravín dokúpiť zásoby) vyrážame k Tyršovu mostu, kde začína červená značka, ktorá nás povedie až na Děčínsky sněžník. Už počas výšľapu nahor na Pastýřskou stěnu teším Evičku, Jindřišku a Maju fotením. Na vrchole sa dlhšie zdržiavam na výhliadke – pelotón ľudí mi trochu uteká a keď potom po pár sto metroch zastavujem pri prístrešku a mením dlhé nohavice za krátke, naberám stratu skoro 10 minut.

Už za Belou dobieham a následne predbieham Šajriho, aby som na dohľad dotiahol Jindřišku a Maju. Spoločne nasadzujeme rozumné tempo a na rázcestí Pod Koňskou hlavou už krátko odpočívame aj spolu s Evičkou, Martinom a … (kto si má pamätať všetky mená). Spoločne potom vystupujeme na plošinu Děčínskeho sněžníku, kocháme sa výhľadom a ja fotím panorámu. Pri rozhľadni (nahor sa nám nechce) odpočívame dlhšie a tak mením ponožky. Neodpočívame zas ale až tak dlho a tak mi všetci utekajú. Jindřišku s Majou dobieham pomerne rýchlo na klesaní na zelenej, Evičku a spol. potom za Sněžníkem. Ostatne športom „utečú mi, dobieham ich“ sa zabávam tento deň viackrat.

Pred Malým Chvojnom pri prekračovaní potôčika znovu odpočívame, obšťastňujú nás dvaja motorkári a naviac pár na štvorkolke. Potom, čo zas dobehnem ujduvších, zabávame sa hraním kontaktu a asociacií. To už na zelenej až prakticky do Ústí, kde chce končiť väčšina spoluputujúcich. Z Erbenovy vyhlídky ešte fotím úplnú panorámu a potom už schádzame do mesta. Jindřiška s Majou tesne stíhajú asi 3–4 minuty meškajúce EC do Prahy, Martin sa napokon tiež odpája, keďže zisťuje, že v noci by sa spod Milešovky nemal ako dostať preč. Dokupujem si nejaké jedlo a volám |Ľubošovi. Ten je s Katkou kdesi pri Malém Chvojně s plánom stihnúť v Ústí posledný vlak do Prahy (neskôr potom volá, že plán vyšiel). Evička sa snaží zohnať na záchodoch na stanici vodu, ale tu pitnú nemajú – miešajú ju s labskou.

Na Větruši (začiatok červenej) nakúpené zásoby jem, prezliekame do dlhého a vyrážame už len s Evičkou (ktorá má preventívne vybitý mobil ale dohaduje sa s Gimlim na stretnutí na Režnom Újezde) smerom na Milešovku. Snažíme sa ísť dostatočne rýchlo na to, aby sme kratšou trasou stiahli náskok, ktorý zatiaľ Gimli s Oldom majú. V chatovej osade nad Ústím dokonca doberáme vodu (aj keď tu ju majú iba navozenú v bandaskach). Cestou v každej dedine pália čarodejnice – začínam sa báť o Evičku.

Po pár hodinách (no, asi štyroch; s miernym meškaním oproti plánu) prichádzame na rázcestie na svahoch Milešovky. Vrchol vynechávame, za to sa snažíme dostať na vrchol Ostrého (Evičke sa ale nakoniec po schodoch do zrúcaniny nechce – kolená sú občas svine). Keď schádzame z Ostrého, ozýva sa Gimli, že už sú na mieste stretnutia. Nám chýbajú 4 kilometre. Radšej ako sedieť a mrznúť nám vyrazia naproti a naozaj ich na vrchole za Březnem stretávame. Na rázcestí im potom odovzdávam Evičku s tým, že ďalej s nimi nejdem a že Lovosice budú tiež pekný cieľ (rozhodne je z nich lepšie spojenie ako z podobne vzdialených Třebenic).

Sadám si asi na 10 minút, čo sa v chlade druhej hodiny rannej ukazuje ako celkom nevhodné – keď zase vstanem, chvíľu mi trvá rozhýbať sa. Ako vždy na konci, prichádza najhorší úsek cesty – vytrvalých 5 km po asfalte do Lovosic na stanicu. Cestou sa akurát pokúšam (bez statívu – zo zeme) fotiť Jupiter a súhvezdie Škorpión tesne nad južným obzorom. V Lovosicích som hodinu a pol pred prvým ranným rýchlikom do Prahy (pravidelný odjazd 4.59). Stanica je otvorená – nanešťastie – úplne (dvere zostávajú vytrvalo otvorené celý čas). Lavičky sú stredne obsadené (pár bezdomovcov a ľudí, ktorým asi zavreli krčmu v najhoršiu možnú dobu). Čakanie si krátim počítaním kilometrov a pospávaním (mapy sú úžasne uspávajúce čítanie). Čo dodať? Vo vlaku zaspávam hneď, keď vyrazíme zo stanice, a zobudí ma až prejazd Negreliho viaduktu pred Masaryčkou. Že by automatický budík? Dokonca ani sprievodca ma neotravuje kvôli lístku – alebo mu ho dávam v spánku? V tomto bode sa na svoju pamäť akosi nemôžem spoľahnúť. No a hurá domov, do Prahy, do sprchy, do postele!

Deň cesty, 28. 9.–29. 9. 2oo7

Na začiatku sa vyhýbam zrazu a nastupujem do vlaku už na Libni, zvyšok sa pridáva na Holešovicích. V Děčíně Evička oznamuje, že v neďalekej Norme majú lacné enegry drinky. A štart! Hneď za stanicou sa odtrhne úvodná skupinka, ja idem s Jindrom najprv vzadu, ale potom vyrovnávame tempo čela, čím sa stávame samostatnou dvojicou. Snaha čelo dobehnúť sa škaredo nevypláca počas výstupu na Pastýřskou stěnu (to sme ešte v Děčíně!). S Jindrom ale držíme čelnú skupinku na dohľad, zadná sa pomaly stráca kdesi ďaleko za nami.

