Tím Nočný motýľ

Tím Nočný motýľ sa s malými prestávkami zúčastňuje šifrovacích hier od TMOU 2004 (vtedy ešte ako Apeiron Aer), v súčasnom zložení od Tmou 2007.

Stáli členovia:
  • Jano Peprník (Žilina)
  • Ľubka Božíková (za slobodna Peprníková) (Žilina, MFF UK – matematické struktury)
  • Tomáš Štec (Košice, Mensa gymnázium – učitel)
  • Katka Uličná (za slobodna Cvešperová) (Potštát, MFF UK – PhD štúdium na fyzike nízkych teplôt)
  • Ľuboš Uličný (Liptovský Mikuláš/Košice, KOMIX s.r.o.)

Podrobnejší zoznam aj s tým, kto, kde, kedy zaskakoval, nájdete na stránkach databáze hráčů šifrovacích her.

Šifrovačka 007, žst Praha-Bubeneč.
Katka, Ľuboš, Ľubka a Jano.
Sendvič 2011.
Jano s Ľubošom.
Sendvič 2011.
A Ľubka pri počítači.
TMOU 2007 Pred štartom na Zelnom Trhu.
Výnimočná fotka, pretože som na nej aj ja – Jeffer (fotil Ľuboš).
TMOU 2007, papierová kocka zatiaľ odoláva.
Ľubka s Ľubošom spia v zábere, Jano sa snaží lúštiť.
TMOU 2008, opúšťame štadión.
Oficiálna tímová vlajka, ktorú odvtedy pravidelne zabúdame.
TMOU 2008, METAšifra.
A na METAšifre aktívny celý tím.
TMOU 2010, lúštime labyrint.
Tim v plnom počte lúštiaci….
TMOU 2010, vzdávame ráno po ôsmich hodinách na kocke.
… tím vzdávajúci.
Bedna 2009.
Opakovanie mien: zľava Ľuboš, Jano, Ľubka, Katka.
Matrix 2010.
A ešte jedna z Matrixu 2010.
Sendvič 2013.
Konečne celý tím pohromade na Sendviči 2013.
Najnovšie správy:

Opravte tykadla nočného motýľa na Prokop & Otto Skole (Po škole 2016)

Dohodli sme sa v tíme, že reportáž z Po škole napíše každý, kto bude chcieť. Ale čo písať? Vyberiem len to, čo mi utkvelo v pamäti…

Na štarte sa schádzam s ľuďmi, z ktorých troch nepoznám. Ono to bolo tak: Jano sa rozhodol v termíne Po škole organizovať Brieždenie v Bratislave, ostatní členovia Nočného motýľa z posledných rokov zas vyrážajú známemu na svadbu. Tak som na Bedně skúsil ukecať Hrocha, či tím na Po škole nedáme nejako dohromady a dali sme. Na štarte sme sa teda zišli potom, čo si ešte Bingo odbehol po pár kešiek. Po štarte Hroch, Bingo a Šmudla zhrabli pexeso a zmizli meniť, s Janou sme sa snažili objaviť nejaký systém vo výrokoch. Nejaké optické zariadenie sa z toho tušiť dalo a šesť postupne donesených nápoved to potvrdilo.

Hneď na druhom stanovišti sa prejavila sila tímu – na zadanie sme sa vrhli traja naraz a maľovali sme paralelne. Vďaka tomu sme získali desať miest k dobru. Na ďalšom stanovišti opäť. Túto oblasť som poznal, takže s hľadaním postupu sme nemali problémy. Na nepoužívaný most nad traťou Malešice–Běchovice sme dorazili zároveň s Pralinkami, ale Alberti boli ešte o stanovište pred nami. Pri odchode sme vyrazili po moste na sever, v bezmennom lese na nás volal miestny bezdomovec, aby sme šli za ním. Bol dosť neodbytný, takže sme sa ním nakoniec nechali vyviesť z lesa na jeho severnom okraji a poslať západným smerom. Keď sme sa potom na lúke odchyľovali, ešte za nami volal do noci. Radšej sme zhasli čelovky, aby nás nevidel a zahli sme späť k lesu a na cestu. Inak cieľovú ulicu som v atlase vôbec nemal – musím si už kúpiť nový!

Na deviatke sme dotiahli Albertov. Šmudla sa tu oprávnene sťažoval, že postupujeme nekoncepčne, neznačíme si poriadne už analyzované odstavce a vôbec. No čo, Albertov sme predbehli, ale nás predbehli ďalší traja. Až na Vlhkou jámu sme to všetkým vrátili v Malešickém parku, ktorý sa mi páčil aj po tretíkrát. Tie technické hračky nám proste šli skvelo. A vôbec nevadilo, že sme to poskladali zle a dostávali písmená na pozíciách zrkadlovo symetrických k správnym. Krásne bolo odchádzať okolo Pralinek v rozklade a okolo kúskov ich gramotypu. Mimochodom, keď sme odchádzali, na hodinách na dome svietil čas 01:10 a teplota 17 °C. Ono celú šifrovačku bolo teplo – na nohách som si celú dobu nechal trojštvrťové nohavice a mikinu som použil iba nadránom. Na mriežke vybehol (doslova) Hroch po prvýkrát po nápovedu, ale než sa na zastávku Strašnice dostal, objavili sme riešenie. Tým pádom sa k zamknutej bráne pri ďalšom stanovišti dostal ako prvý a aspoň nám skrátil hľadanie vstupu.

Vláčiky boli skvelé, hrali sme sa s nimi asi polhodinu, čo na tom, že nám ušla Jáma a dobehli nás Pralinky. Na cielené zrážky nedošlo, len na jednu neplánovanú, ale musia sa predsa vyskúšať všetky trasy, nie?! Pralinky tu boli rýchle, aj keď prišli neskôr, odchádzali tou istou električkou ako my. Na trinástke bola súhra tímu skvelá. Ja: „vždy rovnaký počet písmen“, Hroch: „vždy rovnaký rozdiel až na jedno písmeno“, Jana: „a čítať sa to bude takto“. A to všetko skoro v tejto rýchlosti, takže Pralinky sme nechali ďaleko za sebov. Chvíľku potom zabralo dolúštenie. Hračka na vrchole ako odmena za výšľap na kopec nás veľmi potešila. A hlavne sme vedeli, že hračky nám idú. Aj výhľad od schodov na hromadu hmly nad Vltavou za úsvitu bol pekný. Keď nás Jana videla, ako sme sa na to štyria vrhli, nechala nás hrať sa a sama si ľahla. Šmudla tvrdil, že keď krabičku zavriem, budú sa tam tie kolieska vkladať ťažko a mal pravdu, prstami by to šlo len veľmi ťažko, ale s pinzetou to bolo v pohode. Teda, zbytočne som to sťažoval tým, že som si poplietol čísla na kotúčikoch a vložil ich tam pri prvom pokuse v zlom poradí. Pri preskladaní záražok na iné heslo som vytiahol kotúče zo zámku a záražky sme prehadzovali traja naraz. Najlepší moment ale nastal v cieli, kde sme zistili, že na zadnej strane papiera so zoznamom súčiastok je fotka hotového zámku. Ani trochu nám pri hre nechýbala. Ale v cieli to pobavilo nás, aj organizátorov a radšej nechcem vedieť, čo si o nás myslia tímy, ktoré tam zostali pár hodín…

Rýchle skladanie a postup do správneho tunelu spôsobili, že sme puzzle vybrali spolu s Vlhkou jámou, ktorá si zašla na Karlín. Rýchlejšie poslanie kódu nám potom zabezpečilo priebežné prvé miesto. Zároveň sme tak nechali za sebou prvýkrát prázdne stanovište (potom aj dve). Vlhká jáma odišla o pár minút, my sme si tu posedeli dlhšie. Dokonca tak dlho, že sme poslali Hrocha po nápovedu a tentokrát nám skutočne pomohla. S energydrinkom nás dobehol, keď sme práve vynášali do mapy čiary. Šmudla rysoval presne, čiary od Černého Mostu, Modré školy a Bílé skály sa mu pretli v jednom bode. Pri vstupe do Třešňovky sme stretli Jámu na odchode. Ale ten pozdrav znel divne… my: „Nechcete ísť o niečo pomalšie?“ Jáma: „Nechcete ísť naopak pomalšie vy?“ Na kopci som našiel šifru, Jana prsty, Hroch binárku, i keď mu Šmudla nadával po každej chybe, nech už si tie prsty s hodnotami konečne vypíše!

Na Spojovací sme stihli skoršiu električku ako Hrochovi našla aplikácia v mobile (odklonenú desiatku). Zatiaľ ju nepresvedčil, aby predpokladala rýchlejší peší postup ako 4 km/h. A na osemnástke na nás Jáma čakala. Zabrali sme grilovacie miesto, v sobotu ráno o ôsmej nikto negriloval, len na stole bolo ešte pár flekov od kečupu. Hroch vystrihal prvé zadanie, Bingo druhé, Šmudla ich vydieroval. Hroch potom napočítal kváder 3 × 3 × 1 a po chvíli vyhlásil, že žiaden iný neexistuje. Pri hľadaní ďalších útvarov, keď som experimentoval so skladaním H a U odrazu Šmudla držal v rukách kváder 1 × 1 × 7, tak sme si prečítali aj prvú časť medzitajničky. Hroch opäť vyrazil po nápovedu. Bingo si medzitým čmáral štvorec s preponou odmocnina z päť a odvesnami 1 a 2… Začal som skladať kocku. Do toho volal Hroch ten istý nápad (i keď väčšinu hovoru sa ma snažil presvedčiť, že strana má mať dĺžku 5 a nie odmocnina z piatich). Na druhý pokus som trafil správny ohyb na začiatku a zhruba v čase, keď som tvoril poslednú stenu, volal Hroch zo Staromáku, že nápoveda potvrdzuje to, na čom sme pracovali. Do piatich minút som mu volal späť, že má vyraziť zas na, teraz už bývalú, nákladnú stanicu.

Tentokrát sme to mali bližšie my, takže Jana s Bingom bežiaci napred nahlásili heslo, ja so Šmudlom sme ich dobehli pri cieľovej aktivite a Hroch nás dotiahol tesne potom, ako sme túto aktivitku vyriešili. No a začalo čakanie. Kto bude druhý? Skúsili sme miestnu kaviareň, po predchádzajúcej noci dosť vyžratú, zašli sa trochu pohrať s vláčikmi. Odfotili sme sa v tričkách, lebo Jana potrebovala odísť na inú akciu. Dostali sme od organizátorov kompletný príbeh a konečne sme si ho prečítali – pri hre na to nejako nebol čas. Potom si Hroch, Šmudla a Bingo ľahli na pódium a odpočívali tvrdiac, že čakajú na Točenou zmrzlinu a pri tom vyzerajú ako Spící volové. Neustále som nervózne obnovoval stránku s postupom tímov. Napokon to Vlhká jáma zvládla a dostala sa do cieľa a po nej ešte Točená zmrzlina. A tým to v podstate skončilo.

Zlepením kúskov troch tímov sa nám podarilo postaviť tím veľmi výkonný. Pravda, súperi nám pomohli pár zásekmi. A hra? Skvelá! Šifry sme si užili a drevené hračky boli úplne najlepšie!

P.S.: Hrochova verzia udalostí je tu.




Bedna 2016

Po malom počte hráčov na Matrixe snáď budeme v plnom počte… Tak nie! Jana sa v piatok pred štartom vyhovára na zdravotné problémy. Tak sa aspoň na Petříně stretneme s Ľubkou, ktorá zas prišla navštíviť Prahu. Celkovo sme tam v nejako veľkom počte – štyria, čo aktívne pôjdeme hru, Katka s Medardom, Ľubka s Tomášom a Danom. Nakoniec len Ľuboš pár krát za hru pošle Katke fotku problematickej šifry, ale tuším, že to nikdy nepomohlo…

Tak teda štart! Než sa rozkukáme, prvé tímy s nami už vymieňajú karty. Ľuboš objavuje skvelý zdroj v podobe nenápadných organizátorov, ktorí majú všetky karty a vymieňa u nich pár kúskov. Ja medzi tým vpisujem mená postáv a čítam tajničku. Teda, heslo musí dovymyslieť Ľuboš pri organizátoroch, i keď neviem, čo je na hesle „česká černá kočka“ zle – Mikeš je podstatne menej bezpečné heslo. ;)

Ako prvé dostávame básničky o 16:20. Za chvíľu ich vyriešime a tak sa odpútame od mamičiek s deťmi, ktoré na Petříně zostávajú piknikovať a schádzame na Kampu. LEGO nám aj s presunom zaberie len 20 minút, zatiaľ to ide dobre. Podobný medzičas máme aj k Svatému Mikuláši a to ani nevyužívame električku, lebo Jano s Vojtom nie sú zásobení lístkami. Trojku máme 20., štvorku 27. (40 minút aj s presunom). Päťku máme rýchlo, na šestke asi hodinu čakáme na nápad a dostávame sa na 44. miesto.

Nasleduje rýchla sedmička, vybratie osmičky, po ceste vybratie bagety a záchodu v bagetérii (nemám rád centrum, nedá sa zaskočiť si na záchod za prvý krík). Dolúšťujeme v metre medzi Želivského a Strašnickou, nasleduje vystúpenie von, pohľad do mapy a opätovné naskočenie do súpravy, pretože zo Skalky to vyzerá bližšie. Na deviatke perlí Jano, správny domček aj spôsob čítania mu napadajú dostatočne rýchlo. Desiatka nám nerobí problémy, ak teda nepočítam problémy s jej dohľadaním, keďže nedokážem sčítať prirodzené čísla a najprv mi vychádza 80, potom 90 a až nakoniec, keď máme šifru v rukách, 100.

Keď vyberáme krátko pred polnocou v Malešickém parku šifru 11., víťazi sa práve presúvajú z posledného stanovištia do cieľa. Park sa mi páčil aj na Matrixe, tak si tu teraz asi hodinku posedíme, než opravíme všetky chyby (Hůrka vs. Háje), prečítame medzitajničku a potom aj výsledný text. Stratené miesta v poradí potom získavame opäť v lese na povrázkoch – s Vojtom ich namapujeme, donesieme k zvyšku tímu a tam už Jano dostane správny nápad. Trinástka je rýchlovka, i keď nám chvíľu nedochádza, čo že máme s tými číslami urobiť. Štrnástka tiež padá skoro okamžite, až sa divíme, že tu mohol niekto stvrdnúť, ale to sa zas neskôr budú diviť nám…

Pri rybníku šifru chvíľu hľadáme. V atlase to vychádzalo skôr na druhý breh. Nevadí. Osemsmerovka so sudoku je pekná, padá, a my môžeme ďalej. Rýchlo máme aj šestnástku. Na sedemnástke už na lúštenie nepotrebujeme čelovky. Skúšame nejaké miešanie, prekladanie, vymyslieť vhodnú hru. Stále nám vychádzajú naproti sebe rovnaké karty. Predsa by to nebolo takto blbé… Pozerám do mapy – jediný rozumne vyzerajúci most sa zdá byť ten správny. Overujem, či to sedí do zadania. Tak počkať, ono je to skutočne tak blbé! Aspoň nám to prináša pár miest k dobru.

Prichádza čas, keď sa môžu diviť ostatní. Šifru vyberáme a sadáme si pred vchod na cintorín. Prefukuje a je zima, rozhodujeme o presune do závetria medzi domy a na slnko. Po hodine prekvapuje nápoveda, ale nepomáha nám. Tak tvoríme krásny obrázok: dve mŕtvoly spia v polosede opreté o plastový mantinel detského ihriska medzi hloubětínskymi domami. Kúsok od nich je na mantinel nalepené jedno zadanie. Na toto zadanie zo vzdialenosti pár metrov sústredene pozerajú ďalšie dve mŕtvoly. Zvyšok ihriska zaberá miestny chlapec mladšieho školského veku, ktorý loptou okopáva bránky a ohadzuje koše a vôbec nechápe, čo tam robíme (nie že by sa spýtal). Celý výjav sleduje tu a tam tím ponáhľajúci sa do cieľa. Po deviatej tento výjav rozpúšťame a prechádzame nakúpiť zásoby do Penny. Potom šplháme do svahu až skoro späť na Aloisov. Tam si posledný krát rozkladáme deku a skúšame lúštiť. Po štyroch hodinách zmaru pípa mobil a v ňom spásna SMS s polohou cieľa. Za nejakých 20 minút sme tam a v momente, keď prichádza Opravte to, posielame cieľový kód (farby sme mali rozmyslené asi tak od domčeka).

Po ročnej pauze to bola iná Bedna. Pripomenula mi Paralaxu. To bol tiež taký šifrovací závod. Ale čo na tom, bola to zábavná šifrovačka. Škoda len, že sme skončili až v tretine štartového poľa – v plnom zložení sme zvládali dostať sa medzi najlepších 10 %. Uvidíme, ako sa podarí Po škole – Nočný motýľ asi nebude mať dosť ľudí na to, aby sa na štart postavil.




Matrix: Azakaban

Ak nepočítam internetový Sendvič, je Matrix našou prvou šifrovačkou sezóny. Štart príliš optimisticky nevyzerá: Míša sa vyhovára na prácu a nedorazí vôbec, Ľuboš bude závodiť v Pardubicích a dorazí až niekedy večer. Takže na štarte budeme traja. Skutočne sa tam v sobotu traja schádzame aj s Janom a Janou. Dorážame s dostatočným náskokom na to, aby sme štartovú obálku dostali s rezervou pred plánovaným začiatkom hry. O tretej hra štartuje, o pol piatej máme všetky úrovne a z Azkabanu ešte nikto neodišiel.

Je osem hodín večer a po pomerne rýchlom vyriešení štyroch šifier na získanie ďalších úrovní sa nám dariť prestalo. Posielame tak aspoň tri ďalšie kódy a čakáme, kým nás z ostrova nevykopne časový limit. Ten okamžik prichádza o pol deviatej. Lektvar vyberáme na 83. mieste, čo je celkom bieda. Pri čakaní v rade na „nápoj“ konečne dobieha Ľuboš, takže sme v „plnom“ počte. Pitie lektvaru si vychutnáva Jana. Okolo pol desiatej máme šifru lineárky a… a nevieme ako ďalej. Ešte že o dve hodiny prichádza nápoveda, teda presnejšie kompletný postup riešenia… Kurňa! V slovenčine je to inak a keď mi vychádzalo na druhom mieste X, túto vetvu som ďalej neskúmal – chyba. Keďže trochu kvapká, pár krát sa skúšame schovať pod nejakú strechu obytných či kancelárskych budov na Karlíně a pár krát nás odtiaľ vyhadzujú. Pri jednej z nich Ľuboš pripaľuje svoju podložku na sedenie potom, čo ju skúšal dať na halogén v chodníku.

Pri pavilóne sme 160. – to znamená, že za nami už skoro nikto nie je! Ale hneď k ďalšej šifre si o 40 miest polepšujeme. Na brokovnici síce zas timeoutujeme (naša frekvenčka skutočne nepočíta s možnosťou rovnakého zápisu rôznych písmen), ale aj tak získavame pár miest. Cudzí jazyk je rýchlovka, husa v cihle trochu dlhšie, telefón Jano odhaľuje skoro hneď.

O štvrť na päť sme pri Jindřišské věži, ale nakoniec aktivitu preskakujeme, čakanie vyzerá aspoň na hodinu. Keď ROFLCOPTER rozbíja portály, my posielame na 79. mieste kód presun a mierime na Hollarovo náměstí. Prvý úsek cesty si dávame nočnou električkou, v druhom nás už vezie denná linka na výjazde z vozovne. Desať minút po piatej máme A, o hodinu dobieham po E, o ďalšiu hodinu dobieha zas Ľuboš po B. Potom prichádzajú v krátkom slede D, J, Q, krátko po ôsmej aj C. Väčšinu stanovíšť s aktivitami obieha Ľuboš, ktorý väčšinu nočných stanovíšť v lineárke prespal (po kolobežkovom závode sa chodiť na šifrovačku nevyplatí). Dávame ďalšie šifry tejto paralelnej časti, striedavo po ne vybiehame a vraciame sa. Jediná aktivita, ktorú si poriadne zahrám, je šifrovanie v Malešickém parku, tam si to ale celkom užijem.

Po jedenástej sa konečne presúvame ďalej na východ ku stanici Skalka (ono je to jedno, metro má výluku). Vyhrávame magický súboj a máme asi 15 minút na to, dobehnúť po stanovištia O a P. Oboje sa nám darí získať, po jedno beží Ľuboš, po druhé (vzdialenejšie?) ja. Po návrate k tímu už sú zbalení, Jana sa chystá do cieľa. To sa mi nechce, vyrazíme domov.

Hej, bol to zábavný Matrix. Škoda, že v Azkabane sme trpeli len traja (a „čokoládovú pomstu“ od dementorov som snáď schytal iba ja…) a že sme sa tam zdržali tak dlho. Podobne cukor–káva–čokoláda–čaj–rum–rum–bum nám nenapadlo, keďže česká verzia znie inak a Jana sa nejako nechytala. Brokovnica bola „trochu“ úlet, ale vyriešiť sa dala – škoda, že my sme to nezvládli. Tak teda dúfam, že nabudúce sa podarí postaviť početnejší tím.




TMOU 17 – 2015

Materské dovolneky by mali zakázať! Ešte týždeň pred hrou sme na 3,5 hráčoch, potom definitívne potvrdzuje Ľuboš, aj keď sa vyhráža, že bude po nočných „koncertoch“ nevyspatý, potvrdzuje aj Jana a tak nám chýba iba piaty. V núdzi najvyššej a po neúspešnej výzve na ksichtoknižke (na ktorej sme sa v kvalifikácii na dosť dlho zasekli, lebo prihlasovaciu stránku nikto z nás už dlho nevidel) sa rozhodujem pre zúfalý krok a zneužitie organizátorskej konferencie seminára M&M. Predbehol ma ale Hroch z (p)Opravte to. Našťastie si nachádzajú náhradných členov inak a tak konečne vo štvrtok máme potvrdeného Vaška ako piateho. Na štarte to bude tiež zábavné: Jana, Vašek a ja by sme mali doraziť s náskokom, Jano to bude mať natesno a Ľuboš tak dve hodinky po štarte hry.

Štart z hlaváku je tiež zábavný: vo vlaku o 12:42 máme s Janou „luxusné“ miesta na schodíkoch. Pre pobavenie: Jana dobieha na poslednú chvíľu (zháňala povinnú mapu a skutočne ju v Academii v piatok zohnala). Hlásim jej prvé dvere vlaku, potom ju už počujem naživo, ale keďže som pri dverách krížom cez uličku, nevidí ma. V Brně sa ešte zastavujeme na obed a potom už do Lužánek. Pri tíme Šestý nesmysl si vyzdvihávame Vaška, nachádzame si vlastné miesto a čakáme na štart. S rezervou asi 5 minút doráža aj Jano, takže v štvorici. Po štarte sa delíme na dve dvojice v ktorých zbierame šifry. Lámeme jednu za druhou a aj keď nám tak tri chýbajú, čítame 10 minút pred nápovedou riešenie. Ľuboš medzi tým vyrazil zo stanice, tak mu voláme, že má zostať na námestí, na čo reaguje tým, že nám to nechcel hovoriť, že ďalšie stanovište je tam. Vida, aspoň skôr vyzdvihne šifru.

Dvojku dávame, na trojku ideme pešo. Síce je tak na polhodinku, ale opäť vyriešená a môžeme na štvorku. Z kocky skladáme len sieť, a riešime. Na presune na 4+ je obchod, kam si Ľuboš ide dokúpiť nejaké zásoby a ešte lepiacu pásku, ktorú sme všetci tak nejako zabudli. Prichádza 4+, opäť vyťahujeme sieť, ešte si vypisujem postupnosť písmen a už môžeme hádzať. Niekoľkokrát volíme nesprávne hody, vraciame sa, dávame si ďalší pokus, potom máme hotovo. V Londýnske vyberáme šifru 10 minút pred desiatou večer. Jeden autobus tu je, ale je plný, takže čakáme na ďalší a zatiaľ lúštime. Ľuboš cestu zvládol aj bez kynedrilu. Po dojazde tak máme už skoro hotovo, vyberáme len mapu a pokračujeme k svätému Antonínovi. Postup riešenia je jasný, takže len dole vymyslieť, ako to riešenie prečítať (čo trvá chvíľočku) a 20 minút pred polnocou vchádzame do kláštora.

Musí sa nechať, že kláštor je v túto dennú dobu skutočne pôsobivý. S Janom si obkresľujeme každý polovicu, potom si vonku beriem farebné fixy a postupne zakresľujem všetky farby kocky. Chvíľu uvažujem, že sa budeme chodiť z príslušných smerov pozerať na kocku, ale našťastie zisťujeme, že nám písmenká vychádzajú veľmi dobre aj bez toho. Tak fajn, s Vaškom vybiehame po zadanie 8, zisťujeme, že tak úplne zadanie 8 nie je, tak berieme aj ležatú 2 a voláme Ľubošovi aby šiel po 3 (nemáme so sebov mapu s názvami ulíc). Ľuboš potom postupne obieha aj ostatné iterácie, zatiaľ čo Jano s Janou lúštia a ja sa kŕmim a popíjam čaj. Nezvládame ale doiterovať do nekonečna aj upresnítko, takže najprv hľadáme o 130 metrov ďalej na východ na asfaltke, než nám tento vtípek dochádza a prejdeme sa na miesto. Ľuboš medzi tým vyrazil na príslušnú kótu, ale odvoláme ho skôr ako sa mu podarí sa tam predrať porastom.

Zatiaľ čo si lúštime morzeovku a nedochádza nám, čo majú BDPQ spoločné, Jana na niekoľkokrát vyberá nejaký dar. Potom si niekto všíma malé q v označení šifry, prepisujeme na bdpq a máme riešenie. Po červenej schádzame do údolia, a v chlade štvrtej hodiny rannej vyberáme šifru 10. V tom údolí je nám dosť zima, naviac väčšina členov tímu začína pospávať. Mňa zachraňujú veľké dávky BigShocku, bez ktorého na podobnú šifrovačku už ani nevyrážam. Budeme chcieť šachovnicu a asi dávať mat. Figúrky sme identifikovali, ale stále nám nedochádza, ako tú šachovnicu poskladať. Okolo šiestej kopem do štyroch mŕtvol, z toho dvoch v spacákoch, a nariaďujem zahrievací a zobúdzací presun. Zdvihneme sa, po asi 100 metroch nám dochádza prvý riadok šachovnice, pri prechode pod železnicou aj ďalšie, takže za tunelom/mostom/dierou v násype sa skladáme na kanálový poklop a dolúšťujeme. Hurá!

Na dlhý presun volíme radšej asfaltky než lesné cesty. Na presune tak strávime vyše jeden a štvrť hodiny a skladáme sa na kopci nad šifrou. Po zadanie opäť zbiehame v dvojici s Vaškom. Po návrate k tímu je vylúštenie hotové za chvíľku. Nasleduje presun proti smeru trasy asi dva roky starého Rozjezdu, ďalšia ľahká šifra a dole v údolí ešte jedna. Len na básničky nám už prší. Po 14 vybieham ja, potom sa vraciam k tímu v smrekovej mladine, kde dúfame v menší vplyv dažďa. Kroky riešenia nám postupne dochádzajú. Najprv skladáme útvar skusmo cez večerníčky, potom si overujeme, že to funguje aj s ostatnými, vypisujeme písmenká, potom vypisujeme aj slová veľkými písmeniami, potom všetky slová veľkými písmenami, potom ešte chvíľu čumíme a nakoniec poskladáme správne riešenie. No, takto to znie pekne, ale trvá to skoro tri hodiny v priebehu ktorých odchádza na vlak Jano, aby stihol zaplatený autobus z Brna. Necelých 40 minút pred koncom hry už neprší a my máme konečne riešenie. Formálne vyzdvihnutie šifry 15 nechávam na poslednej trojici a ja utekám (väčšinu trasy skutočne poklusom) na vlak do Omic, aby som bol o šiestej večer už na inej akcii v úplne inom kúte republiky.

Zase raz to bola podarená TMOU. Trasa bola parádna, i keď dlhšia. Šifry boli lúštivé. Žiadne chyby, ktoré by sme si všimli a vadili nám, neboli. Celkovo fajn ročník, len do toho cieľa bolo ešte trochu ďaleko. Ale zas na Opravte to sme si vytvorili slušný náskok a to sa tiež počíta. Takže pre organizátorov púpavu a pre Opravte to nezábudku. Alebo čemericu?




Po škole 2015

Ďalší rok, ďalšia Po škole, ďalšia príležitosť si spraviť chuť po nedobehnutí do cieľa na Matrixe. A dokonca budeme v plnom počte, i keď stále s Martinou miesto Ľubky. A už sa nám dlho nestalo, že by sme boli všetci na štarte včas.

Krabička odpípala štart a my môžeme zháňať pokuty. Akurát sme si na vlastnej, ktorú sme dostali v obálke, nevšimli chybu a objavujeme ju až na prvej vymenenej. Okrem toho sú Ľuboš s Janom skoro nepoužiteľní kvôli alergii a tak zatiaľ čo Martina drží náš zákaz zastavenia, Katka sa venuje skladaniu správy, oni sa delia o Zirtec. No dobre, hotovo máme okolo ôsmej. Na ďalšom stanovišti sme 25., Ľuboš opráši flautu a pomedzi smrkanie úspešne naštartuje SKOLEpad, takže ani tu sa nezdržiavame. Na výhliadke sme už 18. hada úspešne dolúšťujeme na druhý pokus a môžeme pokračovať na hradisko.

Opäť sme si polepšili na 15. miesto, sú dve hodiny po štarte (a dvanásť minút) a my si ani nesadáme, keď Martina prvé dva riadky proste vidí a ten zvyšok zvládame rozdeliť na dva zmysluplné texty. Len po ceste ešte zastavujeme a skúšame zahrať spodný riadok, aby sme zistili, že tadiaľto cesta nevedie. Na Točné sme už 12., lenže táto šifra nám nejako nejde, až po vyše trištvrťhodine Jano konečne správne jednoznačne mapuje písmená (aj keď to ktosi navrhoval už o štyridsať minút skôr) a môžeme už s čelovkami (ale len tromi, Martina s Katkou zabudli) vyraziť k vetračke tunelu.

„Zásečík“ nás posunul o 9 miest späť, a aj keď šifru lámeme hneď, po pomalšom presune sme v Komořanech na 15 až 22. Okay, je čas dobiehať. Poriadna čelovka je nutnosť, obvzlášť čokoládová a gaštanová kladú veľký odpor. Vedľa sa rozkrikujú opití domorodci, ďalší nás potom ešte zastavujú, keď sa o polnoci poberáme na školenie BZOP.

Preškolenie nerobí problémy, tak sa ešte na odchode zapíšeme do vrcholovej knihy a zachvíľu sa už bavíme s filozofmi. Síce sme sadli, ale nie na dlho, zdvíhame sa do piatich minút vediac, že ideme do ulice Na Cimbále a niektorí z nás aj niečo tušiac o transformátore. Na vlajkovej abecede sme tak už na 11. mieste, zastavujú sa pri nás počas lúštenia organizátori, a vzhľadom na to, že je to ľahká šifra, na rovnakom mieste sa dostávame aj na preskúšanie z BOZP. Tam len Ľuboš vykrikuje „mriežka“ a opäť môžeme údolím potoka, ktoré z biku poznám, stúpať ku hrádzi.

Okolo 01:40 vyberáme šifru 10 na 10. mieste. Bohužiaľ však ešte nemáme kódy z dvoch šifričiek – tri bodky a metro ešte odolávajú. Po tretej vyrážam na bus 510, aby som na Pankráci vyzdvihol nápovedu, po návrate prichádzam k temer dolúštenej šifre (okrem toho padli aj bodky) a konečne o piatej ráno, za denného svetla, vyberáme deviatku na 18. mieste.

Niektoré tímy tu kysnú. Niektoré tímy sa snažia už hodiny. Rozblikáme dúhu, zistíme, že d dáva červenú a c „nič“. Ale houby nič! IRLED (IRED/IRRED? nech tá skratka dáva zmysel), tak preto ten foťák. Pre mňa známy efekt znamená, že je pre nás šifra hračka a najviac času nám zaberie správne odčítanie čiarok a bodiek z obrazovky foťáku. Trocha odbornej znalosti a skáčeme o 11 miest dopredu. Že máme v použiteľnom rozashu flauty aj tón d2 sme si nejako nevšimli, takže UV diódu ani nerozsvecujeme a žiadne skryté správy nenachádzame.

Šifra 8 o šiestej ráno nám problémy nerobí. Šifra 7 nás zdrží dve hodiny a využívame vyslanie Martiny po nápovedu na Roztyly. Bez nápovedy už sme blbli s vystrihovaním trojuholníkov, takto to dáme dohromady a Martinu naberáme po ceste na stanovište. Posunuli sme sa na 10. miesto, ale na tejto šifre dávame dve prostredné písmenká zapískaním „z haluze“ (prvé systematicky, druhé nejako upíska Ľuboš kým skúmame princíp a tretie sa chytí, keď na SKOLEpad zapískam náhodné tóny ústami; zvyšné dve už riešime poriadne) a tým získavame jedno miesto k dobru. To zas strácame na ďalšom stanovišti, kým sa Katka naučí aktivačnú melódiu dostatočne čisto opakovať (Ľuboš zas kýcha a smrká, tak jej necháva flautu). Potom strácame ešte jedno miesto pomalým presunom, ale taktickým vyslaním Ľuboša po nápovedu krátko po vybratí trojky zas pár súperov preskakujeme a dvojku vyberáme tesne po poludní na 8. mieste a na tom sa už do konca hry nič nezmení.

Po dlhej noci a ešte dlhšom dni sme už unavení tak, že proste nie som ani schopný poriadne spočítať zátvorky a stále mi vychádza, že sú nespárované. S takým začiatkom sa pokračuje ťažko, aj keď podľa štruktúry textu proste VIEM, že to bude morzeovka (niektorí členovia tímu zas namietajú, že to môže byť zámerné zmätenie nepriateľa). Tesne pred druhou balíme a schádzame dolu k Vltavě, krátko po konci hry prechádzame okolo cieľa, tak aspoň nakukneme dnu. Jano uteká na autobus, ostatní si sadáme v susednej krčme a aj keď nemajú Kofolu a ponuka jedla je dosť chudobná, najeme a napijeme sa celkom dobre.

Pred dvoma rokmi sme dali cieľ. Vlani a tento rok sme skončili na poslednej šifre pred cieľom (nehovoriac o tom, že pred mesiacom a pol sme rovnako dopadli na Matrixe). Kurňa, toto prekliatie bude treba zlomiť! Šifrovačka to inak bola zábavná, dynamická, po celkom zaujímavej trase – i preto mám Po škole rád. Ortodoxne papierovým šifrátorom sa možno nepáčila, ale aj krabička dokázala pobaviť. Ešte že sme v tíme mali ľudí, čo majú prstoklad a noty nacvičené – flautu ovládal hlavne Ľuboš, keď kýchal a smrkal kvôli alergii, tak Katka.




Matrix: 1984 2015

Reportáž píšem s veľkým odstupom (mesiac a pol), lebo skôr sa mi nejako nechcelo. Keďže Ľubka nejako stále protestuje proti účasti a Martina ako tradiční záskok tiež nemá čas, nastupujeme na štart štyria. Dobrá spolupráca vedie k tomu, že za pomerne krátku dobu si ideme po zadania ďalšej časti bez penalizácie.

No a ako býva na Matrixe celkom tradíciou, začína jazda „rozbitého“ tímu – s Janom ideme vybrať metro, Katka mieri na Troju a Ľuboš kamsi inam… S Janom už potom zostávame vo vetve P a celú ju vyberáme na jeden záťah.

Káťa zatiaľ pokračuje vo vetve L, v H sa na dlhú dobu zasekávame a v M sa nám zo začiatku tiež nedarí. Do toho sa objavujú swangové aktivity, takže si s Janom dávame jazdu na Hostivař, potom po sólovom výbere H2 šprintujem od zrúcaniny do parku (a stíham to), ďalší beh si dávam z Baterií na Zlatnici a možno ešte niekde… Apropó Baterie, tam sa mi konečne podarí dobehnúť Jana, ktorý začal lúskať eMká ako na bežiacom páse a to až do úspešného uzavretia vetvy. Zatiaľ Ľuboš s Katkou vyberajú eLká.

Nakoniec sa nejako premiešame, Jano vyráža za Ľubošom, ja za Katkou a niekedy krátko po polnoci sa nám podarí cez L5, L6 a swang uďobať potrebný počet bodov. Ďalšiu asi hodinu trvá, kým sa zlezieme na Matfyze. Tam na výsluchu Ľuboš perlí tak, až ho vypočúvajúci vyhodí (v momente keď si uvedomil akú hru to hrajú to podľa neho už nemalo cenu a už sa len bavil), ale Jano ho potom úspešne nahrádza a tak získavame nie len polohu stanovišťa, ale aj pohľadnice.

Takže niekedy okolo druhej ráno vyberáme na Kobylisích prvé stanovište lineárky. Celkovo tam stanovištia padajú pekne, šifry pekne odsýpajú, len šípky (5) nám trvajú nejako dlhšie – nie sme príliš krčmový tím. Tam zároveň poriadne premŕzame a číslo 6 vyberáme už za svetla – celkom pobaví.

Nasleduje veľký, ale úspešne prekonaný zákys na Čtverečku a potom fúra času na elementárnu krížovku. No tudle! Už sme unavení, nemyslí nám to, správna myšlienka nám dochádza až asi 15 minút pred koncom hry. Dolúšťujeme a s asi ôsmimi minútami času s Ľubošom vybiehame k cieľu.

Nestihli sme to asi o dve minúty, a aj tak by nás čakala ešte cieľová aktivita, na ktorú nám čas neostal. Vyzerá to tak, že čo nestíhneme tak do desiatej ráno, to už nestíhneme vôbec…




TMOU 16 – 2014

„Predpoveď“ je skvelá: ja dorazím načas, Katka viac-menej tiež, ostatní budú menej až viac meškať. No a tak sa aj stane. V Brně som s dostatočným predstihom, Katka doráža do piatich minút po doznení hymny TMOU, Jana a Jano asi po 20 minútach a Ľuboš ešte neskôr. To už ale s Janom vyrážame po zvyšné dve zadania s tým, že prvé tri máme hotové. Poslednú časť už ani nedolúšťujeme a vyrážame na štvorku (električku).

Dve hodiny po štarte hry vyberáme šifru dva. Padne za necelých 20 minút, takže zatiaľ pohoda. Presúvame sa pešo, lebo na bus by sme čakali 10 minút a sú to len 3 zastávky. Plný autobus prichádza na zastávku viac-menej zároveň s nami. Trojka je tiež rýchla. Nálepku na baterke nachádzame, dátum spočítame, mená podľa kalendára na ulice nesedia, ale Jana napadne, že ona je vtedy vlastne rovnodennosť. A keď ten koniec Zimní nadväzuje na začiatok Jarní tak krásne… Vida, ďalší presun.

Štvorku vyberáme o pol deviatej. Hneď striháme, lepíme, dierujeme, nakoniec diery i vyrezávame/vystrihávame. Využívame Janine lightsticky na prestrkávanie skrz. Trvá to ale hodinu a pol, než správne prečítame celý nápis. Jeden boj je trafiť správnu dieru, druhý boj je priradiť písmenko stene, nie ohraničenej oblasti. Po presune dostávame šifru 5, zaberáme miesto v autobuse a vezieme sa, pričom už počas cesty vymýšľame tak polovicu slov.

V Ochozu sa schovávame pod strechu, pretože celkom otravne prší. Správny nápad máme, takže po vylúštení kráčame bielou nocou (vďaka hmle, blízkemu Brnu a možno aj Mesiacu v splne, ktorý sa tam niekde skrýva) do údolia, aby sme k Pekárně dorazili dvadsať minút pred polnocou. Výstavka je pekná, rozmýšľame, či by si sa nám podarilo niektorý chutnejší exponát nenápadne potiahnúť… Pred jaskyňou krájame chlieb (a kde je soľ?), riešime ďalšiu šifru, nachádzame v mape jediný objekt, ktorý na popis sedí, a predsa len trochu neisto po žltej vyrážame.

Dohľadávku miesta robíme s Ľubošom v nočnom lese, skruž nachádzame a pri nej aj šifru. Postup riešenia je jasný hneď, takže nám to trvá nejakých 15 minút, než sa opäť zdvíhame a vyrazíme k Anne. Chodník začína byť miestami nepríjemne vyhladený a šmykľavý. Na Anne sme len ja s Janou, a kde je zvyšok? Aha, neodbočili z asfaltky. No dobre, nakoniec teda ideme za nimi na asfaltku, tam za trištvrťhodinu od vyzdvihnutia šifru lúštime a môžeme zísť dolu, do údolia Říčky.