Pod Konskou hlavou stretávame Evičku s Gimlim. Teraz nám ešte utekajú, ale chvíľu na to už Evičku chytáme spoľahlivo a Gimli nám nakoniec neutečie na Děčínském sněžníku (ono ho Evička naháňa mobilom, lebo má v jeho batohu vetrovku). Ostatne od Děčína sa pohybujeme v hmle, ktorá postupne prechádza do dažďa, teda predpoveď počasia ako na potvoru nesklamala. Nikde sa príliš nezdržujeme – je na to pomerne chladno. Až na zostupe zo Sněžníku stretávame Oldu, ktorý nám ide naproti, pretože najčelnejšia skupinka, v ktorej bol, zvolila „neoficiálnu“ trasu a tak chce túto nepravosť „dobehnúť“. No a keď sme sa už takto zišli do kvinteta, tak to treba zapiť, takže tesne pred záverečnou zastavujeme v reštaurácii v Sněžníku a dávame si čaj (ja s Evičkou) a pivo (ten zvyšok).

Ďalšia cesta do Jílového sa nesie v znamení šmýkania sa po skalách a nadávania na asfalt (to ale pri každej príležitosti). Tempo máme rezké, našťastie nie príliš, takže nikto neodpadáva (okrem Evičky, ktorá pomalšie stúpa do kopcov ale inak je rýchla a vždy ju počkáme). Z Čermnej na Strážiště a v podstate do Chvojna cestu nevidieť. Nebyť toho, že sme tu boli na jar, stratíme sa (a veľa času) skoro určite. Takto postupujeme niečím, čo vyzerá ako cesta krížom cez lúky. Mokrá tráva vs. botasky 1:0, preto v Malém Chvojně zastavujeme, ja žmýkam ponožky, beriem si druhé a skúšam sušiť topánky toaletným papierom (obetujem ho asi pol rolky a naozaj najbližšie asi 2 km idem v relatívnom suchu).

Nič sa ale nemá preháňať, po tej chvíli schádzame z asfaltu zas do trávy a skóre je 2:0 (nehovoriac o tom, že pri preskakovaní z kameňa na kameň to ako jediný nedávam a zosúvam sa na kraj potoka). Suché ponožky mám už len jedny a tie čakajú na vlak, preto trpím plavecký štadión v topánkach až po Erbenovu vyhlídku a tam konečne zas žmýkam (teda, nie že by to príliš pomáhalo … len sa z topánok pri každom kroku neozýva žblnkanie). Schádzame do Ústí na stanicu. Gimli s Oldom nám ukazujú cestu, ktorú objavili na jar a uznávame, že je oveľa krajšia ako tá, ktorou sme išli my (aj keď chvíľami mi nad tým potokom nie je všetko jedno).

Krátko pred 3.30 ráno dobíjame Ústí nad Labem–hlavní nádraží. Na sušenie topánok padá druhá polovica toaleťáku a za suché ponožky som viac než rád. Najhoršie z nás vyzerá Jindra. Olda ešte nad Ústím vyhlasoval, že „Kralupy volají“, ale zrejme to nemyslel vážne. Evička sa tvári, že by ju možno ešte Gimli ukecal na Lovosice a sám Gimli chce pokračovať, ale polhodina sedenia (kým sa od skupiny odpojím) mu riadne nahlodáva odhodlanie. Posielam SMS dozadu Ľubošovi (Katke, keďže Ľuboš asi mobil so sebou nemá) a Klár(k)e. Dozvedám sa, že v desaťčlennej skupine sedia v Malém Chvojně a mrznú.

Teší ma, že nemusím čakať na vlak o 4.40 do Prahy, kedže o 15 minút skôr mi ide osobák do Kolína. Nehovoriac teda o tom, že už 4.06 mi ide vlak, ktorým sa presúvam z Hlavního na Západ (a je tam tak krásne teplo). Vonku prestalo pršať – to je snaď provokácia po tej noci! Po odjazde zaspávam a budím sa až vo Všetatech. Z Boleslavi to mám ešte na čosi vyše polhodinu na kolej a to sa už objavujú diery v mrakoch. Keď mi Klár(k)a o 7.30 píše z pražského hlaváku, už spokojne spím v posteli. Vstávam po jednej popoludní a to už svieti Slnko a je pekný, teplý deň. Suma? Prejdených málo, odveslovaných veľa! Počiatočné odhodlanie dôjsť „ďaleko“ (čo malo znamenať aspoň vyrovnať jarný výkon) nepočítalo s existenciou počasia.

Deň cesty, 17. 5.–18. 5. 2oo8

Predpoveď na Medardovi varuje, že máme čas asi do piatej ráno, potom má prechádzať front s dlhodobým dažďom, dovtedy snaď len malé, lokálne dažde. So zvyškom skupiny sa stretávam až na prestupe v Rosicích nad Labem. V Chrudimi prebieha obvyklý štartový rituál — zapísať sa, vybrať si nejaký ten keks na úvod a pamätný list. V zápätí na to sa s Alčou odpájame a ideme na kešku na kostol (na divadlo zabúdam). Namiesto červenej volíme preto do Sobětuch asfaltku, na ktorej mimo iné prezliekam do krátkeho a prezúvam do botasiek. Lietadlá z aeroklubu lietajú jedna radosť.