Vyberanie deviatky je zábavné mimo iné tým, že je uložená nenápadne vedľa cesty a tak niekoľko tímov prefrčí okolo a ani si ju nevšimnú. Nápad je to pekný, len ktorú časť šestky otočiť hore nohami? Asi na tretí pokus volíme konečne tajničku a už to ide parádne. Na Kaprálově mlýně som už bol, ale ku studničke je to aj tak zábavné skákanie potokom. Šifra padá rýchlo, k Březovému žlíbku vyrážame o štvrť na štyri a do vrcholovej knihy zapisujem o ďalšiu polhodinu neskôr ako 24. v poradí, kým zvyšok tímu čaká na asfaltke dole.

Takáto šifra by nám nemala trvať hodinu, ale na našu obranu: polovica tímu spí. Predsa len, štyri ráno a nie každý je zvyknutý ťahať so sebov litrovku energeťáku. Do toho hnusne prší a mne prestáva svietiť čelovka a náhradnú sa mi nechce z batohu vyťahovať. Jednoducho a stručne, na hrad dorážame za začínajúceho svitania desať minút pred šiestou po hodinovom lúštení a hodinovom pochode. Šifra je tu opäť rýchla, päť minút po šiestej odchádzame krížom cez údolie.

História trinástky má niekoľko zlomových momentov. Tak najprv asi 20 minút skúšame lúštiť priamo na Zámcích. Potom sa presúvame do Líšně a skrývame sa pod nejakú striešku nad garážou. Ďalších asi 45 minút nám trvá urobiť si kópiu zadania, keďže jedno je úplne rozmočené a druhé chceme zachovať aspoň trochu v poriadku, rotovanie mriežky a zistenie písmen. Ďalšiu hodinu potom skúšame permutácie. Proste spíme za bieleho dňa a aj keď máme výsledok priamo pred očami, nevidíme ho. Napokon nám zopne (resp. Ľubošovi hľadiacemu na vypísané písmenká z väčšej vzdialenosti) a tak 5 minút po desiatej ráno vyrážame s Ľubošom hľadať na Zámky zadanie 14. Ďalšiu hodinu a pol preliezame blízke i vzdialenejšie okolie Starých Zámků, kde síce nachádzame niekoľko ďalších zúfalých tímov, ale nie šifru 14. Po návrate do Líšně 15 minút pred koncom hry objavujem rovnomennú ulicu v mape (a to sme tesne vedľa dvakrát prechádzali!), ale presúvame sa už iba na konečnú električiek.

Pred vlakom do Prahy stíham vybrať ešte Tesco pri hlaváku, Ľuboš zas cestou v električke kupuje lístok cez novú aplikáciu ČD. Výsledok hry? Väčšinu času nám to išlo parádne a bez zásekov, len dvanásťsten (šifra 4) sme mohli dať rýchlejšie, jedenástku sme zaspali a na trinástke pokazili, čo sa len dalo. Počasie bolo… také správne tmárske: aby bolo každému jasné, že TMOU s nikým nejedná v rukavičkách.




Zacyklení 2014

Prvýkrát prví!

Zacyklení začína ranným zhonom. Zisťujem, že zadné koleso cez noc sfúklo, takže ešte dolievam tmel, dofukujem a pretáčam a po zvyšok dňa našťastie drží. Potom si ešte potrebujem odskočiť a ešte sto ďalších drobností, takže nestíham ani odchod Katky s Ľubošom do obchodu a napokon ani odchod plánovaného metra. Čakám teda skoro 10 minút a ďalším metrom sa veziem na Florenc a po prestupe ďalej na Háje. Tu už je nás cyklistov vo vlaku veľa, len na zadnej plošine asi 6. Z Hájů na štart je to čo by deravou dušou dohodil, takže na štarte som s dostatočnou rezervou a registrujem tím stručným „Hádaj tím!“ na Vaška. Ľuboš s Katkou dorážajú za chvíľu (Billa u nás mala ešte zavreté, tak nakúpili až tu) a čakáme na štart.

Otvárame obálku, do batohu hádžem papierik s kódom tímu a lúštime štartovú šifru. Najprv experimentujeme s prepisom do morzeovky, zhruba keď pomaly prechádzame na správny postup sa pri nás ešte zastavuje Vašek. Po necelých dvadsiatich minútach máme hotovo a vyrážame na Průhonice. Chvíľami sme na trase Praha–Prčice, potom ideme nadjazdom ponad D1 namiesto podchodom, takže sa dostávame z optimálnej trasy a nakoniec k rybníku dorážame krátko po desiatej na nejakom 5–7 mieste.

Čo s tým? Čísla majú príjemne blízko k binárke, symbolmi to zas vyzerá na morzeovku… Nakoniec sa nám darí prepísať prvý rámček, potom všetky až po −10 a potom už aj tie ďalšie. Vida, ani to zas tak dlho netrvalo, len asi polhodinu. Opäť nahor na križovatku cyklotrás a potom na Nebřenice. Cestou máme pekné výhľady do krajiny (napríklad smerom na Prahu). Po krátkej terénnej vložke, kde mi Katka píli uši nenamazanou reťazou šifru vyberáme a skladáme sa za podjazdom. Už tu sedia po Trati, JTHTN a ešte asi dva ďalšie tímy.

Domino? Najprv si na prvých pár riadkoch overujeme, že sa dá priskladať k sebe, potom si všímame, že symboly sú v rámčeku posunuté mierne bokom a potom nadvakrát kreslíme správne riešenie. Niekde tu vyslovujem teóriu o spoločenskej deľbe práce v tíme: ja lúštim, Ľuboš hľadá trasu a Katka podáva alumatku. Takže Ľuboš hľadá trasu a o chvíľu na trase nadáva, že ideme inak, ako sme plánovali, ale ja mám pocit, že ísť s miernou zachádzkou cez Světice, ale zas po suchom asfalte bol pôvodný plán. Tehovem prechádzame práve na poludnie a na stúpaní z Tehova nás dobieha Popocatepetl. Už aj jeho členom píli Katkina reťaz uši tak, až nám napol v žarte núkajú olej. No a za Tehovem, tesne pred rázcestím sa začína objavovať blato. Prichádzame k stanovišťu krátko predtým, ako sa zatiaľ prví po Trati majúci náskok asi 20 minút zdvíhajú a odchádzajú. My sme priebežne tretí v tesnom závese za Popocatepetl a tak k šifre dostávame aj dve balenia Disco.

Zo zadania na nás čumí hromada polkružníc. Meráme priemery, sú odstupňované po dvoch milimetroch, ale sem-tam nejaký chýba. A z každého priemeru sú práve dva rôzne orientované oblúky… Ľuboš navrhuje semafor a tak si opäť spoločensky delíme prácu: jeden hľadá kružnice na papieri, druhý hľadá znaky v pomôckach a tretí zapisuje výsledok. Výborne, Popocatepetl sme opäť predbehli a môžeme na štvorku. Najprv jednoduchý asfaltový zjazd, potom bahno a korene na modrej a napokon ďalšie bahno pred rázcestím. Na po Trati strácame opäť okolo 25 minút a so šifrou sa skladáme na lavičkách pri futbalovom ihrisku.

Deväť rôznych písmen tvoriacich názov hry, každé z nich v troch rôznych fontoch okrem posledného dlhého i. Nápad, že je to poľský kríž je tu hneď, takže si opäť delíme prácu na čítača, tabuľkovača a zapisovača a za krátku chvíľu môžeme vyraziť po červenej na Janovický les. Teda, Katka vyráža spodom po zelenej a aj keď by trafila aj tadiaľ, mobilom ju privolávame k nám. Na rázcestí Janovický les vyberáme šifru opäť ako druhí, odstup za po Trati sa príliš nemení, ale nikde ich tu nevidíme, Popocatepetl vybrali 4@ asi 10 minút po nás.

Keď sme v označení štvorky videli 4@, tušili sme, že niečo podobné bude nasledovať. Čo sme ešte nepoužili? Chýbajúce priemery, tie nám dajú rozdelenie do skupín, no a polohy tých oblúkov. Skúšame v skupinách spájať stredy, prípadne naopak maľovať čosi ako stredné priečky, Katka dokonca navrhuje prekladať papier tak, aby sme vytvorili celé kružnice. Po asi polhodine to balíme s tým, že nápoveda je „za rohom“. Medzičasom nás Popocatepetl dobehli, ale zatiaľ tu sedia a poslušne lúštia. V Babicích stoja vedľa nápovedy po Trati, my sa vraciame do autobusovej zastávky a už len rýchlo dokresľujeme správne dotyčnice. Vida, Mukařov máme po prvých dvoch písmenkách, ale ešte kde v tom Mukařově… Na zistenie tejto drobnosti čakáme až do konca. Presun je krátky a pomerne rýchly, a pri kostole v Mukařově… tím! A zároveň s nami! Tu sa teda o prvé miesto delíme.

Aha, 4&, niečo také sme tiež čakali. Tak ešte z toho vydolovať ten nezmyselný záver… Vypisujeme si písmená po riadkoch, potom nám dochádza, že niečo treba vyhodiť, tak jeden číta písmená po stĺpcoch a druhý zapisuje výsledný text. Výborne, a čo keď si tie dve šestice znakov zapíšeme pod seba? Sv. Bartoloměj? To znie celkom jednoznačne. Do sediel vážení (v Ľubošovom prípade len na stupátko) a vyrazíme opäť do Babic a ďalej na Březí! A kam zmizli tí, čo sem dorazili zároveň s nami? Pred nami? Za nami? Po výšľape k Bartoloměji zisťujeme, že za nami.

Tak výborne, sme priebežne prví, máme nejaký náskok, poďme na to! Emócie, všade nejaké emócie. Dokonca veľmi charakteristické pre smajlíkov. Je ich päť? Šesť? Prečo sú v texte práve čísla 1, 2, 4, 32? Že by binárka? To nejako nevychádza, stále sa mi sem pletie šiesty symbol! Nemohol by to byť Braille? Toho sme ešte z pomôcok nepoužili… Katka skúša zoradenie pozícií podľa veselosti, ja podľa posledného odstavca, ktorý vyzerá dosť podozrivo, a ja vyhrávam. Skrápa nás päť kvapiek dažďa (oproti predpovedi jednoznačné pozitívum). Nad nami sa usádzajú Popocatepetl, teraz už ide o miesta! VODIEREST? Čo to, do čerta, je!? Prehľadávam dodanú mapu v stále väčších kruhoch okolo súčasnej pozície a až kdesi ďaleko v Uhříněvsi objavujem rybník Vodice. Vida, my sme jeden odstavec vynechali! Výborne, máme smer a v reštaurácii tušíme cieľ. Pacov, Nedvězí, Kolovraty, posledný úsek na vjazd do Uhříněvsi. Každú chvíľu zastavujeme a kontrolujeme mapu (to bolo aj na všetkých presunoch predtým), odbočujeme k rybníku, potom k reštaurácii, potom k organizátorom.

Bingo! Nikto nás nepredbehol. Čas 16.43, teda celkovo 463 minút hry. Gratulácia a Vaškovo „klidně jezte, pijte, nenechte se pobízet, já to platím“ nás tešia a tak sa prehrabávame menu reštaurácie. Katka vysvetľuje, čo sú to tie Quesadillas a tak. No a čakáme… Kto bude druhý a kedy? Kde sú tí Popocatepetl? Veď mali stratu asi 15 minút. V čase 17.22 sa konečne nejaký tím objavuje, ale Popocatepetl to nie je. To doráža 5 pomocných koček, ale ako sa ukazuje Popocatepetl sa vezie za nimi „v závese“ s trojminútovou stratou. Tak tu máme prvé tri tímy, organizátory môžu vypísať diplomy. :-) Než okolo 18.15 vyrazíme na vlak, dochádzajú do cieľa ešte Lenoši, ale tí si vezú hodinovú penalizáciu, takže ich predbehne ešte Enigmafie, ktorá do cieľa dorazí v poslednej desaťminútovke hry.

Zacyklení sme si užili ako sa len dalo. V priebehu samotnej hry sme nabehli čosi okolo 50 kilometrov. Po troch Paralaxách a jednej Po škole je to piata hra, ktorú sme došli do cieľa a zatiaľ jediná, ktorú sme vyhrali, takže ďakujeme organizátorom a o rok snáď zas.




Po škole 2014

Minulý rok sme Po škole došli do cieľa, takže aj preto nás odhadový systém nasadzuje na 8. miesto. Nič si z toho nerobme, minuloročná Po škole je historická hlavne tým, že sme ju konečne išli v plnom počte. Tentokrát má ale Ľubka „súkromný polohový závod na 24 hodín pozostávajúci z dvoch základných disciplín: pŕs a plienok“. Náhradníkov príliš aktívne nehľadáme, takže pôjdeme štyria.

Miesto štartu včas odhaľujeme, veštba je dostatočne špecifická. Plán ísť sa tam pre istotu vopred pozrieť nevychádza, takže sa na mieste objavuje ako prvá Katka, potom aj ja a nakoniec Jano. V túto chvíľu sa vyberám zaregistrovať tím, do čoho sa od asistentov ozýva: „Dobrý večer, pane profesore. Co vy tady?“ Hrôza, pred žiakmi sa človek nikde neschová. ;-) Ľuboš dorazí asi až hodinku po štarte.

Štartový hvizd, otvárame obálku, pozeráme na mapu. Ja idem obehnúť stanovištia, hlavne podozrivú Kočku, ktorá jediná nie je súhvezdím, Katka s Janom sa zatiaľ snažia objaviť nebehavé riešenie (tento rok neexistuje na mieste). Mám asi 8–9 šifier, a od Kočky veštbu pre kozorožca než sa vrátim. Lúštime ľahké šifričky, vychádzajú nám odkazy na ďalšie v poradí. Pozerám vyvesené nápovedy, žiadna extra novinka. Nakoniec dolúšťujeme až keď sú vyvesené skoro všetky riešenia a označené prvé písmená. Brrr. Tak šup na dvojku!

21.09 sme tam na 62. mieste. Postup riešenia je zrejmý, lúštime „nastojáka“, na presune ešte Katka dolúšťuje, ja zas po tom, čo Jano oznámil princíp, lúštim prvú šifričku. Na trojke sme už 47., opäť si ani nesadáme, a za moment ideme ďalej. Na štvorku prichádzame na 42. mieste, opäť si nesadáme, len si rozdeľujeme úlohy: Katka hlási polohy vo štvorci, ja prekladám na pomôckach a Jano zapisuje. Na päťke sme 21.58 na 33. mieste. Ženské postavy máme hneď, čo s nimi tiež, mierime na šestku ku kostolu.

Tu sme 22.16 na 30. mieste, vedie stále Opravte to, ktorým mohutne pomohlo preskočenie jednotky (nj. dali si prácu s analýzou predštartového videa). Opäť máme riešenie skoro hneď a mierime k dubu. Na sedmičke sme na 26. mieste o 22.33. Bavlnky nám dlho nedochádzajú, aspoň preriešujeme šifričky. Nakoniec sedmičku lámeme krátko pred polnocou a tak 00.03 vyberáme osmičku, ale opäť na 37. mieste – ach jaj, zas dobiehať čelo, my sme na osmičke a prví Opravte to na 11. Spájanie symbolov nám nerobí problém, takže sme zas rýchlo na dlhšom presune do Kbel.

Tesne pred jednou vyberáme prázdne papiere od lode na 33. mieste, skladáme sa v amfiteátri a riešime, čo s tým. Hmm, stanovište má prehodený QR kód a logo hry, logo vpravo hore má ešte mapa. Prikladáme papier k mape, opačný roh ukazuje k značke výhliadky na západ od Kbel, ale len k, nie dosť presne na. Tak čo s tým? Skúšame zahriať, skúšame schladiť. Nič? Nejako sa nám nechce ísť „naslepo“, máme dosť šifričiek, po polhodine skáčeme. A nadávame, že to vychádza tam, kde sme si to mysleli. Na odchode tak ešte hovorím MJ zloženému na lodi „Fuj!“ a už môžeme ísť.

Na desiatku sme stratili jedno miesto, sme tu o druhej ráno a ešte rozladení z predchádzajúcej šifry. Vypisujeme znamenia ku funkciám, mohli by vykresľovať písmenká, skúšame to na zvieratníku nakreslenom od ruky. Potom dokonca na zvieratníku nakreslenom pomerovo podľa počtu dní, po ktoré je Slnko v príslušnom súhvezdí. Nevychádza to dobre, pri jednom z prvých máme zrejme chybu. Ľuboš spí, Jano spí, Katka sa snaží vydržať. Hu, od 03.20 bude nápoveda vedľa v Čakovicích? Bežím po ňu, vraciam sa za svitania. Po rozvidnení stále nemáme riešenie, okrem toho prefukuje a je nám zima. Presúvame sa na Ostravskou do Letňan. Vo vnútrobloku, kde fúka predsa len o niečo menej, nakoniec okolo 05.50 dolúšťujeme. Ďalšie stanovište je asi 100 m od nás, Ľuboš zabehne vybrať.

Huuuuf! Prepad na 49. miesto, to je bieda. Kachna s Tučňákem je na 14, my na 11. Prvý krok je v pohode, vysielame Ľuboša do Šumperské. Pre istotu sa pozerám ešte do Běchyňské a niečo je aj tam. Sakriš. Takže Ľuboš s Katkou bežia do Hronovské, ja do Jablunkovské, Jano stráži veci. Vraciam sa prvý, Jano hlási, že zatiaľ z dvoch štvrtín vyscrablil riešenie. Tak ešte chvíľu počkať na Ľuboša s Katkou a môžeme busom dve zastávky. 7 miest k dobru, na dvanástke sme 42. o trištvrť na sedem. Chvíľu filozofujeme, potom správne čítame Brailla a aj keď nedáva zmysel, dokončujeme do konca. A vida, mriežka! Na trinástku tak prichádzame krátko pred 07.30 už na 33. mieste.

U veštkyne mám mozgovú pauzu, Ľuboš je „na koni“ a po chvíli vyslovuje správny predpoklad. Druhá nápoveda už je skoro zbytočná, to už máme celkom obstojne rozlúštené. Teda, dosť dlho nám trvá, než sa pozrieme do gule, ale to nevadí. Pri východe sa delíme, ja si idem do obchodu kúpiť nejaké pitie, ostatní mieria priamo k stanovišťu. Pred obchodom ale chytám 151 a tak sa od Madliny dostanem ku kaplnke rýchlejšie ako oni. Potom ale idem na zraz k nim na zastávku Teplická, miesto aby som sa poriadne pozrel na šifru.

09.30 sme na 13.3 na 34. mieste. Rotovať hexíky a čítať Brailla (už zas?) nám ide v pohode, na 13.4 tak dorážame 10.15 na 28. mieste. Stanovište vyberáme s Ľubošom, zdravíme známych, zliezame zas k zvyšku tímu pod kopec. Prvá vec, ktorú robíme, je prekreslenie rubovej strany na správne miesto na stranu lícovú, čo ale ďalej? Pomáha vyslať Ľuboša na Prosek po nápovedu, potom už dolúšťujeme hravo. Tak OK, tak teda cez kopec. Preliezame, nachádzame lom, tam zadanie. Sme tu 11.50 na 23. mieste. Riešenie máme skoro hneď a 12.15 tak na 20. mieste vyberáme 13.6.

Do konca hry sa nám podarí dostať pár kvapiek dažďa na hlavu, prečítať medzitajničku a krátko po jednej zistiť, že to po nápovedu už asi nestíhame, ale hodila by sa. Okolo 13.50 balíme, ideme na Ládví do pizzerie na obed, Jano sa uteká skultúrniť ku nám domov pred cestou na Slovensko. Nakoniec je teda 20. miesto na poslednej šifre pred cieľovou aktivitou naše konečné umiestnenie. Vo štvorici sme išli celkom dobre, hru si poriadne užili, takže snáď zas o rok.




Matrix 2014: Star Gate

Ďalší rok, ďalší Matrix. Neviem ako kto z tímu, ale ja fandím iba filmu, seriál sa mi nikdy nechcelo pozerať. Nevadí. Vypĺňam dotazník pre rekrútov, vyberám role pre členov tímu (prekvapujúco nikto neprotestuje), vyberám si „ranaře“. Jano doráža do Prahy už vo štvrtok večer, piatok má na zariaďovanie vecí, takže v sobotu sa radujem, že všetci vyrážame naraz z jedného bytu. Nie je to pravda, Katka ide z práce a ja, na rozdiel od ostatných, idem priamo na štart a nie ešte cez potraviny.