V Sobětuchách je pri kostole ďalšia keška ktorú po desiatich minútach hľadania nachádzame. Ďalšia je zas na Rabštejnku, kde dokonca dobiehame Krytona & spol.s.r.o. Alči pri snahe vrátiť kešku do úkrytu padá na ruku asi päťkilový kameň, ale snaď bez vážnejších následkov (aj keď ju potom tá ruka bolí celý zvyšok cesty). Strata na hlavé pole narastá, ale to nám nebráni v tom, zájsť si na ďalšiu kešku na bývalú výhliadkovú vežu (teda po zelenej ďalej a nie skratkou na žltú). Je to pekné miesto, aj keď výhľad sa stratil v hustom poraste a z výhliadkovej veže je len ruina. Keď hľadáme kešku, nachádzame maskovaných ľudí s airsoftkami v rukách (alebo paintballkami? to je jedno), našťastie nám ale hra na civilistov ide dobre.

Medzi Šiškovicemi a Slavicemi nás chytá prvá búrka a tak tesne pred hrádzou vodnej nádrže (tam bol úžasný zápach) stojíme pod strechou (vo dverách domu patriaceho povodiu Labe), ja prezúvam do suchých topánok a Alča má zatiaľ sucho. Pri obci Hradiště zachádzame do pekného lesíka po ďalšiu kešku aby sme si zas v Českých Lhoticích zašli na rozhľadňu Boika a sledovali ako sa blížia búrky z oboch strán. Prvú vlnu ešte prečkávame pod strechou v dedine, ale keď potom vyrazíme, chytá nás medzi Planinou a Krásnym ten najhorší lejak s krúpami, hromami aj bleskami. V topánkach máme bazény a leje ďalej, zachádzame teda do Krásného schovať sa pod strechu (pokračovať planinami, kde proti nebu trčíme len my, sa nám v búrke nechce).

Znovu stretávame Krytona & spol.s.r.o., ktorý sa zahrievajú v krčme. Ja mám mokré dva páry topánok z dvoch (o nasadení sandálov do prichádzajúcej tmy radšej neuvažujem) a dva páry ponožiek z troch. Alča má síce mohutnú zásobu suchých ponožiek, ale topánky jej došli a tak vylieva vodu. Zastávka je to aj tak dosť nepríjemná, čakáme asi do ôsmej, kým v početnejšej skupinke vyrážame v ústrety súmraku a neistej budúcnosti. Vieme už, že chrti sú za Chotěboří a uháňajú ďalej (o mobil kratší). Vraciame sa na značku a spoločne postupujeme do Horního Bradla.

Na stúpaní do Lipky sa postupne s Alčou zas odtrhávame od zvyšku skupiny (ostatne na začiatku Lipky ich ešte vidíme pri autobusovej zastáke — že by sa rozhodli prečkať noc?). V Lipke na Lipke nachádzame ďalšiu kešku a ďalšia je neďaleko na Spálave. Cestou žltá značka vedie cez ohradu s kravami a hneď vedľa cestičky sa spokojne pasie býk, len občas po nás hodí očkom. Prehováram Alču, že prechádzať sa mu priamo popred nozdry nie je práve najlepší nápad a tak ohradu obchádzame po západnom okraji lesom. Na hornom konci ohradu aj tak križujeme, ja pri tom skúšam, že elektrický ohradník cítiť aj skrz obuv (uznávam, topánky mám mokré skrz-naskrz). Na značku sa úspešne pripájame zas v dedine a zachvíľu dobíjame spálavskú kešku a vzápätí na to aj vrchol mt. Spálava.

Na klesaní nám začína zas pršať a tak po obzretí starej Lipy v Lánech okolo jedenástej večer volíme za dočasné obydlie autobusovú zastávku, kde je po zavretí dverí celkom teplo. Okolo jednej ráno to konečne vyzerá nádejne a tak konečne vyrážame na ďalší postup. Cesta do Chotěboře prebieha až na pár kufrov, keď si včas nevšimneme odbočenie značky a mierime napríklad do dvora k nervóznemu psovi, celkom bez problémov, takže okolo 3.30 sme na námestí v Chotěboři. Necítime sa zas tak zle, aby sme neboli schopní dôjsť aspoň do Havlbrodu (vieme už, že tam skupinka ľudí čaká v non-stope na prvý ranný vlak, naviac tam mám vyhľadané ďalšie tri kešky) a možno dokonca aj ďalej.

Ranná kríza však za Chotěboří prichádza v plnej sile (preklínam, že som zabudol na energydrink) a tak sa medzi Skořetínem a Rozsochatcem skladáme na zem s plánom asi hodinového spánku. Okolo 5.30 (teda asi polhodinku po tom, ako sme si ľahli) nás budí sľúbený vytrvalý dážď a tak len chôdzou po trati dobíjame Rozsochatec a ani jeden z nás nemá chuť v daždi pokračovať ďalej. V čakárni je príjemne teplo, vlak ide za necelú hodinku (nanešťastie iba smerom na Pardubice) a tak spíme.

Suma? Gimli je úžasný predpovedný systém — trafiť s takou presnosťou prvý škaredý deň po dvoch týždňoch je fakt úctyhodné ;). To, že som nemal po predchádzajúcich skúsenostiach rolku toaleťáku (na sušenie topánok), ani energydrink (spolu so spánkom jediné dva účinné prostriedky proti rannej kríze) je chyba neospravedlniteľná. Hovorí sa, že pomaly ďalej zájdeš a nebyť vytrvalého dažďa od piatej ráno, asi by sme skutočne došli kamsi na 70 km. Takto to je nejakých 52 km do Rozsochatce. No, nevadí, na ďalší DC s novým elánom a odhodlaním!

Deň cesty, 26. 9–27. 9. 2oo8

Spánok bude na sklade až budúci týždeň.