WebInfo mám vyskúšané, registrujem tím, vyberám štartovú obálku, bavím sa so známymi. Prichádza štart, tak len dávam Martine (ktorá opäť zaskakuje za Ľubku) rýchle inštrukcie ako vyrobiť batériu, balím batoh a utekám na svoju úlohu. Cestou späť stíham nahodiť diktafón, a spev si nahrať. Pridávam sa k ostatným, ktorí už majú heslo za úlohu pre blondýny. Spoločne dávame dohromady heslo pre lingvistov a napokon vydolujeme aj heslo pre svalovcov. Super, prvú trojicu šifier máme na 27. mieste o 15.38.

Ako prvé lámeme kukanie. Teda, najprv tam ide Ľuboš, potom ja s Janom. Nakoniec to Martina zlomí podľa popisu. My by sme šancu nemali, Slovenský text je iný. Zároveň s B2 vyberáme aj C2. Kochovu vločku v D1 nespoznávame. Krátko po návrate z Luk k Asuánu dolúšťujeme aj B2 a spolu s Ľubošom vyrážame pod metro k zikuratu. Zvyšok tímu sa už pomaly presúva na Palackého náměstí po ďalšiu trojicu šifier, presúvame sa aj my z Lužin (ešte sa niekedy v medzičase stretávame na Nových Butovicích). Prvé Ečko si beriem, lámem ho a utekám po E2, s ktorým napol vylúšteným sa vraciam na Palackého náměstí. Zachvíľu už prichádza absolútka na B2, takže vysielame na druhú stranu Vltavy Ľuboša.

Keď sa vrátim k tímu s E2, nemajú žiadnu novú lokáciu, ale to nevadí. Spoločne dolúšťujeme G1, ja skáčem na sedmičku a potom to od Náměstí Bratří Synků vybieham nahor. Vyberám G2, vraciam sa na osemnástku, ale už na zastávke odhadujem postup, v električke dolúšťujem, takže na Divadle na Fidlovačce otáčam späť nahor a po dlhšom hľadaní vyberám v parku Družby aj G3. Šifru rozlúšťujem, ale niečo mi ešte chýba. Opäť na osemnástku a tentokrát sa veziem na Staroměstskou, lebo trojica Katka, Martina, Jano sa už presunula po posledné zadania na Staroměstské náměstí. V električke sa ale lúšti dobre, takže mi chýbajúci krok dochádza niekde pri Vltave, na Staroměstské mám dolúštené a tak preskakujem na 17, aby som nahor vybiehal z Dvorců.

Ľuboš už má nejakú chvíľu vybraté B4, ale prišlo nám riešenie C2, ktoré je v jeho dosahu, takže zostáva na ľavom brehu. V priebehu môjho vozenia sa električkami prichádza aj riešenie D1, takže opäť úloha pre Ľuboša. G4 vyberám a prsty si pri mazaní kefkou obrusujem niekedy okolo 23.10. Výborne, Katka, Martina a Jano sa presúvajú najprv na Želivského, potom riešenie J1 opravujú na Žižkův památník, takže opäť vyskakujem z jednej z posledných 188 na metro na Pankráci a z Florence stúpam nahor. Stanovište pri pamätníku vyberám 8 minút po polnoci a o chvíľu na to sa stretávam s trojicou, len Ľuboš je stále ďaleko, ale aspoň vylúštil C3 a vybral miestnu kartušu. Do toho prichádza riešenie E2 (ku ktorej sme sa proste v tom lietaní nejako nedostali), takže opäť vyrážam ja, s tým, že sa tam môžeme zraziť s Ľubošom.

Ten ešte po ceste vyberá F2, ale potom už sa stretávame na Pankráci a spoločnými silami lámeme E3. Zvyšok tímu zatiaľ dolúštil líniu šifier J. O 3.16 ráno tak máme hotové E, polhodinu predtým J a presúvame sa konečne na Náměstí Míru, kde už nám veselo prší no a odtiaľ do brány, ktorou prechádzame 12 minút po štvrtej ráno. V túto chvíľu máme z prvej fázy hotové línie B, C, E, G, J, takže sa rozhodujeme po štúdiu prvej K šifry celú líniu K ignorovať a riešiť „odspodu“. Okrem toho pre I1 a J1 nám došli riešenia, po prelezení brány prichádza aj riešenie D2 (zadanie mal väčšinu času Ľuboš u seba, takže ho možno polovica tímu ani nevidela).

Opäť sa delíme. Časť tímu na Jinonice, časť na Karlův most a Malou Stranu a časť na Vršovice. Za svitania tak sedíme s Janom a Martinou pod altánom vedľa domu dôchodcov na Vršovickém náměstí a snažíme sa niečo vylúštiť. Do toho prichádza riešenie F2, takže mierim po F3, ktoré lámem a koniec Fkovej vetvy na Vyšehradě vyberám o štvrť na deväť. Zatiaľ ostatní prechádzajú vetvu I a vetvu D. Chýba nám už len H. Mapovú fóliu mám ja, takže vždy dostanem od ostatných čísla jednotlivých symbolov (majú druhú mapu), vymerám ďalšie stanovište K a telefonicky tam časť tímu odošlem. Problém je, že všetkým až na mňa dochádzajú baterky. Staršia Nokia veľa nežerie ani so zapnutým modrým zubom a pripojená na net a to mám ešte radšej rezervnú baterku v batohu.

Ako sme rozsypaní po celom meste, je koordinácia náročná a skupinové lúštenie nemožné. 10.31 nám prichádza riešenie H3, takže tam postupne odosielam všetkých ostatných, aby sme sa konečne trochu zhromaždili, a sám sa pohybujem okolo Flóry, kde som vyberal niektoré zo stanovíšť. Teraz už len čakám, až mi pošlú posledné chýbajúce diely kartuší, 5 symbolov už mám do mapy predkreslených. 11.11 zapisujeme do systému kód HLUPAK a tak zvyšok tímu odosialam k ekonómke a sám sa pohybujem okolo Flóry. 11.30 vyberám KANDELABR, 11.50 majú oni KARAVANA, hneď im volám polohu cieľa káčok, ale na schody pri Vinohradských tuneloch sa za 10 minút nedostaneme.

Dohadujeme si zraz pri hlaváku, ako cieľ stanovujeme reštauráciu v Opletalke, ktorú vrelo nedoporučujem (pri platení ma obrali o stokorunu). Len Jano uteká do sprchy, aby bol na cestu do Bratislavy aspoň trochu znesiteľný. Tohtoročný Matrix sa podľa mňa podaril oveľa lepšie ako ten minulý rok. Nikto nemohol v prvej časti smolne zatvrdnúť a nedostať sa na koniec ani jednej vetvy. Akurát bol tím pohromade len na štarte, okolo siedmej večer na chvíľu na Palackého náměstí, okolo štvrtej ráno v bráne a napokon krátko po dvanástej v reštaurácii. Asi mám predsa len radšej „klasické“ šifrovačky, kde tím pohromade zápasí so šifrou, ale Matrix raz ročne je zaujímavá zmena.




TMOU 2013

Tak tu máme ďalší rok a ďalšiu TMOU. Už pred štartom vieme, že to bude „zábavné“: Ľubka pre rastúce brucho odmieta tráviť noc v „nepriateľskom“ Brne, takže miesto nej berieme Martinu a okrem toho ja s Janom sme jediní členovia tímu, ktorí sa dostanú na štart včas – ostatných práca nepustí na Vindobonu a pôjdu až vlakom o hodinu neskôr.

Po stretnutí s Majkom a Janou z Übertýmu a ešte ďalšou známou sa okolo trištvrť na štyri usadám na lavičku vedľa obelisku a čakám a mrznem. Okrem toho sa bavím na nete sledovaním polhodinového meškania Vindobony. Píšem Janovi, ale ten nejde vlakom, takže tomu je meškanie ukradnuté. Pred zatieneným altánom sa objavujú postavy v čiernom s písmenkami na tele. Zatiaľ ich ignorujem, počkám si, až nás tu bude viac. Potom, čo Jano dorazí, obkresľujem polohy písmen na postavách na papier, krátko na to začína pätnásť minút odložená hra.

Hneď dostávame tri časti zadania (ani na jednom od nás nechceli OP) a lúštime. Ryby na papieri a ryby vo vzduchu sú jasné, ale ešte dlho trvá, než dokážem prečítať viac ako „ulice“. S hlavičkami ani sekvenciami nevieme pohnúť. Medzitým doráža Ľuboš a krátko po ňom aj dievčatá, ktoré to brali ešte cez obchod. Darí sa nám konečne prečítať riešenie 1b a tak vybieham do Vaňkovky. Vyberám 2b, a volám tímu, či nemá ďalší cieľ na beh. Nemá, takže sa vraciam k obelisku. Zanedlho už organizátori hlásia nápovedu. Dávame konečne dohromady Šifreros (navliekať ho na pravítko nijak nepomohlo) a tak vybieham opäť, tentokrát na Svoboďák. Cestou späť volám, či už majú riešenie 1c a skutočne ho majú – oznámené po timeoute, takže otáčam na Malinovského náměstí, beriem aj 2c a sadám pred divadlo.

Po chvíli prichádza zvyšok tímu a prináša mi batoh, spoločne dávame dohromady časti tela, využívame zapísané polohy písmen a čítame text. Fajn. Čo by nám odtiaľto mohlo ísť? Zastávka je plná, prečo asi? Jé, bus 67 priamo do Komárova do piatich minút. Skutočne sa tam všetci vlezieme a do Komárova dostaneme. Zaberáme rovno lavičku v zastávke ako strategický lúštiaci bod dostatočne ďaleko od zadania, ja vybieham po zadanie okolo ktorého sú hromady tímov. Jano si po chvíli všíma dopĺňajúce sa útvary, čmárame text a vychádzame na pochod.

Proti pravidlám sa skladáme chabých 100 metrov od šifry hneď za železničný most. Než si sadneme, Ľuboš hovorí „zazvonil zvonec a rozprávky je koniec“, takže postup riešenia je jasný, ostatne xkcd pravidelne sleduje väčšina z nás. Niekomu sa nepáči pokračovať ďalej, keď máme Řehořova, Charbulova, hřiště a chce dolúšťovať do konca. Kašlať na to. Počas presunu mi dochádzajú posledné chyby v texte, takže vieme aj upresňujúcu posilovnu. Skladáme sa v Štolcově ulici a lúštime. Nadbytok port-ov si všímame rýchlo, nadbytok tele krátko potom. Tajný kód nie, spájame to podľa zmyslu viet. Nevadí, vieme kam ísť, niektoré formulácie fakt pobavili.

Tentokrát to na roh Nezamyslovy ulice bude asi iba nejakých 50 metrov od zadania. Tam sedíme a lúštime. Nachádzame vhodné slovesá a už počas ich vypisovania mi pripadá podozrivá ich väzba so zvratnými zámenami. Medzitajnička to potvrdzuje, farbíme hrany podľa se/si, čo skúšam držiac v každej ruke fixku inej farby a do toho sa ostatní snažia prečítať vznikajúci nápis. Pohľad do mapy hovorí, že najjednoduchšie bude zahrať sa do zastávky Podstránská na linku 10 a pochodovať po trati. Tá je našťastie dobre schodná. Niekedy tu konečne Martine dávam čelovku, ktorú jej nesiem, keďže vlastnú nemá.

Na vrchol skaly už opäť dorážam sám, ostatní v kopci najprv zaostali a potom zastali. Volám mobilom, že sa asistencia bude hodiť, že sám mám trochu problémy sledovať. Kým dorážajú, mám mriežku a z nej aj prvé dve písmená tajničky. Za krátku chvíľu dokončujeme zvyšok. Pre navigačnú jednoduchosť schádzame opäť Stránskou ulicou a v duchu sa smejeme tímom, ktoré tam sedia v štyroch a čakajú na rýchlu spojku po zadanie. S Janom ideme napred.

Je polnoc a zatiaľ v dvojici vyberáme blikátko a usádzame sa na opačnej strane Ostravské kúsok od podchodu. Zakladáme baterky, doráža zvyšok tímu a zábava začína. V priebehu najbližích asi dvoch hodín objavujeme základný princíp, potom skutočne skúšame nechať krabičku nejakú chvíľu napokoji. Na stopkách svieti asi 15 minút od posledného zmačknutia tlačítka, po troch minútach sa podľa očakávania objavilo „ZAS O KUS BLÍŽ“ a odvtedy nič. Vzdávame to, opäť mačkáme tlačítka. Chýbalo pár sekúnd. Okolo tretej až štvrtej mrznúci a pospávajúci volíme presun. Prepochodujeme náhodne pomedzi domy a končíme v zastávke Vlárská. Striedame sa v spaní, pobiehaní na zahriatie, mačkaní krabičky. V jednu chvíľu zastaví v zastávke nočný autobus, Jano sa zo spánku prudko zdvihne a zháňa batoh aby stihol nastúpiť. Darí sa nám ho ukľudniť a opäť uspať. Asi od ranného výjazdu trolejbusov 31 sa ozývajú hlasy, že by sme mohli na jeden z nich sadnúť a odviezť sa na hlavák. Nie, zatiaľ nie! Okolo štvrť na osem si dávame limit osem a nechávame blikátko svojmu osudu. Päť minút po pol deviatej začíname nadávať nad riešením, ešte že nám ide za chvíľu 31 priamo na náměstí.

Usádzame sa na rohu pri škole a kalendár lúštime rýchlo. Vychádzame do ulice Hliník, berieme zadanie, sadáme si asi niekde v Rousínovské na lavičku pred panelák. Že myš bude chcieť zožrať syr a že sa jej nebude chcieť ďaleko nám napadá rýchlo, potom Janovi napadá spásna skleróza teda, že si myš nepamätá polohy syrov a tak ide iba po tých, ktoré vidí. Fajn, môžeme ísť na autobus.

V Šlapanicích sa nezdržujeme a šľapeme rovno k Žuráni. Nasleduje jedna veľmi pekná šifra, ktorá má niekoľko aha-momentov. Po jej vylúštení nepríjemný presun krížom cez pole (miestni poľnohospodári nás musia milovať, poľnú cestu kúsok na sever v mape nemáme). Šifra v Jiříkovicích je síce pekná svojim nezvyklým formátom, ale inak neprimerane ľahká na fázu hry a po nej nasleduje opäť dlhý asfaltový presun.

Na Santone vyberám trinástku v čase 11.33, zvyšok tímu sa práve objavuje na okraji lúky. Mávame si, voláme si. Pešo sa im do Brna nechce, počkáme na bus o 12.22, šifra nevyzerá, že by do tej doby padla a načo aj, na ďalšiu by sme to už nestihli. Sadáme si teda na bus zastávku a čakáme na bus, chvíľami pozerajúc do šifry, či nás náhodou neosvieti.

Hra skončila, tímy sa v zastávke hromadia. Prichádza bus, vodič tvrdí, že sa nevlezieme. Vliezli sme sa všetci aj s kočiarikom, akurát jeden tím stojaci na ďalšej zastávke má smolu. Pri hlaváku sme 12.50, dalo by sa utekať na rýchlik o 12.57, ale namiesto toho ešte zachádzame do obchodu po zásoby, ja medzitým sledujem meškanie Hungárie, do ktorej s pätnásťminútovým meškaním skutočne nasadéme a zaberáme jedno kupé. V Praze je z toho polhodina, nevadí, sme doma.

Nebyť chýb na jednotke a strašne úchylnej osmičky, bola by to celkom dobrá TMOU. Nie tak dobrá ako minulý rok, to bola predsa len aj krajšia trasa a lepšie odladené šifry, nie tak dobrá ako TMOU 11 (to isté). Ale nebola ani zlá. Rozhodne nie tak zlá ako TMOU 13, i keď osmička vtedajšej dvojke asi celkom zdatne konkuruje. Vyše sedemhodinový prekonaný zákys je asi rekord. Môžeme zaň ale my? A dali by sme trinástku a potom prípadne pätnástku? Nie je žiadne „keby“. O rok zas a snaď nebude skvelý len každý druhý ročník.




Paralaxa 2013

Dôjsť do cieľa je povinné

Po dvoch ročníkoch, keď sme Paralaxu došli, nás čaká tretí, a to prvýkrát v plnom počte, takže dôjsť do cieľa je vlastne povinnosť. Z bytu vyrážajú Ľuboš s Katkou o niečo skôr, ale keďže to berú cez obchod, som na štarte prvý a registrujem tím. Dostávam štartovú obálku a zaberám lavičku z ktorej sa za moment presúvam na vedľajšiu, kde už je nalepené jedno zo štartových stanovíšť.

Ďalší dochádzajú Katka s mierne zeleným Ľubošom (ako obvykle po ceste autobusom) a asi desať minút pred začiatkom hry aj Ľubka s Janom. Po ako-tak počuteľnom pokyne trháme štartovú obálku a zadanie prvej šifry si delíme s Ľubošom. Ja obehám jednu polovicu mapy, on druhú. Zvyšok tímu zatiaľ študuje časopis. Dávame si tak malý orienťák a keďže prichádzam prvý, začíname zoraďovať nápisy. Darí sa nám postaviť v podstate celú druhú polovicu histórie tohoto tvora a tak vidíme „ÉHOKLÁŠTERA“ ale ešte nevieme čo máme pri tom Břevnovském klášteře hľadať, takže čakáme na Ľuboša. Napokon doráža aj on, dopĺňame do riešenia „SAD…“ a to nám stačí, po hodine od štartu sa po prvý krát presúvame.

Na presune zisťujem, že sme neposlali „NAŠLI“ k úvodnej šifre, ale posielam aspoň „HOTOVO“. Okrem toho zisťujem, že webové rozhranie na zadávanie postupu zatiaľ nefunguje, tak volám na „technical support“, kde našťastie nesedí nikto so silným indickým prízvukom, ale človek, ktorý chybu do desiatich minút opravuje, takže keď vyberieme stanovište dva, zadávam kód už cez rozhranie. So zadaním sa skladáme priamo do sadu a lúštime. Nejakú chvíľu nám to trvá než vyberieme polohy všetkých zák… v texte a než nám dôjde, že čísla 1–9, alebo nula vlastne dávajú desiatkovú sústavu. Čistý čas lúštenia asi 20 minút.

Vyberám trojku, beriem k nej nápoj, sadáme si kúsok vedľa. Súboj s nezmyslami nám trvá zbytočne dlho, dobre sa nám ich podarí vypísať asi až na štvrtý pokus, takže nám lúštenie trvá závratných 18 minút. OK, ku Kajetánke je to len kúsok, máme zatiaľ tour de koleje UK, akurát predpovedané ďalšie stanovište pri koleji Komenského nevychádza.

Okolo štvorky je hromada lavičiek na sedenie, vyberáme si jedny z nich a lúštime peknú a jednoduchú viacstupňovku. Najprv z braila na písmenka, potom z písmeniek na semafor a napokon prečítať morzeovku. Fajn, po čosi málo viac ako dvadsiatich minútach môžeme ísť na príležitostne používané obratisko Malovanka.

Skladáme sa v ulici Pod Královkou, donášam tam zadanie. Prepisujeme čísla, potom si všímame, že sa nemáme vzdiaľovať od zadania. V obratisku zisťujeme prečo. Kreslíme si schému stĺpov, opravujeme chyby, vypisujeme sekvencie krátka/dlhá. Kódovanie morzeovky nám nedochádza, ale v prvej skupine tušíme stadion, v poslednej jih a ono je to skutočne pekne konzistentné a uprostred dáva hľadané Rošického. Takto popísané je to rýchlovka, v skutočnosti nám trvá najdlhšie zo všetkých – hodinu a pol. Dolúšťovanie posledného kroku robíme v parku nad obratiskom a pri tom sa bavíme pohľadom na psa, ktorý sa hrá s loptičkou: vynesie si ju na kopec, tam ju položí, nechá ju sa kotúľať dolu a napokon sa za ňou rozbehne a chytí ju o kus nižšie.

Na šestke čakáme použitie obrázku z časopisu, takže keď prichádzajú dievčatá s Ľubošom, máme s Janom prvých pár písmen. Ani neviem, ako príbeh skončil, riešenie sme prerušili, keď sme mali z druhej ulice PODBĚ… Celkový čas šesť minút a naše cesty sa delia: Ľuboš vyráža po šifričku ku hvezdárni, ostatní mierime po ďalšiu šifru.

Na sedmičku dobiehame s Janom, dievčatá dorážajú opäť tak v polovici riešenia. Že máme panáčika si neuvedomujeme, stačia nám na ukazovanie prsty. Na štvrtý pokus volíme štart z ktorého vyzerá prvých pár písmen rozumne a vzápätí na to máme aj hľadané heslo. Asi po šiestich minútach tak telefonujem Ľubošovi jeho nový cieľ a môžeme sa zas vydať na cestu.