Kritická skúška je minulosťou, mám čas a chuť. V štvrtok napoludnie teda sadám v Prahe do vlaku, aby som z neho po čosi vyše troch hodinách vystúpil v Trutnově. A prečo si večer nespestriť návštevou bazéna? Ako človek, už dlho nie školopovinný, sa ráno ešte celkom vyspím, ale Alenka vstáva už o šiestej. Večer potom putujeme na rýchlik do Prahy, v ktorom stretávame aj Vítka. Prestup v Hradci Králové a Pardubicích–Rosicích nad Labem a to už sa stretávame so zvyškom výpravy a s meškaním 10 minút dorážame do Chrudimi.

Svetlo za mnou, tma predo mnou.

Je 19.30 a zodpovedný osoba a teda organizátor Olda velí „Štart!“ Podľa predpovedi počasia i aktuálneho stavu sa ho patrí pochváliť za skvelú objednávku — veď posledné dva dni cesty sa v tomto smere príliš nepodarili, a my, znalí, si rovno môžeme povedať, že to bola katastrofa. No ale teraz, krátko po tom, ako Alča na poslednú chvíľu prezula do vibramov, vyrážame za jasného večera k juhu. Tempo je rezké, GPS zaznamenáva trasu, diktafón je po ruke na prípadné záznamy aktuálnych pocitov a činností. A že vo vlaku bolo plno, zastavujeme sa na prírodnej toalete kúsok za Chrudimí. To nám dáva síce stratu, ale inak kompaktná skupina sa hýbe pomerne pomaly, a tak pri kostole v Sobětuchách vidíme zadný voj a na rázcestí Dubinec (20.22) dobiehame i čelo.

Po chvíli sa nad Rabštejnskou Lhotou noríme do lesa a začíname prekonávať popadané stromy. Tých pribúda a ako rastie strmosť terénu, prestávame preskakovať a začíname preliezať. Pri tom trhám skoro nové nohavice (nie že by mi to vetranie až tak vadilo, ale do spoločnosti už príliš vhodné nebudú). Kedže stále ideme skoro na čele, počujem v okolí rôzne názory. Niekto polom pripisuje vetru, ale iní sa neboja popustiť uzdu fantázii a vidia v ňom rannú prechádzku Chucka Norrisa, či skvelý tréningový terén na Veľkú Pardubickú (i keď v tomto prípade sa obávam, že sa nám ešte do cesty postaví taxis). Zelenú pod hradom napokon beznádejne strácame a šplhaním po gradiente sa zjavujeme priamo v zrúcanine.

Prekvapenie čaká za rohom.

Zastavujeme sa na jedlo a odrazu sme s Alčou sami. Keď vylezieme z hradu, počuť ešte v diaľke hlasy, ale potom hlúpo blúdime v polome. Tak teda dobre, máme ísť do dediny, ktorá je na východ. Hviezdy vidieť, lezieme teda podľa nich. Odrazu sa vynárame z lesa na hornom konci a keď zídeme k autobusovej zastávke a rázcestiu na dolnom, stretávame Viťasa aj s ďalšími dvoma pochodníkmi. Spoločne vyrážame na zelenú lesnú cestu. Kým sa dostaneme na žltú, mizne Viťas kdesi ďaleko za nami a ani preliezanie ďalších stromov pred Šiškovicemi a pätnásťminútová zastávka na dobitie energie na priehradnom múre Křižanovíc na tom nič nemenia. To už začína nový deň. Pri takejto zastávke ale človek celkom vychladne a tak nám rozhýbanie a zahriatie chíľu trvá. Alča už naráža na spánkový deficit a ide sa jej ťažko. Takúto správu si poznamenávam v Českých Lhoticích, kde sme na jar navštívili rozhľadňu Boika a sledovali zbiehajúce sa čierňavy na všetkých stranách. Krátko po jednej sme za úsekom, ktorý nám na jar tak „spestrila“ prudká búrka (i teraz je tu mokro) a zastavujeme na rázcestí Krásné. Vysielač pekne svieti do noci.

Déja vu

Pred nami je Horní Bradlo, kúsok za ním Lipka (asi dve ráno). Najprv na okraji lesa blúdime, potom zas hľadáme ohradu, ktorú na jar strážili kravy a hlavne priechod z nej na hlavnú cestu vo Velké Stříteži. Okolo tretej hlásim vrchol Spálavy a 03.50 zastavujeme v Lánech na autobusovej zastávke, ktorú sme na odpočinok využili už na jar. Alenka zúfalo potrebuje spánok, ja som pred časom obmädzil Energydrink počítajúc s takouto prestávkou. Po polhodine okolo prechádzajú akýsi dvaja pochodníci a po krátkej chvíli miznú zas v tme. Okolo piatej prichádza aj Viťas a jeho dvaja spoločníci (či spoločníčky), a to už vstávame a vyrážame aj my.

Ja som až na krátke prebudenia spal, ale Alenka, ktorá to potrebovala oveľa viac, skoro vôbec. Napriek tomu začínajú naše nohy odkrajovať ďalšie kilometre s novým elánom. (I keď on je ten elán možno už skôr z druhej ruky, ale slúži dobre.) Vďaka tomu, že sme tu už raz išli, obchádzame zákernosti v Suché, v Libické Lhotě stretávame bezradného pochodníka, ktorému pomáhame s cestou a nachytá nás až most pred Dolním Mlýnem, ktorý láka na druhú stranu potoka i keď značka sa drží na pôvodnom. Rozvidnieva sa, čelovky už netreba. Prestupujeme na červenú a krátko pred siedmou sme na námestí v Chotěboři. Príležitosť na ďalšie jedlo a pitie.

Ráno

Denné svetlo a navracajúce sa teplo nám pomáhajú zdvihnúť sa a vyraziť. Stanicu v Chotěboři míňame a ideme po žltej. Okolo sa preháňajú vlaky a hubári. Za Skořetínem sa značka ponára do lesa, Alča do spánku. Za posledné tri noci menej ako desať hodín spánku, ktorý nedokázali nahradiť ani inak tak výdatné hodiny v škole. Plazíme sa k Rozsochatcu, ktorý sa nám stal onho jarného rána za začínajúceho dažďa osudným. Na začiatku dediny stojíme, odpočívame, aby sme zas po pár minútach vyrazili na strastiplnú cestu ďalej. Predieranie sa mladinou pred Ronovcem nie je nijak príjemné, ale berieme to ako miestny kolorit — keď už nie je kosodrevina, aspoň tie smrčky nám lesníci a značkári dopriali. Zachádzame sa pozrieť aj na zrúcaninu, aby sme sa vzápätí vrátili na žltú značku a pomedzi lesné mechanizmy vyšli na cestu nad Břevnicí.

Asfalt nemám rád (sic vyberať si medzi polomom a asfaltom …) a tu po ňom schádzame nielen na železničnú zastávku, ale aj ďalej za dedinu. To už vychádzame k samote „U Myslivců“ odkiaľ už vidíme Havlíčkuv Brod. Posledné kilometre vedú mestom. Predierame sa pomedzi domy a pohľadom blúdime k druhému brehu Sázavy, kde je túžobne očakávaná stanica. Alča mechanicky prekladá nohu cez nohu, psychicky i fyzicky na dne, ja si vychutnávam pľuzgiere na nohách. Cieľ je na dohľad! Tak ako sme si Havlíčkuv Brod pred sedemnástimi hodinami v Chrudimi napísali ako cieľ, tak ho teraz okolo pol jednej dobíjame a padáme do čakárne v stanici.

Už sme prišli z výletu, nezmokli sme a sme tu.

Ozýva sa Olda, sú kúsok pred Jihlavou a uvažujú o Cerekvi (nakoniec v Jihlavě končia). My máme dosť a čakáme na vlak. Podľa GPS sme prešli čosi málo cez 63 kilometrov, nastúpali 2480 a sklesali 2315 metrov (tento údaj bude asi dosť ovplyvnený pesnosťou GPS, kde najviac „lieta“ práve nadmorská výška — drobné nerovnosti som nevyhladzoval). Výkon z jari sme si zlepšili obaja zhodne o úsek Rozsochatec–Havlíčkuv Brod. Nabudúce snaď zas o kus ďalej.

Deň cesty, 1. 5 – 2. 5. 2oo9

Vstávame ráno o šiestej, dobaľujeme batohy a krátko pred siedmou odchádzame na autobus do Prahy. Tam na hlavním nádraží stretávame zvyšky skupiny, kupujeme lístky a nastupujeme do vlaku. Ten nás okolo pol jedenástej vysadzuje v Stříbře. Je teda pravda, že keď vlak zastavuje v stanici, ešte domazávam žemle, ale keďže vlak tu kvôli výluke končí, mám na vystúpenie čas. Po vystúpení na stanici prezliekam do krátkeho oblečenia.

11.00 vyrážame do centra Stříbra. Gimli má síce v mape značku poznačenú inde, ale to nevadí (ona sa značka líši od máp na viacerých miestach). Ideme na chvoste s Ľubošom, takže sa nemusíme zaoberať navigáciou — proste sledujeme had ľudí pred nami. Za Milíkovem nás čaká Alča, takže ju priberáme do skupiny. Pred Svojšínem chýba kúsok značky kôli stavebným prácam na trati 170.

13.40 a konečne máme za sebov prvých trinásť kilometrov a sme v Svojšíne. O hodinu a pol hlásim dvadsiaty kilometer a búrku hrmiacu okolo. Krátko na to už hlásim, že sa búrka prehnala okolo nás a skropila nás mäkkými krúpami. Tým, že sa objavila táto dotieravá vlhkosť zhora, odkladám foťák do batohu a do konca ho už nevyberám. Aj cestou ďalej počasie straší a vyhráža sa hrmením, pár krát nás zasahujú krátke prehánky.

18.00 stojíme v Josefově Huti na kofolu a krátky oddych. Máme za sebou asi dvadsaťosem kilometrov. Doteraz sme sa predbiehali s dvojicami Myš a spol. a Viťas a spol. (podľa toho, kto si práve dáva prestávku si meníme pozície). Tu sa ale Myš odpája na vlak (náhradný autobus). V ďalšom postupe zrýchľujeme aj keď sa značka motá staveniskami výmen mostov na optimalizovanej trati. Pri Brodě nad Tichou nás dážď straší posledný krát.

20.15 hlásim do diktafónu rázcestie Planá. Na námestí si sadáme a asi polhodinu odpočívame. Mimo iné stretávame ďalšieho človeka ktorý išiel pred nami (Kubu). Kúsok pred nami by sa mala pohybovať aj Lenka Bu. Tesne predtým ako z námestia vyrážame, dobieha nás Myšin spoločník. Ľubošovi sa krátko pred deviatou darí u vietnamcov zohnať batérie do čelovky.

21.35 hlásim, že v Chodové Plané sme pribrali do skupiny Lenku, ktorá tam na nás čakala. Kúsok za dedinou stretávame aj Kubu a tak sa skupina rozrastá na päť ľudí a na tejto hodnote sa drží vlastne až do konca.

22.30 hlásim Dolní Kramolín, čo znamená 48. kilometer. Blížia sa Mariánské Lázně. V Chotěnove chvíľu hľadáme značku, ale inak postupujeme plynulo. Trvá to ale ešte chvíľu, kým hlásim Mariánské Lázně.