Osmička by sa dala charakterizovať držaním: najprv dievčatá držia (ale nakoniec neudržia) tempo pri stúpaní do ulice no a potom nám držia plachtu nad hlavami, aby sa nám pohodlnejšie lúštilo. Ono sa totiž krátko pred vybratím osmičky rozpršalo. Opäť viacstupňovka, ale prvý stupeň dáva veľmi podrobný návod, čo robiť v druhom, takže po päťdesiatich minútach dolúšťujeme a v daždi vyrážame k Vltavě. Ľuboš nás dobehol, takže sme opäť v plnej sile. Ním donesená šifrička už tiež padla, takže odteraz máme k časom tridsať minút k dobru.

Prichádzame na ihrisko, vyberáme zadanie a strechu reštaurácie zaberáme asi 5 metrov pred iným tímom. Aj tak je ale najlepší ten tím, ktorí zabral šmýkalku a v pätici sa tlačí v priestore pre štyri deti. Keďže prvé spomínané ulice susedia, skúšam si ich maľovať na fóliu, či snaď nedajú obrázky, potom ale objavujeme chybné názvy, vypisujeme odchylky a napokon po polhodine riešenia nachádzame cieľovú ulicu na Albertově.

Šup cez most, cestou sa pokochať ľuďmi na vodnom jetpacku pri akcii na náplavke a sme na východnom brehu Vltavy. S Janom stíhame naskočiť do sedmičky a odviezť sa jednu zastávku čo je tak akurát na to, aby som v Studničkově našiel to zadanie a dostal sa pod aulu prírodovedeckej fakulty zhruba zároveň so zvyšnou trojicou. Všímame si zaujímavé rozvrstvenie objektov, ale namiesto s rýchlosťou (uhlovou) pracujeme so vzdialenosťou a to až do nápovedy, ktorú vyberáme asi po päťdesiatich minútach. Všetky štyri šifričky totiž Jano s Ľubkou zlomili v priebehu prvých štyroch stanovíšť. S doriešením správnym spôsobom nám táto šifra trvá hodinu a štvrť.

Na presun ku Grébovke využívame opäť sedmičku na nádraží Vršovice. Ľubka s Katkou riešia, či má väčší nárok na sedenie tehotná, alebo staršia, pri tom ten problém má tak elegantné riešenie: urobiť zo staršej naviac aj tehotnú… Šifru vyberám, odkaz nenechávam, skladáme sa priamo pred Grébovkou na lavičku. Opäť prichádza dážď, tentokrát ten sľúbený večerný po šiestej. S rozpracovanou šifrou sa presúvame z parku von a pod prevys jedného z domov. Tam dolúšťujeme. Celkový čas 30 minút.

Vnútroblok na dvanástke zatvára, ale ja tam zadanie ešte stíham. Okrem toho zabúdam na dohodu, že si hneď vyberieme nápovedu za zvyšné dva rébusy a pripomínajú mi to až po piatich minútach. S takto krásnou nápovedou je dolúštenie za ďalších piatich minút hračka. Už je tma a čelovky významne pomáhajú, ale aspoň si to rozmyslel ten dážď.

Zostáva nám poskladať domino a vymriežkovať riešenie, čo nám trvá asi 15 minút. Cestou na poslednú šifru dojedám poslednú žemľu. Viac-menej vieme, že nás čaká fotoromán, ktorý riešime postojačky za nejakých 8 minút a už máme len presun do cieľa.

Čas sa nám zastavuje dvadsať minút po ôsmej večer. Plníme cieľovú aktivitu, najviac slov si pamätá Ľubka, a s bonusom z šifričky je náš výsledný čas napokon 19.59, čo znamená 11. miesto z 96 štartujúcich tímov. „Povinnosť“ sme splnili, do cieľa došli. Prvý krát bez preskakovania stanovišťa. Šifry boli tento rok celkom príjemné a lepšie odladené ako niektoré kiksy z rokov minulých. Bavíme sa s orgmi, užierame z občerstvenia, Ľubka si sadá, padá, opäť si sadá a potom protestuje proti plánom na odchod. Aj tak potom hromadne vyrážame na Skalku na metro, ktoré nám uteká pred nosom, takže čakáme 10 minút. Všetci prestupujeme na Můstku, len Ľubka s Janom na povrch a my ostatní naopak ešte hlbšie. Ktorá bude ďalšia šifrovačka v plnom počte nevieme, Ľubka sa ale zastrája, že bude ako čerstvá mamička fit už na Po škole 2014.




Po škole 2013

Niekoľko vecí po prvý krát…

Po škole začína tradične hľadaním miesta štartu. Keď človek zistí, že „tady nic není“ na stránke miesto štartu, hľadá inde. Nakoniec nájde na stránke Prahy 11 a je spokojný. O to pobavenejšie sa potom počúvajú správy iných tímov, že niečo zaujímavé vypozerali z objavujúcich sa osobností, čo sme zavrhli v momente, keď sme overili, že uvádzajú správne informácie. Zatiaľ noviniek nie je veľa.

Niečo iné je účasť tímu. Prvý krát to vyzerá na účasť celého tímu. Prvý ročník nám ušiel, druhý som vynechal ja, z tretieho odchádzali za svitania Ľuboš s Katkou a minulý sme absolvovali celú hru v trojici. Teraz budeme konečne celú hru všetci. No i keď…

Na štart vyrážame roztrúsene: Katka ešte cez obchod, Ľuboš priamo z práce a ja z bytu, ale aj tak sa stretávame na Smíchovském nádraží. 125 je metrolinka, mala by ísť každú chvíľu, konkrétne medzi šiestou a siedmou večer dvakrát za pätnásť minút. Plná zastávka a zhruba pätnásťminútové čakanie naznačujú, že to dnes tak úplne pravda nebude. Keď napokon prichádza 45 minút pred začiatkom hry, natlačím sa dovnútra ja a Ľuboš s Katkou zostávajú na zastávke spolu s Vaškem a ďalšou Katkou zo Sensulata, inak teda s organizátormi Zacyklení. Cesta by podľa dopravného podniku mala trvať 15 minút, ale ako sa potom zhodujeme, niekto si tam prehodil cifry. Čo čakať v piatok večer od Jižní spojky, že? Našťastie Jano s Ľubkou prichádzajúci metrom C sú na štarte včas, tím registrujú a štartujú. Ja meškám (snaď prvý krát) 5 minút, Ľuboš s Katkou ešte ďalších asi 25.

Pomerne rýchlo zisťujeme, že máme pred sebou mapu parku a kým posledný dvaja členovia tímu dorazia, máme s Janom vyzbierané vetičky od prasiatok. Snažíme sa ešte ďalej pracovať s mapou, zistiť, čo sú vlnky a hľadať ďalšie informácie. Krátko po ôsmej nám konečne napadá vety zoradiť podľa počtu slov a poslať heslo. Smer dvojka, smer Kunratický les. Na začiatku blbnem smer, plot okolo parku mi robí čiaru cez rozpočet (trasu), takže presun je „trochu“ dlhší, než by sa patrilo. Skracujeme si cestu autobusom aspoň zo zastávky Pod Chodovem (i keď počkať naň sme si mohli aj priamo na Chodovské tvrzi).

Najprv nás, spolu s hromádkou ďalších tímov mierne pletie tím (alebo iná náhodná n-tica ľudí), ktorý o dub skôr vyberajú kešku, potom dvojku dostávame o kus ďalej. Je 20.35 a sme tu dvadsiaty. 2b si berú Katka s Ľubošom, 2a sa venuje zvyšok tímu. Chvíľu nad šifrou meditujeme, potom Jano hovorí niečo ako, že to RY a to ÍK by mohli dať rybník, ale ako. Dochádza nám spôsob čítania, vida, máme smer.

Aj tak nám to ale trvalo zbytočne dlho. Osem miest strácame, kým sa po 21.12 usadíme kúsok od rybníku. Nápovedu v nadpise si ani nevšímame, že odkazuje na Rómea a Júliu nám dochádza hneď. Minimálne ja som Shakespearom nepoškvrnený, ale s niektorými dielami si nevie rady ani Ľuboš, inak hrdý vlastník (menej už čitateľ) celého zviazaného diela spomínaného autora. S pomocou googlu ale diela dávame dohromady, čítame správne písmenká a ideme na hrádek.

Tu sme boli rýchli, 21.41 sme na štvorke na 17. mieste. Zdá sa, že šikmé a vodorovné čiary navzájom nesedia. Ako najväčší problém sa ukazuje zohnanie fólie, ktorú väčšina členov tímu veselo zabudla. Ale aspoň jednu máme (ako sa ukazuje na osmičke, máme ich vlastne viac). Už pri presune sem sme vyberali čelovky. Vylúštenie sa nám podarí, väčšina členov tímu odmieta direkt dolu kopcom, takže sa vraciame po modrej, potom na rázcestie Lávka, kus po žltej až napokon volíme direkt do svahu (ale smerom nahor) niekam do ulice Velké Kunratické. Skladáme sa pod lampou v K Zelené louce a ja vybieham po zadanie.

22.27, na 15. mieste máme päťku. Majúc jediného Čecha (Moraváčku) v Slovenskom tíme nám identifikácia ľudoviek trvá dlhšie a google konzultujú dva až tri mobily naraz, ale potom hlavne nevieme čo s tým. Experimentujeme s nasledujúcimi veršmi, predchádzajúce nám nedochádzajú. Teda dochádzajú, ale až po nápovede tesne pred polnocou. Pri čakaní na nápovedu aspoň dolúšťujeme prvé dve šifričky (že jedna bola hneď na štarte sme prehliadli). Dolúštenie a presun nám zaberú vyše polhodinu, takže pri Labuti sme o 00.34.

Zákys na ľahkej šifre nás stál hromadu miest – konkrétne sme tu 42. Miestny bezdomovec prespávajúci desať metrov od zadania v altánku si na túto noc nevybral práve najlepšie miesto. Každú chvíľu naň niekto svieti. Už keď sa vraciam s vyzdvihnutou šifrou k tímu pod lampu na križovatke, zdá sa mi podozrivých množstvo časov. Kreslíme si ručičky, spájame do súvislých obrazcov, vychádza „START“ a 2,2 km západne je podľa mapy križovatka v lese.

Päťdesiatosem minút po polnoci sme pri flašinete 32. v poradí. Princíp je jasný hneď, takže Ľuboš oživuje google, aby sme opäť mali desatoro v správnom poradí a potom už len diskutujeme, čo a kde je chybne, keďže nám vychádzajú podivné veci. Sedíme na dosluch ďaleko, ale občas si pomáhame nahrávkou v diktafóne. Napokon zisťujeme, že bludy sú len v prvých dvoch a ten zvyšok vyzerá ako Anežka, takže priohýbame prvé dve na Sv. a mierime ku kostolu.

Osmičku máme presne o druhej ráno a hrozne podozrivo na nás pôsobí semafor, takže sa snažíme spájať obrázky do dvojíc zastaralé-moderné (telegraf-mobil, písací stroj-počítač, cisárstvo-republika, …), ale to nám príliš nejde. Potom si konečne uvedomujeme, čo znamená to škrtanie, chvíľu hľadáme medzi mnohými generáciami pomôcok tie správne a vyškrtávame princípy. Hmmm, zostalo akurát pravítko a očíslovanie abecedy? Nejako nám to nedochádza a po vzore chladom zobrazovaného tajného atramentu na 007 skúšame ochladiť zadanie v termoske s ľadom. Až keď tento postup k ničomu nevedie a podobne k ničomu nevedie chladenie celých pomôcok začína nám dochádzať, že na väčšine šifrovacích postupov je panáčik vlastne úplne zbytočný a že sa podozrivo líši jeho veľkosť. Premeranie hláv a vida, máme ďalší cieľ.

Blbnutím s termoskou sme niečo stratili, deviatku máme na 34. mieste o 03.26. Šifra je to pekná a pekne odsýpa. Rýchlo odhaľujeme podobnosť s poľským krížom, potom aj to, že písmená sú zo stredov jednotlivých dielikov a potom už len maľujeme mriežku.

Pár miest k dobru sme asi získali, ale ono tu zas tak veľa tímov nie je, čelo prevažne stvrdlo na 12. Desiatku vyberáme krátko po štvrtej, už bez čeloviek. Teda, vyberám ju ja, zvyšok tímu čaká v autobusovej zastávke na ceste. Presúvame sa kúsok ďalej na viac skryté miesto a keďže blikátko nesiem celú dobu v ruke a pomaly sa na ňom začal odvíjať text, je nám postup jasný. Skúšame zachytiť zvyšok textu, potom blikátko hádžeme do termosky k ľadu a netrpezlivo čakáme na „reset“. Túžobne očakávaný reset prichádza, beriem blikátko do ruky, intenzívne naň fúkam a celkovo sa snažíme zaznamenať text. OK, máme hotovo. Posielam tím aj so svojim batohom napred, nechávam si mapu, odbieham vrátiť blikátko a urobiť konečne zápis do vrcholovej knihy. Pri tom si uvedomujem, že som neposlal kód stanovišťa – nevadí.

Kód posielam až keď dobehnem tím kdesi okolo križovatky Blažická × Čenětická, preto poradie 34. o 04.35 nezodpovedá skutočnosti. Ostatne by to bola veľmi rýchla desiatka, keby sme už o sedem minút boli na jedenástke a to 30. v poradí. V jedenástke na osnove objavujeme Braila, rýchlo riešime a vydávame sa do ulice „U Přehrady“ na dvanástku.

Máme ju na 27. mieste o 05.16. Po úvodnom poskladaní, keď na nás opäť vykukuje smer na jedenástku si tak nejako zhruba po hodine a pol delíme úlohy. Katka sa snaží niečo ešte vypozerať z dvanástky a jedenástky, Ľuboš vyráža na metro po nápovedu na Vyšehrad a zvyšok tímu sa snaží dať dohromady päť kódov zo šifričiek na preskočenie. Kosáky a kladivá už máme, metro tiež. Keď konečne nájdeme prvú šifričku zo štartu, Jano ju hneď láme. Ostáva tabuľka ktorej princíp odhaľuje Ľubka a 26 písmen. Pomôže dôsledné prelezenie materiálov zo štartu. Na čo sme dostali „Bednářské listy“? Kurňa, Mičurin je nápoveda na kosáky a kladivá, Tobias na tabuľku… Čo sme nepoužili? Rekurzívna substitúcia s Turingom! Niekedy v priebehu lúštenia sa vracia Ľuboš. 2 hodiny a 25 minút po vyzdvihnutí šifru 12 preskakujeme a za ďalších 25 minút sme na trinástke.

Je osem minút po ôsmej ráno, za posledné tri hodiny Slepenec predbehol Vlhkou jámu a dorazil do cieľa. Preskok nás posunul o 9 miest dopredu na 18. Trinástka je príjemne oddychová pre človeka, ktorý okolie pozná a vie, že je tu štvrť s názvami ulíc podľa vedcov. Síce si sadáme, ale je to vlastne temer zbytočné. Počas presunu sa delíme: S Janom a Ľubkou ideme rýchlejšie „napred“ Ľuboš s Katkou sa nám strácajú kdesi vzadu. Ako sa ale ukáže, lepšie optimalizujú trasu a na stanovišti sú asi dve minúty pred nami.

Ďalšie prilepšenie na 14. miesto a do konca hry ostáva 5 hodín a 4 šifry. Rýchlo si vypisujeme 10 × 10 chýbajúcich symbolov, potom ale nevieme čo ďalej. Relatívne blízko je nápoveda na depe Hostivař a je tam dobré autobusové spojenie (polhodina jedným smerom), ale nikomu sa tam príliš nechce. Nakoniec vybieham ja a autobus stíham. Cestou sa zakecám s kýmsi z Freezy Bee A, obaja prestupujeme na Ústřední a tu už idú s nami v autobuse aj organizátori na nápovedu. Nápovedu dostávame, obaja ju telefonujeme svojim tímom a ešte stíhame autobus o 10.26 späť, takže na zastávke Morseova vystupujeme asi hodinu potom, čo sme vyrazili opačným smerom. Obávam sa, že o kus ďalej za zákrutou nájdem zaspaté trosky tímu, ale miesto toho nachádzam tím, ktorý asi pred minútou šifru dolúštil a práve balí batohy – super!

Pri rybníku s Ľubkou vyrážame po východnom brehu a keď sme pri vtoku vody, volá Ľuboš, že už šifru majú. Je 11.22, do konca hry 2,5 hodiny a ešte tri šifry. Bude to závod s časom. Katka posúva dopredu, ja dozadu, mám pravdu. Nad/pod, láme sa to na vrstevnici −3/−4 (posúvame dozadu). Obtiahneme príslušné vrstevnice a čítame Braila.

Dlhší presun, lavička na kraji lesa, dobieham po zadanie. Je 12.06 a sme tu 10. Odhadujeme to na mriežku. Polohy okienok zisťuje Ľubka podľa okienok, ktoré sú čitateľné pri každom otočení mriežky. Máme to!

Bežím napred. Na Zdiměřické má ísť za 2 minúty autobus. Ide asi za 4, ale zvyšok tímu ho nestíha. Jedna zastávka autobusom, opäť poklus na severozápadný roh cintorína. Šifra. 12.51, hodina a deväť minút do konca hry a máme poslednú šifru na 9. mieste! Prichádza zvyšok tímu. Lúštime. Čo s tým? Ľubka objavuje zrkadlenie v riadku. Niektoré slová aj naďalej vyzerajú podozrivo… Zrkadlenie v stĺpcoch! Kreslím zrkadliace roviny, ale viac mi nenapadá. Jano čosi číta. Je tu nejaká ulica Krej…? Za rohom! Číslo 8!

13.33 posielame na 9. mieste kód cieľového stanovišťa. Snažím sa usporiadať šifry. Mašina je voľná, nevieme zadať kód. 10 minút uplynulo, sú tu ešte Tapüři a tapüře a Kontrola jízdenek. Dostanú sa postupne k mašine (magnifikátoru) a za minútu zvonia. Oba tímy. Na druhú stranu sú tu už vyše hodiny. Už sme prišli na to, ako zadať kód. Vyberáme si (náhodne) blesk. Dostávame šifru 3. Potrebujeme hlavný kód, vie ho ten zavraždený vedec a kňaz. Vedec bol na štarte. Zadávame kód autobus. Vedca sme zachrániť nestihli, ale kňaz by mal byť v kostole a zvonenie zvonov sme počuli. Nachádzame Franklina, dozvedáme sa, že máme brať tretie písmeno z kódov šifier od dvanástky ďalej. Mašina je obsadená Ho-Wa-Dami, ktoré prišli dve minúty pred koncom. Všetky dvanástky sú kdesi zaskladané, cieľové tiež neviem narýchlo nájsť… Vychádza _akrel_. Skúšame makrela. Áno! Organizátori nám gratulujú, do toho sa ozývajú zvony a prichádza SMS o konci hry. Záchrana sveta na poslednú minútu. Museli nás do toho ale riadne dotlačiť, na rýchle myslenie už sme príliš neboli.

Prvýkrát sme došli do cieľa na niečom inom ako Paralaxe! Sme vyčerpaní, ale šťastní. Chvíľu kecáme s MJom, potom vyrážame domov. Na vysvetľovanie postupu už nečakáme. Pred budovou Katka vysypáva z termosky ľad. Machrujem s navigáciou na Háje bez mapy, potom ju radšej vyťahujem a zisťujem, že ideme mierne zle – okľukou. Na Hájích sa lúčime. Jano s Ľubkou zliezajú do metra, ostatní čakáme na 125. Dáme jej druhú šancu. V sobotu popoludní jej to na Smíchov trvá skutočne len čosi málo cez 20 minút. Metro zožerie zvyšok trasy domov. Bola to skvelá šifrovačka. Bola to drsná šifrovačka. Už dlhšiu dobu sme vedeli, že na to máme. Na Bedně nám cieľ ušiel tesne, teraz už neodolal. Ďalšie plány? Do jesene asi už nič. Potom bude Paralaxa a Tmou. O Zacyklení ešte diskutujeme, ale vyzerá to tak, že polovica tímu nebude mať čas.




Opäť kúsok pod Bednou 2013

Na štart dorážam prvý, preberám obálku, divím sa, či je naša (nezdá sa mi skomolené meno). Usádzam sa do tieňa (je celkom hic) a čakám na zvyšok tímu. Najprv dorážajú Ľubka s Janom, potom aj Ľuboš s Katkou.

Štart, trhanie obálky, wow, vlastná abeceda, prúžok s názvom tímu „Nočni motilj“ a dlhý text. S pomocou prúžkov asi troch až piatich tímov to dávame dohromady (väčšinou odbieha vymieňať/požičiavať Ľubka). 21 minút po štarte posielam kód prvého stanovišťa druhej šifry. Lúštenie chvíľu trvá – správne preskladanie odhalí Katka, takže sa môžeme presunúť na Kostnické náměstí. Cestu si z Florence krátime autobusom o ktorom žartujeme, že doň nepustíme orga so zadaniami.

17.08 máme druhú časť dvojky prvú trojky. Vedľa sediaci Voy-a-ger má už trojku celú – potvory! Vylúštiť chvíľu trvá, potom nasleduje presun do Petrské, ďalšie zadanie máme 17.52. Opäť chvíľu lúštime, ale je to celkom malina, potom chytáme preplnenú električku od Bílé Labutě na Karlínské Náměstí do ktorej sa nechce Katke. Od kostola, kde tretiu časť trojky vyberáme o 18.19 si odbieham pod železničnú trať na záchod. Aspoň konečne viac-menej rozumne reaguje SMS systém, predtým robil nejaké problémy.

Vymyslieť tridsiatu prvú kartičku netrvá dlho a určiť polohu šifry na kopec tiež nie. Kód povaha posielam o 18.50, ale odhaliť postup nám trvá cez pol hodiny. Vymýšľame s mapou a hromadu ďalších postupov než sa nám podarí rozložiť obrazce do rozumného útvaru. OK, napokon zvládame odhaliť text v obrázkoch a presúvame sa na opačnú stranu kopca. Vyberáme päťku o 19.49. Kalendár je triviálny a tak po nejakých desiatich minútach vyrážame do neďalekého parku. Šifru šesť nachádzame o  20.24.

Postup riešenia je zrejmý, takže nám len zbytočne dlho trvá rozložiť kartičky a vypísať písmená. Teda, zbytočne dlho, aj s presunom na sedmičku celkovo 22 minút. Pri sedmičke sa skladáme na schodoch do Penny a ja vybieham po zadanie, kde ho práve berie skupinka asi štyroch tímov naraz – aspoň to zjednodušuje dohľadávanie. Nápad nahradiť slová prichádza pomerne rýchlo, skutočne ich nahradíme a za chvíľu máme trochu kostrbatý, ale predsa popis cesty. Tak fajn. Šifra číslo osem nás čaká v čase 21.26.

No a konečne tu máme zákys. Jednak nám robia trochu problém farby, ktoré občas presne na kartičkové nesedia (hlavne ktorési modrozelené odtiene), ale hlavne správny nápad nie a nie prísť a to skoro tri hodiny. Okolo sa zatiaľ premelie tímov a my sedíme a nevieme ako ďalej… Po asi dvoch a pol hodinách sa odbieham osviežiť a odľahčiť si (niekam mimo park) a krátko po návrate dostávam spásny nápad, že totiž v Dobble je dôležité, ktorý symbol majú dve kartičky spoločný. Hurá, môžeme ísť ďalej.

Zdržanie bolo tak veľké, že po ceste na Eden dostávame nápovedu, ale nám je to jedno. Skladáme sa na kvetináči pri električkovej trati, kde sa dá sedieť a je dosť svetla, ja odbieham po zadanie, ktorého nález hlásim 51 minút po polnoci. Chvíľková analýza: aha, bokorys a pôdorys, riešenie bude v náryse a budú to písmená 2 × 2, ktorých bude 9… Púšťam sa do toho, skompletujem O a dve tretiny X. Jano zatiaľ intenzívne pozerá do mapy a niekedy v tomto čase vyhlasuje, že je to Čechovo náměstí. OK, sedí to dobre, nedolúšťujeme. Ľuboš s Katkou sa vyparili odskočiť si a zároveň sa k zastávke blíži nočná električka. Nasleduje rýchla porada tímu, potom vybieham na električku s cieľom vybrať zadanie, Jano s Ľubkou čakajú.

Na Čechově náměstí chvíľu šmejdím poza kostol, SMS posielam 36 minút po jednej. Zchádzam do zastávky na spodnom konci námestia a než urobím frekvenčku, prichádza zvyšok tímu. Tí našťastie nerobia hlúposti ako ja, ale rýchlo odhaľujú obrázky z kartičiek. OK, nočný presun k ihrisku, kde sa skladáme priamo do ulice pod lampu a pokiaľ možno nie priamo pod otvorené okno. Jedenástku máme o 02.11. Podľa čísel si kreslíme na papier dva štvorsteny a po prečítané spodnej steny jedného a následnom dočítaní jeho zvyšku a odhalení X ako šifrovacej mriežky hviezdi Ľubka, ktorej rotovanie štvorstenov v hlave a na papieri ide proste bezkonkurenčne, zatiaľ čo Jano a ja zisťujeme, že sme tam zas urobili nejakú chybu a Ľuboš s Katkou pospávajú. Vo finále doscrablujeme z päťíc písmen severné jazierko v jezerce.

Popri lúštení sa pri nás zastavuje hliadka polície, ktorá zisťuje, čo sme to za akciu a či tam budeme ešte dlho. Že vraj im niekto z miestnych volal. Zrejme nejaký „večne zvedavý“ občan, lebo žiaden tím nehlučí nad mieru, takže aj policajti odchádzajú po našom vysvetlení viac-menej spokojní a bez námietok. Inak je práve asi najchladnejšia časť noci a ja dorážam energydrink.

Pri presune do Jezerky už svitá. Šifru vyberáme desať minút pred štvrtou ráno a lúštenie s presunom do parku na Kavčí hory nám trvá hodinu. Myslím, že celkom dobrý výsledok oproti iným tímom. Vyberáme šesť zaujímavých kartičiek a už len niečo urobiť s nimi. Podľa pravidla „medzery dovnútra“ sa nám podarí poskladať ciferník a prečítať časy, OK. Zisťujeme, či už nepôjde nahor autobus. Nie, prvý za asi polhodinu, takže presun berieme pešo.

Vyberáme šifru, sadáme si na čistú lavičku a vzhľadom na množstvo denného svetla krátko pred piatou odkladáme čelovky. S nápadom, že je to morzeovka, pracujeme od začiatku. Dokonca sa mi správne podarí odhadnúť znaky pre medzeru, na čo Jano opäť hviezdiaci s mapou vyhlasuje „Na Kavčích Horách“. Potvrdzujeme prehádzanú binárku, dolúšťujeme a do kanálu zliezam desať minút pred šiestou ja.

Máme predposlednú šifru a šesť hodín času, to by v tom bol čert, aby sme to nedali. Bol. Aj čert, aj únava, proste už to nešlo. Sedeli sme v ulici, snažili sa vymyslieť čo najviac možných jednoznačných opísmenkovaní kartičiek, skúšali rôzne možnosti, čo s kartičkami a stále nič. Nápoveda sa ani za šesť hodín neobjavila, ale rozišli sme sa už o niečo skôr. Niekedy okolo jedenástej až pol dvanástej už proste neboli sily, ani nápady. Kurňa, tak blízko do cieľa sme už poriadne dlho neboli, ale snaď sa nám podarí nastúpiť na Po škole opäť v plnom počte.




Sendvič a Matrix 2013

Sendvič vyšiel celkom dobre, aj keď sme priamo pri hre taký pocit nemali. Zišli sme sa u nás v „novom“ byte, polúštili a konečne sa odfotili ako celý tím pohromade.

To Matrix nám celkom objektívne nesadol a že sme získali aspoň kľúč z nafukovacej panny… No proste priveľa šifier naraz, systém zahltený, hlava nemysliaca, tím rozsypaný… Nejako sme nezvládli paralelizovať, teda rovnomerne, ale nie príliš často striedať pozornosť medzi jednotlivé šifry.

No dobre, preháňam, nebola to zas až taká tragédia. Užili sme si celú jednu celu (hrebene a bludisko, s Ľubošom sme tam nestvrdli!) a pár ďalších šifier nás tiež potešilo. Inde sme zas čakali, kedy organizátori konečne tú šifru dodajú, polhodinu sa naháňali kdesi po meste a tak rôzne. Zlyhávajúci (zahltený?) SMS systém bol pri tejto hre občas dosť nepríjemný. Píšem s odstupom a deravou pamäťou, Bedna sa mi tento rok páčila viac, ale aj Matrix bol dobrý. Len nám nesadol tak, aby sme ho dali do tímovej vitrínky.




Tmou 14°

Ako sme temer (ne)došli TMOU

Týždeň pred hrou je opäť jasné, že ideme bez Ľubky a zas sa nám nedarí zohnať náhradu, aj keď s pár ľuďmi to vyzerá nádejne. Na štarte na kúpalisku Riviera sa tak v piatok schádzame štyria. Ešte nám veľa šťastia praje Káťa, ktorá nám ho priala aj minulý rok pred vskutku desivým výkonom a môže zaznieť hymna TMOU. Najprv s Janom lámeme alkoholickú nápovedu, potom aj s Ľubošom druhú textovú a s ich pomocou skladáme správny tvar. Chvíľu teda trvá, kým prídeme na to, ako útvar čítať, ale to nevadí, zatiaľ Ľuboš s Katkou pracujú na posledných dvoch indíciách a získavajú ich. 18.25 máme vyfarbené a vyrážame na Červený vrch.

S Janom ideme po klzkej udupanej zelenej rýchlejšie, Jano pri tom niekde trúsi čelovku, ale odmieta sa po ňu vracať s tým, že už aj tak chcel novú a má aj náhradné svetlo. Zadanie vyberáme o siedmej večer, usadáme sa o nejakých dvesto metrov ďalej a lúštime. Kým prídu Ľuboš s Katkou, máme vypísané základné možnosti, spoločnými silami na ne pasujeme príbeh o červenej čiapočke a pol hodiny po príchode odchádzame. Presun k výstavišti nám zaberá ďalších 15 minút a tak sa od 19.45 hráme s pexesom.

Mali by sme byť rýchlejší. Kým zistíme, že slová začínajú len na osem písmen, uplynie asi 20 minút, potom už rozkladáme pexeso a čítame písmenká. Prechádzame na električku, ňou na Pisárky a pešo ten kúsok na Anthropos. 20.50 si berieme zadanie, promptne lúštime a o pätnásť minút vyrážame späť na štart. Dostávame ďalšie dve kópie štartovej šifry, ktoré sú navlas idenické s tou, ktorú sme už vylúštili. Logika mi velí „keď dostanem presne to isté zadanie, skúsim po druhý krát presne to isté riešenie“. Nechávam zvyšok tímu meditovať a vybieham po cyklotrase popod Červený vrch a potom nahor k rázcestiu. Tam sa mi ale organizátori vysmejú a tak sa vraciam späť.

Opäť s tímom na štarte a riešime. Okolo pol jedenástej je nám príliš zima, velím presun nahor od rieky smerom na Nový Lískovec. Skladáme sa v zastávke Kluchova a lúštime. Okolo sa pohybuje množstvo tímov. Napokon sa nám darí z prepísaných nevyužitých čiar zo skladačky zostaviť KAMENNYVRCHJEZ, čo znie celkom dobre, a tak Ľuboš vyráža k jazierku, aby presne o polnoci doniesol ďalšie zadanie. Pol hodiny nám trvá riešenie (vymýšľanie niektorých slov je dosť zdĺhavé), ten kúsok o zastávku ďalej sa rezko prebehnem i keď cestou späť fučím ako lokomotíva a odrazu pozeráme na drôtik a papier.

Chytám drôtik do ruky a kurník-šopa, to už som niekedy v ruke mal, to bude určite pamäťová zliatina. Vyťahujem sviečku, drôtik ohrievame a vida, vraciame sa na Anthropos, akurát 00.43 nám ide autobus. Dostávame opäť dve kópie bludiska a nepoučení predchádzajúcim cyklením sa vraciame k hlavnému vrchodu do Riviery, aby sme sa od neho posunuli 200 metrov na východ. Cez plot výstavišťa to ale nejde, takže chvíľu sedíme pred ním a skúšame lúštiť, potom sa rozjazdom presúvame na Pisárky, kde sme si v obratisku električiek už cestou opačným smerom vyhliadly skvelo nasvietené lavičky (a je to trochu ďalej od rieky). Po chvíli niekto dostáva spásny nápad nechať to prebublať znovu, a ono to funguje!

O štvrť na tri vyrážame, ale kvôli neúplnému pochopeniu mapy mierime priamo ku kóte Mladá hora, že od nej sa tých 200 metrov na východ presunieme. Až hore potom zisťujeme, čo to bude za „jízdu“. Takže sa zídením po spádnici ocitáme na správnej ceste, ešte po nej ideme kus na západ a o tretej ráno sa zapisujeme do vrcholovej knihy na 19. mieste. To znie ako veľmi dobré priebežné poradie!

Síce mi to pripadá, že na šifre sedíme hroznú dobu bez dobrého nápadu, ale potom Jano prichádza s jednoduchým spôsobom posúvania (pohne sa ktoré môže k svojmu živlu) a odrazu sa objavuje nápis. Vida, ideme do Kohoutovic a to riešenie trvalo iba 35 minút.

Tesne po štvrtej sa už prechádzame popod špagát. Jano s Katkou majú rannú krízu. Ani mne s Ľubošom to príliš nemyslí, ale kým vôbec poriadne začneme, ktorýsi tím prechádzajúci asi 20 metrov od nás niečo neopatrne vykrikuje o mape a tak nám docvakáva, že špagáty predstavujú sieť brnenskej MHD. S Ľubošom už spoločne zisťujeme, že autobusy chýbajú, a keďže nevieme, čo iné robiť (hint s Židovským hřbitovem nám nedochádza aj keď som tam tak pred rokom bol a pred chvíľou intenzívne googlil), ideme sa pozrieť ako vyzerajú trolejbusové zastávky v Kohoutovicích. A vida, nachádzame naznačené obratisko (alebo čo ten modrý špagát okolo stromu vedľa „modelu“ Jírovcove znamenal) a pri susednom strome aj mikrozadanie z televízie. Síce nemáme kód stanovišťa, ale tušíme, kam ísť ďalej – sedí nám to do priestoru zastávok Jírovcova až Talichova.

Skutočne sa nám ďalšie zadanie darí nájsť, ale až pri vodojeme, čo rozhodne upresnítku nezodpovedá, ani keď ho po vzore papiera so zadaním zväčšíme desaťkrát. No ale dobre, máme zadanie, i keď dopravnú šifru sme nevyriešili s kostolným poriadkom, trvalo nám to vyše dve a pol hodiny a medzitým sme mohli odložiť čelovky. Dvojice on a of si všímame hneď, dvojice in a out tiež a odrazu máme riešenie a smer ďalšieho postupu. Vyberáme sa k dubu, pričom riešenie nám trvalo asi 20 minút.

Pri dube je to ale na dlhšie. Objavila sa hmla a tak očakávaný ranný rast teplôt nie a nie prísť. Trochu predbehnem, keď prezradím, že pri dube nakoniec strávime osemdesiat minút. No ale poporiadku. Pomenúvame obrázky štvorpísmenovými slovami, ale nie u všetkých sa nám to darí. Jano si všíma, že slová susedné s jedným majú väčšinou veľa spoločných spoluhlások, spoločnými silami tak dopĺňame správne názvy niektorých zložitejších slov a to už nám dochádza riešenie, na hrany vpisujeme spoluhlásky, do kruhov samohlásky a ideme na polovicu satana.

Dvadsať minút trávime presunom, ďalšiu hodinu dvadsať potom riešením. Asi sme stále príliš málo paranoidní na poľský kríž. Ale je to jedno, nakoniec si Jano všimne, že v každom obrazci je práve jeden uzavretý štvorček, potom už premapujeme poľský kríž, prečítame, že to máme urobiť ešte raz a vida, máme riešenie, aj keď presun bude dlhší. Tak ešte zobudiť spiacich Ľuboša s Katkou a môžeme vyraziť. Aspoň že sa už zdvihla hmla, svieti Slnko a začína byť celkom príjemne. O jedenástej tak vyberáme štrnástku, hodinu nad ňou sedíme, ale okrem dvoch menších slov sa nám nič nedarí vpasovať. Predsa len, sme už 18 hodín v záprahu a sme dosť unavení. O dvanástej to teda balíme s tým, že Braillova osemsmerovka je jasná, len nám niečo uniká.

Na Jírovcovu, ktorá je neďaleko, dochádzame krátko po dvanástej, naskakujeme na trolejbus, na Pisárkách prestupujeme do jednotky a ideme na hlavák. Expres o 12.40 nám tesne uteká, ale rýchlik o 12.48 stíhame v pohode. Prechádzame tri vozne a napokon si nájdeme voľné kupé v ktorom sa nám dobre spí.

Minulý rok som rozčarovaný z TMOU písal čosi o tom, aké šifrovačky ma bavia. Tohtoročná TMOU to celkom spĺňala. Nebola dokonalá, ale chýb bolo málo, niektoré spestrenia sme si urobili aj sami a šifier sme videli habadej, niektoré i viackrát. A do cieľa už to ďaleko nebolo. Hneď sa bude lepšie rozhodovať, či sa hlásiť aj budúci rok.




Paralaxa 2012

Ľubka na Paralaxu pozabudla a v sobotu nebude k dispozícii. Jano má tiež nejakú prácu, ale snaď dorazí aspoň popoludní. Tak sa v sobotu ráno stretávame iba v trojici s Ľubošom a Katkou. Štartovú SMS zvládame na 7. mieste, ale prvé stanovište tímy s menším počtom členov znevýhodňuje a tak na dvojku prichádzame až 48. (čas 11.34).

Dvojka padá rýchlo, skoro si nestačíme sadnúť. Na trojke sme už 35. v čase 11.53. I trojka je prietoková (ale pre pohodlie striháme), štvorku vyberáme o 12.15. Prvýkrát sme využili dopravu. Štvorka nám ale trvá dlho a riešenie scrablíme a nie zisťujeme vzorovým spôsobom. Čísla liniek priradujeme rýchlo, Emauzy z toho vidieť hneď, ale ako zostaviť kompletný text? Napokon sa nám po vyše hodine darí dostať náměstí pod Emauzy a tak ideme tam. Prepadli sme sa ale späť na 48. miesto.

Na náměstí pod Emauzy sa konečne pridáva Jano. Päťku vyberáme spoločne o 13.46. Riešenie ale trvá pomerne dlho – zostaviť celý rodostrom je zložitejšie. Na šestku sa tak dostávame o 15.20, ale opäť sme si polepšili a sme tu 41. Riešenie je dielom okamžiku a sedmičku vyberáme o 15.48. Opäť sme si polepšili na 31. miesto.

O 16.17 dorážame na osmičku na 29. mieste. Super. Semafor máme doplnený prakticky ihneď, ale ako tie písmená usporiadať? Pokusy o permutácie postupne zavrhávame, ani abecedne to nejako nesedí, až napokon o 17.46 žiadame o preskočenie. Na deviatke sme tak zase 43 o šiestej večer. Tri tímy sú už v cieli. Riešenie digitálok je rýchle, 18.43 vyberáme desiatku ako 36. v poradí.

Ručičky nám teda nejdú. Spárovať sa nám ich darí, ale čo ďalej? Temer presne hodinu po vyzdvihnutí šifry si žiadame preskočenie. Mierime tak už s dvoma preskokmi za Haštala. Už je tma, konečne vyťahujem a montujem čelovku.

Za Haštalem sme 36. v čase 19.58 a začína stíhacie lúštenie do cieľa. Jedenástka padá okamžite, nasleduje presun do parku, kde sme o 20.23. Vyberáme „zákys“ a farebne sa podobá na niekdajší zákys na TMOU. Čo do pracnosti je ale ďaleko jednoduchší. 11 farieb, každá práve 26 políčok. Vpisujeme do nich teda abecedu a vyfarbujeme požadované písmená. Vida, ideme na Karlín. Druhý krát používame MHD, keď sa z Bílé Labutě vezieme na Karlínské náměstí.

21.04 sme 30. na Karlíne. Máme dve hodiny do konca hry a sme na šifre číslo 13. Chvíľu na to pozeráme, potom Katka hovorí „nie sú to rieky?“ a ono hej! Síce niekto ponúka vytiahnutie mapy, ale tých pár riek vpíšeme z hlavy a už mierime do tunelu. O 21.29 sme už na Havlíčkově náměstí a to 28. v poradí. Periodickú tabuľku spoznávame hneď a za chvíľu máme aj riešenie.