01.00 – jedna hodina ráno. Hlásim, že sedíme v Irish Pub-e, popíjame čaj/čokoládu/pivo a čakáme na cesnakovú polievku. Majú už síce po zatváracej, ale piatich pútnikov ešte obslúžia. A bolo to celkom umenie nájsť tento otvorený podnik. Konečne si nachádzam čas obliecť dlhé nohavice. Taktiež mením zablatené a vlhké botasky za sandále — ďalej sa má ísť po asfalte až do Lázní Kynžvárt. Trvá to ešte hodinu, kým hlásim, že prechádzame okolo rázcestia Mariánské Lázně a opúšťame mesto.

Hneď na začiatku ma prekvapuje krátky úsek lesom, ale dá sa ísť aj v sandáloch. Prvý energydrink som si vypil už v Plané a tak sa objavuje kríza. Na dlhom asfaltovom úseku mi pomaly prestáva svietiť čelovka, a aj oči nejako pomaly vypovedávajú službu. Ostatne Ľuboš hlási podobné (spavé) pocity.

02.45 tesne pred rázcestím Stoh sa mierne preberám a zrýchľujem. Po zelenej značke sa potom ide pomaly. Miestami križuje cestu potok a po jednom takom mieste zaznie vlhkostný poplach. Nie v plienkach, ale v ponožkách a tak mením v sandáloch ponožky a ideme ďalej. Alča niekde zle našliapla, bolí ju členok a kríva za skupinou. Zachvíľu začína svitať a my prechádzame okolo mamutej vily nad Lázněmi Kynžvart. Na okraji mesta stojíme, ja mením batérie v čelovke za náhradné (čo sa s ohľadom na pouličné osvetlenie a blížiaci sa úsvit ukazuje skoro ako zbytočné).

Je 04.28 a práve nám ušiel prvý ranný rýchlik. Skupina štyroch pútnikov sa zberá z námestia na vlak na stanicu Lázně Kynžvart. Kuba sa odpája, chce si chvíľu pospať na lavičke a potom vyraziť do Dolního Žandova. My ostatní to máme po žltej značke dva kilometre a na osobák o 05.18 prichádzame s asi desaťminutovým náskokom. Kupujeme lístky a skladáme sa do vlaku. Ten nás zachvíľu vysadzuje v Mariánských Lázních, kde meníme vlak za náhradnú autobusovú dopravu, ktorou sa vezieme do Svojšína (celú cestu úspešne prespím), odkiaľ sa zas vlakom vezieme do Stříbra, kde už čaká súprava ďalšieho rýchlika do ktorej sa presúvame (aj keď osobák mieri až do Plzně) a prevažne spíme. Aspoň ja už nevnímam až kým sa pred Zdicemi nezobudím. Takže sme skončili so sumou 64 kilometrov (a ďalšie dva k tomu na stanicu). Oproti minulému vydaniu (HavlBrod a 63 kilometrov) som si príliš svoj výkon nezlepšil, ani cieľ napísaný pred štartom (85 km resp. Dolní Žandov) nenaplnil. Tak snaď nabudúce zas o kúsok ďalej, veď času ostávala ešte štvrtina. GPS a mobilu došli baterky už v Mariánských Lázních, takže záznam trasy skončil po štyridsiatich kilometroch.

Deň cesty, 24.–25. 4. 2010

Stretávame sa na hlaváku pri výťahoch a až na skoro za jazdy naskakujúcu Ladu sa súkame do vlaku v celkom hojnom počte včas. Cestu zaberá diskusia. Rokycany stanica a obvyklý predštartový frmol tentokrát naviac obohatený o tričká. No a potom vyrážame. Na námestie, tam otočka a popod stanicu po značke. Na rázcestí pod Kotlem sa s Tritasom trháme od zvyšku skupiny – ja prezliekam do krátkych nohavíc a obaja mažeme Indulonou. Ďalej postupujeme sami dvaja, len v Rakové predbiehame Blažkovcov. Stále ale pred sebou vidíme skupinu ľudí a nad Nezvěsticemi sa spájame, pričom Tritas ukecáva niekoho na pivo. Krížom cez pole dokonca vidíme veľkú skupinu v zákrute pred Žákavou. Na odbočke na Žákavu sadám, mením ponožky za suché a tak mi všetci až na Zbyňu a Lenku utekajú. V Žákavě na mňa síce ktosi máva z krčmy, ale idem rovno ďalej.

Ďalší postup počas horúceho popoludnia na priamom slnku tak ťahám sám. V Zdemyslicích za podjazdom popod železnicu zastavujem a dávam si obed. Cez Blovice až do Ždírce postupujem opäť sám. V Ždírci odpočujem po značke do lesa a keď zistím, že mám prázdny hydrovak, sadám, beriem suché ponožky, dolievam hydrovak, zjem jablko a nechám sa dobehnúť Pauzom, Mišou, Petrom a Vojtom. Pri pamätníku amerických letcov chvíľu sedíme a Alča volá z Nepomuku. Niektorým sa už ťažšie vstáva. Cez Nepomuk prechádzame intenzívne diskutujúc a okolo siedmej večer kotvíme na stanici.

Až na Vojtu všetci balíme. Miša, Pauza a Petr predstavujú hlavne pri prestupe v Plzni a následne po výstupe v Praze krásne „Ministry of Silly Walks“. Ja sa cítim pomerne dobre, ale objavujú sa prvé pľuzgiere, náplaste som zabudol a predstava, že skončím medzi desiatou večer a polnocou niekde v úseku Kasejovice–Blatná a budem čakať do rána na nejaký spoj sa mi vôbec ale vôbec nepáči. Ako sa ukázalo, náhradné topánky som bral zbytočne – s hrubými ponožkami sa do nich nevôjdem a tenké som nezobral žiadne. Prichádza osobák od Blatné a Uhlík nikde, čo sa to deje?! Až z jeho reportu zisťujem, že tam byť chcel a mal (ostatne sa tým oháňal celú dobu vo vlaku do Rokycan).