Opäť vyrážame s Janom rýchlejšie, ale pri fontáne sa mi nedarí nájsť zadania tak dlho, až nás Ľuboš s Katkou dobehnú a zadania nájdu oni. Sme tu Z. v poradí (teda 26.). Ktosi ihneď číta „KONEC HRY“. Skúšame ešte pravítko a vida, DDM Slezská. Okolo 22.20, s rezervou 40 minút do konca hry prichádzame do DDM a radíme sa ako číslo 2 na cieľovú aktivitu.

Pred nami je ešte KDP PV, ale potom už nastupujeme my (24., v poradí 29. kvôli dvom preskokom). Overujeme si, že čínske pravítko zo štartu svojou dĺžkou pasuje na fľašu, píšeme tóny na pravítko, potom prepisujeme „tóny“ zo zadania na papier, Ľuboš vyťahuje klavír v mobile, ktorý sťahoval ešte na Matrixe The Game na šifru s kľúčmi. Trochu sa hráme s tempom a potom máme hotovo. Hlásime heslo „Pásli ovce valaši“ a 22.53 sme 23. v cieli. Naše výsledné poradie 28. je spôsobené zobratím dvoch absolútiek.

Gratuláciu k dorazeniu do cieľa čítame už medzi dverami cestou preč. Nikomu sa nechce v cieli dlho zdržiavať, všetci mierime domov a chceme sa vyspať.

Opäť Paralaxa, opäť bez Ľubky, opäť v cieli. Škoda, že na štarte sme boli iba traja, dosť nás to zdržalo. Po inom štarte by možno došlo aj na útok na prvé miesta, ako sme sa o to snažili minulý rok. Nevadí, uvidíme, ako sa bude dariť na TMOU a ďalších šifrovačkách neskôr.




Zacyklení 2012

Taký lepší test

Vašek, ktorý organizuje Zacyklení, požiadal Katku z tímu, či by mu Nočný motýľ nepomohol s testovaním šifier na Zacyklení. Inu, prečo nie, cyklistický tím na vhodných bicykloch asi dohromady nedáme, môžeme testovať. Ľuboš s Katkou sa ale vyparili na odloženú svadobnú cestu, takže sme testovať začali v trojici pred kvalifikáciou na Tmou. Nebudem to naťahovať, za trištvrťhoďku pred kvalifikáciou sme dali asi polovicu šifier a zvyšok som dotestoval v priebehu nasledujúceho týždňa sám (áno, na šestku som si bral nápovedu). Napokon som sa v diskusii s Vaškom ponúkol do terénu ako pomocná pracovná sila. Najprv to vyzeralo, že nebudem potrebný, ale potom sme sa dohodli a tak som sa vlastne prvý krát ocitol v hre ako organizátor (ak nepočítam šifrovačky na sústredeniach).

Úlohu som mal jasnú vopred: roznesenie pár stanovíšť a potom stráženie jedného s občerstvením. Keďže som vedel riešenia šifier, tušil som vopred, že budem vysedávať v Staré Boleslavi pri železničnej trati. V priebehu týždňa som opravil bike (ak chcete počuť pár nadávok na Remerxy, nebojte sa napísať), urobil testovaciu jazdu a tešil sa na nedeľu… Len keby sa ten dážď v predpovedi neposúval zo soboty práve na deň hry.

V nedeľu ráno som sa zobudil do krásneho bubnovania dažďa na parapet, ktoré vyzývalo k všetkým možným aktivitám nevyžadujúcim opustenie postele, ale rozhodne nie k jazde na bicykli. Dal som si raňajky, zbalil foťák a zimný dres do batohu, na seba obliekol vetrovku, dlhé elasťáky a návleky na tretry a hor sa na metro.

Po výjazde z Letňan som si stále opakoval „podľa predpovede po deviatej dážď bude ustávať…“. Tak som sa dostal do priestoru štartu, kde som Vaška s Katkou objavil v podjazde pod traťou, namiesto 100 m vedľa na lúke. Zaliezol som k nim, prevzal obálku s druhým stanovišťom a nápovedou k nemu a zadaním štvrtého stanovišťa. Postupne som fotil prichádzajúce tímy a plniaci sa podchod (keďže štart sa operatívne presunul tam) a po zaznení štartového hvizdu som radšej naskočil na bike a vyrazil na rozvoz, pretože som vedel, že štart a prvé stanovište sú dosť rýchle.

Cesta 611 ma doviedla do Dřevčic, kde som odbočil na Popovice, umiestnil nápovedu, poutieral okuliare od kvapiek, opäť naskočil na bike a doviezol sa do Polerad. Nechcelo sa mi vyťahovať obálku s inštrukciami, tak som prešiel celú dedinu tam a späť, aby som tú obálku z batohu napokon naozaj vytiahol a zistil, že šifru mám dať na ihrisko, ktoré bolo hneď na začiatku. Tak fajn, obálku som umiestnil k plotu ihriska, medzi panely som ešte stačil zastrčiť núdzové kópie šifry a už sa zjavil prvý tím: poTrati. Vytiahol som foťák, odfotil prvých dvoch, a po chvíli tretieho z nich, ktorý za hlasných nadávok dorážal na stanovište s tým, že štvrtý člen niekde zblúdil.

To už sa začali trúsiť aj ďalšie tímy a tiež organizátorské auto, takže som opäť zbalil veci a voľným tempom zamieril do Boleslavi. Teraz už som mal času dosť, vedel som, že trojka bude na dlho.

Okolo jedenástej som postavil na kríženie trate 072 (Kolín–Ústí nad Labem) so sudohlaveneckou cestou, obliekol si žlté „org“ tričko a čakal a mrzol (dolná polovica tela bola namočená naozaj dôkladne). Potom čo som zjedol dva banány z vlastných zásob a sáčok čipsov od orgov, objavili sa Vašek s Katkou, napojili ma teplým čajom a zásobili polomáčanými oplátkami. No a mohli sme čakať v trojici. Bolo už poludnie a dážď stále neustával, ani tímy sa neobjavovali. Vašek chvíľu zápasil s drobnými chybami v SMS systéme a potom sa konečne vynoril prvý tím.

V čase 12.24 sa na stanovišti 4 objavila Ztráta tapíra. Dostala dve zadania, dva balíčky polomáčaniek a mohla začať lúštiť. Po jej odchode na Kobylí hlavu, kam šifra 4 smerovala sa odobrali aj Vašek s Katkou zaniesť ďalšie stanovištia. No a ja som čakal. Druhí v poradí mali stratu asi pol hodinu, čo nakoniec nepredstavovalo vážnejší problém. Potom už sa s tímami roztrhlo vrece a chodili jeden za druhým. Okolo jednej konečne prestalo pršať, chvíľu na to dokonca vykuklo Slnko.

Krátko pred treťou som nechal zvyšné zadania a oplátky na stanovišti (do tej doby cez stanovište prešlo 15 z 22 odštartovaných tímov), zbalil foťák a vyrazil. Najprv pešo do Boleslavi na stanicu (cestné galusky v lese fakt týrať nebudem) a od stanice potom už v sedle. Suchý zimný dres nahradil mokrú vetrovku, v Brandýse som sa zbavil aj jednej vrstvy Moiry a cestou späť som už viac-menej relaxoval, vyhrieval sa na slniečku a vyhýbal sa hlavnej ceste 611. Ale aj tak bola teplá sprcha doma veľkou úľavou.




Po škole 2012

stále nie som kráľ…

Po škole začína „zábavne“ už deň vopred: Ľubka Ľubošovi píše, že si zrušila koleno a presuny medzi stanovišťami by asi nezvládala, takže nepríde. Katku chytá nejaká angína a účasť na poslednú chvíľu odrieka. Na štarte sa tak stretávame iba dvaja: ja s Janom. Ľuboš, celkom tradične, mešká, dnes asi 15 minút.

Balóniky na štarte neriešime, čo je chyba, a tak na štarte tvrdneme vlastne až do oznámenia písmen (aktivity tímy s menším počtom hráčov silno znevýhodňujú) a ani potom nie je jasné, či máme vymyslieť nejaké konkrétne slovo, alebo ľubovoľné slovo zložiteľné z týchto ôsmich písmen.

Na druhej šifre sme tak až 84. v čase 21.27. Oni sú to vlastne len dve a pol hodiny po začiatku hry, ale aj tak sa to zdá strašne dlho. Šifra nie je ťažká a tak 21.44 vyberáme jedno z posledných zadaní trojky (je ich málo, berieme si iba jedno). Poskočili sme na 65. miesto. Vybrané slová nespoznávame, ostali sme trojčlenným, čisto Slovenským tímom. To nám ale nebráni rozlúštiť šifru dostatočne rýchlo. Zadanie nechávame prichádzajúcim tímom, ktoré na mieste so zadaním čakajú na doplnenie orgmi. Hýbeme sa po trase 007 a nasledujúcej Bedny, štvorku vyberáme o 22.03. Tu stretávame aj Medveďa doplňujúceho zadania. Opäť sme poskočili, teraz na 60. miesto. Riešenie nám netrvá nijak dlho a 22.20 vyberáme päťku na 54. mieste. Morzeovka z charakteru textu srší jedna radosť, ale to najdôležitejšie nám (Janovi) napadá skoro po hodine. Na to ešte Ľuboš ukáže tú krásnu jednoduchosť, keď len zakryje spodok písmen a nechá len horný „riadok“. Tak OK, šestku vyberáme na 63. mieste o 23.23. Šestku riešime rýchlo, našťastie bez strihania, presúvame sa pomalšie, na sedmičke sme tesne po polnoci.

Tak, možnosť skočiť z dvojky na sedmičku sme nevyužili, cesta nám tak trvala 2,5 hodiny, z toho hodinu zabrala šifra číslo 5. Na sedmičke sme 56. Ako prvé počítame vrcholy (vida, stále 26), potom meráme priemery, vida odstupňované po 0,5 cm. Teraz už len niekomu cvakne, že sa menia počty cípov medzi priamkou spájajúcou dva protiľahlé cípy a už čítame riešenie. Na presune ešte upravujeme M na Z (ktoré sa úsečkami dostať nedá, Mko by bolo 13 (26) radiálnych úsečiek).

Na osmičku sme poskočili na 45. miesto, veď nám sedmička aj s presunom trvala iba 35 minút. Googlime České vzory podstatných mien a potom už len riešime. Opäť to trvá asi polhodinu, kým sa dostaneme na deviatku. Tu sme na 44. mieste. Skladáme sa trochu ďalej na červenej značke, píšeme poradie zvierat a nejako nevieme, čo ďalej. Asi o hodinu na to Ľuboš pospáva a ja zas robím analýzu: Vieme čo? Poradie zvierat, ich polohu vpravo, alebo vľavo od cesty. Ešte vieme ich názvy (biologicky správne). No a potom sú tu obrázky, ktoré sú také symbolické, proste aby neodvádzali pozornosť na skutočnú podobu zvierat… Kurňa! Bodky/prúžky/bodky/prúžky/čisté morzeovka je na svete. Na rázcestí mi to nedá a nadávam tímu, ktorý sedí priamo pod značkami a asi tri metre od šifry – aspoň trochu kultúry, vážení!

Je pol tretej ráno a my sa usadáme s desiatkou. Veľké šachy. Prichádza útlm, riešenie nám príliš nejde. O štvrtej pozerám na zoznam nápoved a ona bude jedna relatívne neďaleko medzi 04.20 a 04.35. Ostatným sa nechce, vybieham. Okolo 04.25 vyberám nápovedu, zisťujem, že som zabudol handsfree bez ktorého sa nedovolám, takže posielam SMSkou, potom pridávam ešte dve ďalšie s nápadmi. Zhruba o piatej som späť pri Janovi a Ľubošovi. V medzičase dali tri šifričky, ale s hlavnou šifrou nepohli. Napokon začíname pracovať na správnom riešení a Sv. Matěje odhaľujeme. Tak OK, ďalšie stanovište som tipoval na zrúcaninu Baba, toto je trochu vedľa.

Jedenástku vyberáme o šiestej, zhruba po dvadsiatich minútach vysielame Ľuboša po nápovedu, tentokrát na Strossmayerovo náměstí. Po siedmej nám telefonuje znenie nápovedy, s Janom šifru dolúšťujeme a presúvame sa na dvanástku. Telefonujeme Ľubošovi nový cieľ. Počas (ne)lúštenia jedenástky padli aj posledné dve šifričky, takže keď o ôsmej prichádzame na dvanástku, posielame kód a hneď na to aj žiadosť o preskočenie. Polhodinu nám trvá presun, počas ktorého priberáme Ľuboša.

Trinástku vyberáme o pol deviatej, rýchlo spoznávame morzeovkový strom, potom použijeme jedného človeka ako koordinátora pri raz za minutu pípajúcom T a kým ja spracúvam Ečkovú stranu Ľuboš obieha tú Tčkovú. Dávame dohromady dve časti riešenia a vida, ideme presne tam, kde sme na Bedně skončili.

O pol desiatej máme štrnástku. Chvíľu lúštime v trojici, potom vysielame Ľuboša na Jungmannovo námestie po ďalšiu nápovedu. Kým ju ale získa, pekne si s Janom sekundujeme pri vzájomnom dopĺňaní nápadov a odhaľovaní sietí kociek, takže keď Ľuboš volá nápovedu, my mu oznamujeme, kam sa má presunúť.

Šifru číslo pätnásť hľadáme najprv pri búda, kde bola jedenástka na Bedně a kde ešte stále je nálepka Bedna, potom volíme druhú možnú prešmyčku a šifru skutočne vyberáme krátko po jedenástej pri mohutnom dube. Opäť sa usádzame medzi novú zástavbu pri rybníku. Ľuboš príchádza, ale šifru do konca hry dolúštiť nedokážeme. Nasleduje teda presun domov.

Tak teda resumé: V trojici sme došli na pätnástu zo sedemnástich šifier, kde nám došiel čas. Skončili sme na 39. mieste. Nohy nám podrazilo hlavne štartové stanovište (podfuk od orgov) a potom šifra číslo desať (naša chyba). Za rok snaď odplata!




Malá spomienková úvaha dlhoročného účastníka šifrovačiek

So šifrovačkou som sa prvý krát stretol niekedy okolo roku 1997 na detskom tábore. Vzhľadom na vekovú kategóriu a skúsenosti riešiteľov sa za najťažší šifrovací princíp považoval bežný Cézar, teda posun o tri, alebo morzeovka zapísaná inak, ako priamo čiarkami a bodkami. Väčšinu použitých šifier by človek našiel v príručkách pre pionierske tábory, ale aj tak to pre dvanásťročné deti bola výzva. Celá šifrovačka sa stihla za popoludnie a na konci bol poklad pre každého.

„Druhé“ stretnutie so šifrovačkou nastalo asi v roku 2003. Tentokrát na sústredení korešpondenčného seminára M&M a na svedomí ju mal Marble, ktorý v neskoršej dobe mimo iné organizoval niektoré z Matrixov. Úroveň šifier stúpla a výnimkou nebolo dokončenie šifrovačky niekoľko dní po sústredení v teple domova. Hlavná časť lúštenia sa presunula z popoludnia na noc, s obvyklým trvaním od večera do nasledujúceho rána.

Po príchode do Prahy tak viac-menej zákonite nasledovalo prihlásenie sa na TMOU! 2004. Po úspešnej kvalifikácii sme sa tešili na hru. Aké bolo potom rozčarovanie, keď sme v Brně stihli asi tri šifry, potom vlak do Dolních Louček a už len trpkú smrť na prvej terénnej šifre zavŕšenú ranným ústupom do Brna. Úroveň TMOU bola predsa len niekde inde, ako by na relatívnych začiatočníkov (pripomeňme, že cez kvalifikáciu sme prešli) bolo vhodné. Verím, že náš aktuálny tím by teraz na tehdajšej šifre číslo deväť nestrávil viac ako polhodinu, ale vtedy, aj keď TMOU to bola už šiesta, boli šifrovačky stále relatívnou novinkou.

Po nepríjemnej TMOU prišiel Matrix. To bolo niečo nové nielen pre nás (v úplne inom zložení, ako na TMOU), ale aj pre „ostrieľaných“ šifrátorov. Ráno, za svetla, sme sa konečne dostali cez hlavný počítač a prešli do Hvězdy. Veľa času nám už neostávalo a tak sme v „lineárke“ zotrvali iba chvíľu, potom išli sledovať finále do cieľa (ach, tie správy, že nejaký tím bol vraj videný stanovište pred cieľom, keď ešte neexistovali SMS systémy…). Prvý Matrix nedokončil napokon nikto, ale cieľ bol aj tak zaujímavý.

A opäť zmena, na Bednu 2005 sme nastúpili v podobnom zložení, ako na TMOU. Tím sa psychicky rozložil ešte večer a vzdal na pomerne jednoduchej šifre niekde v úvode ešte pred polnocou. To neboli šifrovačky, po ktorých by som túžil. Rozhodol som sa so šifrovačkami prestať, aspoň na nejaký čas.

Nasledovala pauza rok a pol, počas ktorej som bol aspoň sem-tam pripravený robiť nápovedu na telefóne. Neviem už ani ako, ale na jeseň roku 2007 som sa ocitol na súpiske tímu Nočný motýľ. S predchádzajúcimi pokusmi mal spoločného jediného človeka. Takto sme nastúpili na TMOU 2007 a došli sme na desiatu šifru. Aj napriek pamätnému zákysu na kocke, aj napriek „tradičnému“ zákysu na štarte. Desiata šifra, to už bolo celkom dobré. Koniec až tesne pred skutočným koncom hry, to bolo tiež lepšie ako rýchla smrť večer. Začalo to vyzerať zaujímavo.

S Nočným motýľom som sa znovu postavil na štart Matrixu v roku 2008. Bednu som vynechal, ale na TMOU som bol zas pripravený. V roku 2009 som v tomto tíme absolvoval kompletnú trojkombináciu Matrix-Bedna-TMOU. V roku 2010 sme pridali Sendvič (a zvyšok tímu aj Po škole, na ktorú som nemal čas), v roku 2011 Po škole a Paralaxu a ešte som zabehol na divoký Exit s tímom Kulatá Zelená Věc.

V roku 2012 máme za sebov Sendvič, Matrix a Bednu, o tri týždne nás čaká Po škole a potom asi pauza až do TMOU, ale to ešte nie je isté. Vo týchto troch posledných hrách sme skončili veľmi dobre, na Sendviči 31., na Matrixe niekde medzi prvými dvadsiatimi a na Bedně na 14. mieste. Predsa len, herný index hráčov cez 20, a jeho prevažná časť vytvorená v pevnom tíme sa na výkone tímu musia prejaviť.

To by tu ale nesmela byť TMOU 2011. Rozklad tímu nastal už na šifre číslo dva, kde nás zachránila iba mimoriadne posielaná absolútna nápoveda. Ale jeho začiatok bol vlastne už na šifre číslo jedna, ktorá bola dosť závislá na tom, ako dobre bučiace tímy mal človek okolo seba. Takže po vyriešení triviálnej šifry číslo tri nasledovala trpká smrť na šifre číslo štyri (pravda, až za svitania). Cítil som sa skoro ako po Bedně 2005.

A tým sa dostávam k základu úvahy: Čo rozlišuje dobrú a zlú šifrovačku, dobrý a zlý zážitok? Pre mňa je to pohyb, zmena. Vidieť aspoň desať šifier, prinajmenšom každé dve hodiny sa presunúť na ďalšie stanovište. Keď sa nedarí, po dvoch hodinách väčšinou ženiem tím aspoň do zobúdzacieho presunu. Šifrovačky ako TMOU, bez nápoved, tomuto požiadavku vyhovujú len podľa toho, ako sa podaria šifry, ako nám „sadnú“. Naproti tomu taká Bedna mi zabezpečí postup aspoň po desiatku, i keď chodiť po absolútkach a šifrách proti trudnomyseľnosti mi tiež náladu trochu pokazí. Po škole ma nápovedami dostane tiež pekne ďaleko a Paralaxa až do cieľa. to bola vôbec príjemná šifrovačka. Zabila iba jeden deň, kým celonočná šifrovačka zabije minimálne deň a pol. Nehovoriac o tom, že celonočnú šifrovačku sme vlastne do cieľa zatiaľ nedošli. Paralaxu dokončila polovica tímov a tak je to záverečné poradie predsa len viac hovoriace.