Z cieľových osemdesiat kilometrov som si dal polovicu. Uvidíme nabudúce.

Deň cesty, 8.–9. 10. 2010

Cez prázdniny sa uskutočnil dvojdeň cesty, ale to som pre detské tábory, ktoré boli mimochodom veľmi intenzívnym zážitkom, nemal čas. Po Šumavě prejdenej celkom v tempe som motivovaný zlepšiť si osobné maximum, ale je to už mesiac, počas ktorého som na ďalšie cesty nemal príliš čas.

Už vopred informujem Gimliho, že so mnou má počítať na hromadku, ale že sa pridám až na Smíchově. Cestou na stanicu mi ešte volá Ľuboš, vyberám nejaké peniaze z bankomatu na Andělu a presúvam sa na Smíchov. Po nastúpení do vlaku hľadám známe tváre. V jednom kupé objavím Martinu, Ladu a pár ďalších, o dve kupé ďalej sedí mimo iné Olda a dva vozne opačným smerom nachádzam aj Ľuboša, Gimliho, Evu a ďalších. Cestou ešte narážam na Tibora, takže prehodím pár slov aj s ním. Konečne v Berouně vystupujú nejakí ľudia a uvoľnuje sa celé jedno kupé. Nie som tam ale sám, pretože sa za mnou ihneď prelievajú ľudia zo susedného úplne plného. Prevedčiť Ladu, že vystupujeme v Berouně sa mi nepodarilo. Zvyšok cesty do Rokycan prebieha bez nejakých spomentutiahodných udalostí.

Po obvyklom úvodnom ceremoniále Gimli vyhlasuje o 18.45 štart. Tak teda do podchodu, za stanicu a po modrej za mesto. Hodinu po štarte sa už hlásim v Rakové od futbalového štadiónu. V tej chvíli formujeme zadnú desaťčlennú skupinu, v ktorej sú aj Gimli, Eva, Lenka, Zbyňa, Lada a Ľuboš. V podstate ale ideme po dvojiciach, takže Gimli s Evou zachvíľu miznú pred nami a keď si vyberám z batohu chlieb, odchádzajú aj ostatní. Idem s Ľubošom, väčšinou vidíme svetlá pred nami. Tri hodiny po štarte už hlásim Žákavu, kde predbiehame jediacich Lenku a Zbyňu, tí nás zas dobiehajú, keď v Zdemyslicích hrabeme niečo z batohov my. Kým sa modrá značka neodpojí od asfaltky, ideme spolu. To už za chôdze rozbaľujem paličky a tak v momente, keď sa ocitneme na stúpaní modrej, ostatných troch nechávam za sebou. Postupne ma dotiahne Ľuboš, ale Zbyňu a Lenku opäť vidíme až keď sa pohýňame po krátkej zastávke z námestia v Blovicích. Je krátko pred pol dvanástou a ja už si ordinujem prvé glgy Big Shocku. Asi hodinu a desať minút nám trvá presunúť sa do Ždírce. Zastavujeme na verande miestnej krčmy, Ľuboš s radosťou zisťuje, že majú Big Shock a ja jem. Kým tam sedíme, prechádzajú okolo Martina s Martinom. Tých ale rýchlo dobiehame, pretože oni zastavujú na modrej značke v lese. Vytvárame teda štvorčlennú skupinu v ktorej dobíjame stanicu v Nepomuku. Morálka okolo druhej ráno ochabuje, niektorí zaspávajú, do pochodu si teda spievame piesne rôznej kvality textu, hudby i podania. Das Maroden Marsch kúsok za Nepomukem potom už hraničí s rušením nočného kľudu.

Je asi 3.30 ráno a po márnom presviedčaní Pavla, že by mohol pokračovať s nami opúšťame stanicu v Nepomuku a meníme farbu značky na červenú. Zakrátko priberáme na ceste Evu ešte s kýmsi a v šestici prechádzame Skalku (opäť zvyšujem do kopca tempo a trochu im utekám). V Podhůří sedí v autobusovej zastávke Vítek a čaká na nás. Takže do party sa pridáva on. Naopak odpadá Eva, ktorej nie je dobre a plánuje sa už len dohrabať na zastávku Kotouň. V upravenom zložení prechádzame okolo 5.20 Životicemi a Ľuboš zaostáva. Tesne za dedinou sa ozýva mobil – Evajz práve na vlastnej koži zisťuje, že spoje v tabuľke sú vyhľadané na pracovné dni, nie na sobotu. Sadám teda do trávy a začínam IDOSiť. Medzitým prichádza Ľuboš a tak píšem Eve nemilú správu: najbližší spoj ide za hodinu a pol do Nepomuku, smerom do Blatné až za tri hodiny.

Zastavenie si ale vyžiadalo svoju daň. Kým predtým som držal rozumné svižné tempo, odrazu sa neviem rozbehnúť a cítim sa dosť ospalý. Ešte sme si zľahka zakufrovali na mieste, kde sa červená značka odkláňa hlbšie do lesa, ale pomerne rýchlo si nachádzame správne trasovanie. Na námestie v Kasejovicích dorážame v momente, keď Martina s Vítkem vyrážajú na Lnáře. Na zastávke spí Martin, s Ľubošom odpočívame a jeme. Z námestia potom vyrážame o štvrť na osem v trojici – Ľuboš sa ale odpája na železničnú stanicu a aj Martin za Kasejovicemi odbieha do kríčkov. Keďže si do kríčkov odbehol aj Vítek, nachádzam ho aj s Martinou po vstupe do lesa pod vrcholom Jezbyně. Oznamujem len, že Martin je o potrebu za nami, ale keď potom v Lnářích pri zámku prezúvam do sandálov, dobieha nás a ďalej pokračujeme vo štvorici. Martina pospáva a tak príliš neťahá, Vítek má nejaké problémy s nohami… 8.50 hlásim Tchořovice rázcestí. Na modrej najprv dobiehame Kubu, ktorý ide z nohy na nohu, ale asi kilometer s nami zrovná krok, aby potom opäť spomalil a ostal ďaleko za nami na ceste do Blatné. Uprostred polí sa potom pred nami vynára Petr a ten s nami ide až do Blatné. Najprv ale zastavujeme v Řečicích a Martina chytá druhý dych. Vítek a Petr sa odpájajú hneď na začiatku Blatné na stanicu, zvyšní traja pokračujeme (ja v menšom odstupé za Martinou a Martinom) na námestie. Tam si o desiatej sadám, oni pokračujú bez prestávky.

Dojedám jedlo, dopíjam zvyšky BigShocku, dvadsať minút odpočívam a prezerám mapy a potom mi neostáva iné, len sa opäť postaviť na vlastné nohy a odobrať sa na červenú značku. Prechádzam pomedzi rybníky, mimo iné naberám v oranisku plné sandály hliny, a odrazu čo nevidím? Martinu s Martinom, ako práve balia po prestávke. Že som práve rozbehnutý, len sa zdravíme, viac-menej provokatívne vykrikujem čosi o Písku a mierim do Pacelic. Martina s Martinom sa pomaly strácajú za mnou, čo sa mi zdá divné. Ale aj ja už mám nohy ťažké a tak v Pacelicích o pol dvanástej sadám do zastávky a odpočívam. O chvíľu sa objavuje Martin sám. Pridávam sa k nemu a spolu ideme do Škvořetic. Vysvetľuje, že Martina má problémy s nohou a výrazne spomalila (ako Martina potom tvrdí, musela sa dlho snažiť, kým ho od seba vyhnala, aby sa nezdržiaval). V Škovřeticích sa rozhodujem opäť zastaviť a tak Martinovi posledný krát prajem peknú cestu a sadám si do zastávky. Opäť rozbieham IDOS a skúmam spojenie zo Sedlic. Vida, 13.37 idem spoj do Březnice, kde je prestup na rýchlik do Prahy. Asi nemám čo riešiť. O dvanástej si tak len poznamenávam, že som po ďalšej pauze na ceste, že dvadsaťosem kilometrov do Písku zrejme v rozumnom tempe na nejaký spoj, ktorým by som sa dostal domov, tiež nedávam, a že idem. Idem ale pomaly, prepol som na úsporný režim, rýchlosť do štyroch kilometrov za hodinu. Niet sa ale kam ponáhľať, času mám dosť. Okrem toho mám pocit, že keby som skúsil tlačiť na pílu a do Sedlic dôjsť rýchlosťou päť až šesť kilometrov za hodinu, tak to bude to posledné, čo dnes prejdem.

Martinu za sebou stále nevidím, trochu sa o ňu bojím, aby niekde v teréne neostala. Posielam jej aspoň provokatívnu SMS v znení „Pre všetky pomaloplazy máme luxusnú ponuku: Sedlice město 13.37 (Březnice) Praha 16.40. Poctivý IDOS, žiadne Made In China (spoje v papieroch na pracovné dni). Tak pohni nohou alebo stopuj! ;)“. Odpoveď na seba nenecháva dlho čakať, Martina volá čo to malo znamenať, tak jej to občas prerušovaný biednym signálom vysvetľujem. V telefóne znie dosť optimisticky, ale keď ma ani po Sedlice nedobieha pri mojej stále pomalej rýchlosti, vravím si, že to zas tak dobré nebude. Pri Sedlicích schádzam z červenej značky a o 12.40 sa ocitám pri stanici. Vravel a písal som ale zastávku a tak okolo jednej vyrážam do centra, kde naposledy pozdravím červenú značku a po zelenej sa poberám na zastávku. Mám ešte dvadsať minút. Potom desať a Martina stále nikde. Vravím si, že sa jej asi noha zlepšila a tak len prehučala cez obec a už je na ceste na I/4. Prichádza vlak a tak nastupujem. A na stanici nastupuje aj Martina. Nejako sme sa úplne nepochopili a zastávku si v mape ani nevšimla, ale už sa vezieme. Až na prestupe v Březnici vidím, že Martina dnes bude zastupovať ono slávne „Ministry of Silly Walks“. Hodinka odpočinku v Sedlicích a ďalšie vo vlaku spôsobujú, že v Prahe sa na rozdiel od nej hýbem celkom svižne.

Pred štartom som písal cieľ deväťdesiat kilometrov. Chvíľami som sa cestou (ráno) pohrával aj s myšlienkou na Písek, ale následné prepočty potrebnej priemernej rýchlosti pôsobili značne demotivačne. 81,5 km síce neznamená stopercentné splnenie plánu, ale je to drobný posun osobného maxima na DC a ja som spokojný. Ostatne, z kilometra deväťdesiat by som musel zamieriť buď na cestu I/20, alebo na kilometer deväťdesiatpäť na cestu I/4 a stopovať, alebo pridať ešte ďalších desať (celkovo stopäť) a dôjsť do Písku. Tak nabudúce tých deväťdesiat, nie?

Návrat na zoznam albumov