A čo na to organizátori „slávnych“ šifrovačiek? Ľudí z nich ubúda, Bedna nedosiahla ani 200 tímov a vyrovnala sa Matrixu. TMOU má predsa len svoje „naj“ v najstaršej (a možno aj najtvrdšej) a je tak výzvou, ale aj u nej je otázka, kedy bude môcť prestať robiť kvalifikáciu. Starí riešitelia budú postupne ubúdať, a mladí skončia asi ako ja na TMOU 2004. A to sa medzi tým ešte rozdiel v úrovni skúsených tímov a začiatočníkov posunul. Ostatne to vidieť na poslednom Matrixe: Prvý tím v cieli o druhej ráno, ale polovica tímov sa nedostala cez piatu šifru. Uvidíme, koľko z týchto ľudí sa o rok vráti. Aby šifrátorov postupne neubúdalo a nestarli. To ide ostatne jedno s druhým. V tomto ohľade je to škoda jednoduchších šifrovačiek, že nemajú také meno, takú reklamu, ako slávne monumetny. Ale práve s nimi treba začať, práve nich sa zúčastniť, aby mal človek motiváciu, ako to vyzerá, keď je cieľ na dosah, keď sa hýbe, keď šifry padajú, keď nie je všetko nad jeho sily.

Na konci je fľaška vína, na konci je táto úvaha. Po škole nasleduje o necelé tri týždne, potom asi letná pauza (počas ktorej sa možno niečo podarí), potom príde jeseň s Paralaxou a napokon „vrchol“ v podobe TMOU. Ako to dopadne tento rok, to sa ešte uvidí.




Bedna 2012

a opäť nie na bedně…

Na štarte sa scházame v „novom“ zložení: Peprník, Peprníková, Uličný, Uličná a ja. Máme zadanie jedničky a máme do štartu ešte vyše dvadsať minút, takže ideme trénovať zábavu na zákysy: lietajúci tanier. V čase štartu trháme obálku a študujeme pravidlá. Pomerne dlho nám trvá dohodnúť sa na počtoch bodiek na stenách kocky, ale napokon volíme počty 2, 2, 5, 5, 6, 7. Väčšinu partií vyhrávame a tak zadanie prvej časti dvojky máme tesne pred piatou. Vyškrtáme bankovky, ostáva nám 1000, vyškrtáme jednotky SI, ostáva meter, vyškrtáme ministerstá a ostávajú sociální věci. Lezieme po schodoch k magistrále a vyberáme druhú časť dvojky a kus trojky. Vida, semafor, riešenie je na svete za chvíľku. Prechádzame pešo na Vyšehrad. Tu nám to riešenie trvá o niečo dlhšie, takže nám pri čakaní na električku dochádza SMS s nápovedou.

Celé zadanie trojky máme ako 41. v poradí. Najprv lepíme útvar v dvoch rovinách a váľame kocku. Potom útvar jemne prelepujeme na správny Möbiovský tvar, čítame správne opačnú stranu a zisťujeme, že pôjdeme späť na Vyšehrad. S Janom a Ľubkou naskakujeme do práve idúcej sedmičky, Ľuboš s Katkou sa nechcú tlačiť a idú pešo. Výšľap na Vyšehrad, nájdenie bašty a zadania.

Sme tu 16., vedúci Chlýftým je o stanovište ďalej. Ľubka vyráža hľadať záchod (na Vyšehrade si teda nevybrala práve dobre). Vymlátiť zo šifry riešenie nám trvá predsa len o niečo dlhšie a presný popis princípu vymýšľame vlastne až v električke cestou na Palackého náměstí. Nasleduje ešte presun na Stodůlky, kde obsadzujeme lavičku pod lampou a po šifru vybieha Jano.

Predsa len dlhšie riešenie inak ľahkej šifry číslo 4 (1.15 aj s presunom) nás posunulo sľubovaným diaľkovým presunom na priebežné 23. miesto. Šifra vyzerá na pohľad ako vyfarbovačka. Ako prvé identifikujeme vlajkové A vpravo hore, takže kreslíme štvorcovú mriežku, zisťujeme, že zmysel má len každý druhý štvorček a za chvíľu už sa presúvame ponad Rozvadovskou spojku k rybníku. Šifru nachádzame, posúvame sa o kus ďalej po chodníku na lúku a tam si sadáme.

Šifru šesť sme vybrali presne o desiatej večer ako dvadsiaty v poradí. Slová majú vždy tri slabiky, jednu z nich podčiarknutú, a ako sa rýchlo ukazuje, majú iba tri rody a tri pády. Tabuľka 3 × 3 a v každej polohe 3 písmená, to je predsa poľský kríž. A tak máme riešenie a zisťujeme, že sme od šifry sme pokračovali po správnej ceste. Ulica 5. máje je na konci ku lesu za krematóriem zavretá, na odbočke z nej ale objavujeme značenú trasu. Tá sa však po chvíľke stráca a tak blúdime lesom. Napokon nás zachraňuje GPS-ka, nachádzame vrchol a krátko po tom aj šifru.

Tu sme 14. Berieme šifru a skladáme sa na cestičke v lese východne od vrcholu. Lúštime, lúštime. Časť tímu prepočítava čísla, ja sa snažím nadpájať reťazce za seba. Katka študuje Bednářské listy a po pripomenutí článku o génoch nám začína byť jasné, prečo nám to nadpájanie úplne nejde, a prečo existujú sekvencie IVXLCDM v oboch smeroch na začiatkoch aj na koncoch reťazcov. S Ľubkou nadpájame a rovno Jano číta prieniky. Presúvame sa na lúku. Dole v údolí je nám aj pri pohybe hrozná zima, ešte že sme sa na lúštenie zložili v lese. Na lúke trochu nevhodne sedí jeden z tímov. Aspoň sedia v rohu pri ceste a nie bližšie k zadaniu.

Zadanie osmičky nachádza Jano a riešenie máme hotové skôr, ako sa podarí z lúky pozháňať všetkých členov tímu – hlavne Ľubka sa zabehla niekam do juhozápadného rohu. Pekná a zábavná šifra na odľahčenie. Prechádzame do ulice Spojka, berieme zadanie a rozkladáme sa kdesi na rohu Chýňské a Zličínské.

Šifru číslo deväť sme vybrali ako ôsmy. Domino je prvý výraz, ktorý padá. Potom niekto pripomína delenie písmen na kameňoch bodkou, alebo čiarkou, takže kreslíme nový morzeovkový strom a prekladáme spodný riadok. Prejdeme sa do obory, prejdeme sa cez oboru.

V Libocké sa usadáme krátko pred druhou so šifrou číslo 10 a priebežným poradím 8. Absolutno, ktoré práve vedie, sa na ďalšiu šifru (11) dostalo len pred pol hodinou. Veľmi dlho sa snažíme vyplniť útvar štvorčekmi, ktoré máme, ale to nejako nefunguje. Potom nám napadá tetris a ono vida, vychádza čosi, čo má parametre mriežky a dokonca z prvej orientácie zmysluplný text VROHBU. Zvyšok je bohužiaľ nezmyselný. Snažíme sa o všetko možné až nám napokon napadá správny postup: pripočítať text na mriežke k textu na pozadí a odrazu na nás hľadí rozumné riešenie. Prechádzame Sestupnou na križovatku so Sbíhavými a k rybníku.

Šifru číslo 11 vyberáme na ôsmom mieste a lúštime. Napadá nám variácia na Sudoku, ale nedarí sa nám mriežku vyplniť. Potom nám v dvojkombinácii gréckych a rímskych symbolov dochádzajú bohovia. Napokon sa nám darí prejsť v myšlienkách od bohov k planétam, konečne vieme tabuľku vyplniť jednoznačne a zároveň prečítať riešenie. Už sa rozvidnelo, prechádzame na Evropskou, chytáme 119 na náhradnej autobusovej doprave a prechádzame na nádraží Veleslavín.

Šifru číslo 12 máme o 05.40 opäť na deviatom mieste. Dobehli sme čelo – prvý Chlýftým tu už vyše tri hodiny sedí. Skladáme sa na opačnom konci ulice Střední, lepíme štvorsteny, zostavujeme jednotlivé hrany výsledného zobecneného 4D štvorstenu a snažíme sa čítať, ale nejde to. Ako sa ukazuje, hlavný problém je v tom, že čísla na hranách sa snažíme čítať ako dvojciferné, nie ako dve samostatné číslice. Okolo ôsmej sa presúvame na trávnik pred jeden z panelákov v ulici K Červenému vrchu. Chvíľami si hádžeme lietajúci tanier, chvíľami skúšame riešiť. Každú chvíľu kontrolujeme na nete postup čela, ktorému sa z dvanástky napokon podarilo uvoľniť a trinástku obvykle preskakuje bez zastavenia. Štrnástka ich ale opäť drží dlho.

Krátko po desiatej balíme definitívne. Do cieľa sa nikomu nechce, takže len mierime na kolej či Kobylisy, čo nám znepríjemňujú výluky spôsobené maratónom. Vo výsledku nás ešte päť tímov stihlo preskočiť a vyriešiť dvanástku a tak končíme na definitívnom štrnástom mieste, čo je stále na nás dobrý výsledok.




Matrix 2012

Matrix začína na Roztylech. S niektorými ľuďmi sa stretávam v 112, s ďalšími v metre. Ľuboš hlási zdržanie v Alberte, Jano s Ľubkou tiež dorazia o niečo pozdejšie, takže tím registrujem ja. Orgovia zisťujú, či všetci počujeme reprák. Zatiaľ áno. Chvíľu na to však zvučku Indiana Jones viac tušíme, ako počujeme. A to už uličkou pred valiacou sa guľou uteká Mikuláš Jones a vzápätí na to je odštartované. Som zvedavý, čo si o tom mysleli obyvatelia okolitých domov.

Jeho, orienťácka mapa, tu už som orienťák raz behal. Ale zatiaľ je to nejaké podozrivé – rozštvorčekovaná na 9 × 9, deväť rôznych symbolov, každý v inom štvorci? Nápad na sudoku sa objavuje, ale zapadá. Ľuboš vyráža na Roztyly prezrieť dve stanovištia. Zatiaľ vpisujeme do mriežky text dlhý 81 znakov, z ktorého na nás vykukuje „zriceniny“. Ľuboš sa vrátil s dvomi šifričkami. V mape sú okrem oficiálnej zrúcaniny ďalšie dve, ktoré ležia blízko väčšej zásoby šifričiek. Vyrážam teda na lov šiestich ďalších šifričiek a dvoch „zrúcanín“ na ktorých mieste ale neobjavujem vôbec nič. Po návrate do ležoviska lúštime šifričky, Ľuboš medzitým vybral prvé dve riešenia. Keď máme vylúštené ďalšie štyri šifričky, Ľuboš vyráža na podobný okruh, aký som absolvoval ja, tentokrát zbierať značky. Napokon mu ešte dve riešenia voláme a potom už sa presúvame k Altánu, ktorý znie ako potenciálne vhodné miesto pre ďalšie pokračovanie práce. Ľubka s Janom vyrážajú na zrúcaninu po posledné zadanie, Ľuboš sa vracia so zásobou riešení. Skúšame ešte vykreľovať do mapy polohy ďalších bodov podľa azimutov, čo príliš nesedí (na mape je nakreslená nesprávna mierka) a až potom, keď Ľuboš vyrazí pozrieť jedno z blízkych miest, konečne sa vraciame k myšlienke sudoku a tentokrát ju doťahujeme do šťastného konca.

Na jednotke sme strávili štyri hodiny a tak na dvojku prichádzame štyridsiaty. Dostávame lopatku, sadáme si do parku a začíname sa hrať. Pomerne rýchlo stotožňujeme stĺpce s časťami lopatky, ale to, že sa Janovi a Ľubošovi chce po nápovedu, prichádza celkom vhod. Trvá to ale dlhšiu chvíľu, kým sa v daždi presunieme pod smreky vedľa parku a tam si konečne uvedomíme, čo robíme a začneme skladať text. Katke s Ľubkou to ide rýchlejšie a s menším množstvom chýb kreslením si na papier, než zvyšku s lopatkou. Chvíľu trvá, než zistíme, že v texte je 1 míle. Hurá ďalej.

Na pošte je to jednoduché, teda keď sa mi podarí konečne objaviť zadanie. Vzápätí na to sa ozýva „Martin, Filip, Havel, Oliver, David“. Keď si ešte dohľadáme brankára reprezentácie ČSSR, a Huga, stačí nám to už na určenie miesta, kde hľadať ďalšiu šifru.

Prichádzame k rybníku a… on sa tam niekto kúpe! Kurník-šopa, už je to tu. Výrane nám odľahne keď zadanie nájdeme na hrádzi s tým, že v rybníku je len nápoveda. Presúvame sa ešte kúsok na pole za les, keďže sa nám ešte nechce rozsvecovať čelovky. Píšeme si slová k obrázkom, potom vravím, že tie políčka vyzerajú ako Československo. Ani si neuvedomujeme, že sú krajské mestá, ostatne preto sa Káťa dlho snaží presadiť HRAnice namiesto HRAdce Králové. Vylúštené máme v momente, keď okolo prechádza Prvotní zlo.

Kótu chvíľu hľadáme, predsa len, organizátormi dodaná mapa nie je práve najpodrobnejšia a i v presnosti má značné rezervy. Usadáme sa na ceste, spomíname na podobnú šifru na Bedne a lúštime. Mapové značky a objekty čiarové, bovové a plošné? Vida, každé osmé. Za chvíľu máme riešenie hotové, ale pri postupe sa trochu zmotáme a tak ďalej postupujeme opäť s Prvotním zlem a tentokrát aj s Paralaxou.

Na rad na dieru sme asi tretí, alebo štvrtý tím v skupine a namáčanie ruky medzi rybičkami ostáva na mne. So zadaním sa posúvame o dve ulice vedľa pod voľnú lampu. Jediné, čo nám napadá je kresliť tabuľku 15 × 15 a do nej všetky uvažovateľné predpony. Aké je naše prekvapenie, keď to po spočítaní výsledkov dáva rozumné riešenie.

Vyberáme si dlhší postup, teda po žltej do Komořan a po zelenej na Čihadlo. Dorážame na stanovište viac-menej zároveň s organizátorským autom z druhej strany. Opäť som to ja, kto sa dostane dovnútra. Dvere sa za mnou zatvárajú, vyberám zadanie. Prekvapuje ma, že kolega po ľavici si otvára dvere sám. Keď sa snaží kolega po pravici, môj zámok síce cvaká, ale dvere otvoriť nejdú. Potom, čo sa vpravo vystriedajú asi dvaja až traja ľudia, púšťajú ma organizátori s tým, že dvere sú asi zaseknuté. Sadáme si obďaleč a začíname formovať text. Po chvíli máme rozumný výsledok a už len čítame morzeovku.

Na Šancích sme okolo polnoci a vydržíme tam vyše dve hodiny. V jednej časti identifikujeme smery, ale nevieme, čo s nimi. Druhú mapujeme na kocku, najprv to dáva nezmysel, potom zmeníme mapovanie, aby sa neobjavili QWX, stále to nedáva zmysel. Chyba je, že spíme. Text už teraz obsahuje „znicce“ a „zoo“ na konci, akurát potrebná úprava priradenia písmen nám nedochádza. Teda, dochádza, ale až keď sa asi o hodinu neskôr o to isté pokúsi Jano a modifiuje to na „znacce“. Smery z druhej časti považujeme za návod na namapovanie písmen, ktorý sme nepochopili a tak schádzame do Zbraslavi a opäť stúpame na detské ihrisko.

Tri obrázky pomerne rýchlo identifikujeme ako smrteľné hriechy. Mätie nás, že stanovište má obe označenia: aj a (prelepené) aj b (ledabolo a rozpíjajúco sa načmárané na papieri), za to kamene nie sú označené vôbec. Tak, máme tri smrteľné hriechy. V akom poradí ich pozná wikipédia? Hmmm, ak by prvý bola škaredo nakreslená závisť, tak s druhým hnevom a treťou lenivosťou dostávame 347, čo je neďaleká kóta. Výborne, je to síce trochu ďalej, ale stále po červenej a posledný kúsok po modrej. Prekvapuje nás, keď v ústi Károvského údolí nachádzame sediace tímy. Nesedí to príliš do polohy stanovišťa. Po pochode sa skladáme na zastávke Jarov. Nikomu sa nahor nechce, resp. Ľuboš hlási, že pôjde, a6 prestane pršať. Na to sa mi čakať nechce a tak vyrážam rovno.

Vyšplhám na skalu, nájdem kótu. Skutočne tu stanovište je, akurát pod zemou. Kurňa, že ja som si nezobral lopatku. Hrabem preto konárom. Nachádzam zadanie, beriem ho, posielam kód, „jste 5.“… Čože?! Prečo je to zadanie úlohy 12, keď hľadáme desiatku? Pobavene sa vraciam na zastávku. Riešime to ako tím, oznamujeme študijnému a vyrážame na druhé možné riešenie šifry: hradisko Závist. Ako tím sa skladáme na rázcestí Pod hradištěm a nahor vyrážam iba ja, čo je chyba. Na prvý krát stanovište na vrchole prehliadam, a keď hľadám na západ od vrcholu vyznačené rázcestie, dochádzam až na altán. Zase späť, tentokrát zadanie beriem a konečne sa vraciam k tímu. Ľuboš, ktorý tiež vyšiel časť cesty, oznamuje, že sa práve kochal stádom prasiat. Po siedmej sa usadáme s desiatkou na rázcestí a riešime. SMS systém SMSku ignoruje s tým, že desiatku už predsa máme vyriešenú. Overujeme si, že vieme zo zadania dostať Károvské údolí a Ľubka potom odchádza o kus nižšie k prameňu vybrať jedenástku.

Sme nejakí zaspatí. Nedochádza nám postup ani na jedenástke, ani na dvanástke a tak okolo deviatej balíme, schádzame údolím a po ceste do Zbraslavi a odchádzame domov. Matrix sme si užili. Došli sme ďaleko, videli veľa šifier. Úvodný rozptyl nebol taký, ako po minulé roky, ale bol. Ja som za Matrix nachodil vyše 40 kilometrov, čo s uvážením, že alternatívnym programom by bol Den cesty nie je zas tak veľa (ale nohy som si cítil dosť). Ďalšia zastávka na Bedně, ale to sa nám po dlhej dobe zmení zloženie tímu, aspoň čo do mien.




Sendivč 2012

Tak som nakúpil a bol na ceste na kolej. Opäť som tím na Sendvič hostil ja. Zavolal Ľuboš. Dôjde na čas, ale bez Katky. Krátko pred štartom sme sa zišli, ale Jano nezobral noťas. Tlačiareň už dlhšiu dobu nemám pojazdnú a Ľuboš sa nepripojí do kolejnetu, takže si zas budeme pohadzovať flashku so zadaniami. Katka je na ICQ z domu.

Sendvič začal a my sme začali lúštiť. Niektoré priebežné poradia nás naozaj prekvapili. Prvá polovica nebola nijak extra zaujímavá, len snaď tým, že sme sa pohybovali naozaj podozrivo vysoko.

Cez prestávku Jano zabehol po noťas a Ľuboš začal vyrábať tousty. Popri tom som uvaril ďalší čaj a pomaly bol čas pokračovať. Skutočne zaujímavým momentom druhej časti bola až odpoveď na úlohu 303, ktorú sme poslali ako akciu 3500 z 3502 – do konca ostávalo šesť sekúnd. Mali sme polku slova, ale tip vyšiel. Ha, 31. miesto, žiadna nesprávna odpoveď. Vyriešených 15 úloh z 24, Mlhu sme dali, ale dosť pozde (kto si má Marečku pamätať, videl som to raz a dávno, našťastie Katka zachraňovala).

Po mizernom konci sezóny minulej uvidíme, ako dopadne táto. Ďalší v poradí? Matrix.




Paralaxa 2011

Konečne v cieli!

O Paralaxe som sa dozvedel niekedy pred kvalifikáciou na TMOU. Organizujú ju totiž Katkini známi, takže Katka prihlásila celý tím. Ako sa ukázalo, sú to aj moji známi. No ale späť. Zhruba pri kvalifikácii na TMOU sa o Paralaxe dozvedeli aj Jano s Ľubkou, takže už bol celý tím informovaný. Ako sa napokon ukázalo, Ľubku opäť zradil zub (predtým už na TMOU 2007), takže tím len v tichosti podporovala zo Žiliny.

Dohoda s Ľubošom večer pred štartom je jasná: Stretávame sa medzi 8.30 a 8.45 priamo na mieste a tí, čo notoricky na zrazy meškávajú majú zrazu už o 8.15. Ľuboš avízuje príchod na tých 8.15 s meškaním pol hodiny, z čoho sa napokon vykľube asi tridsaťpäť minút. Takže prezenciu riešime len v dvojici s Janom. Vida, k Michalovi a Petrovi, ktorých poznám z vodáckeho kurzu na Ohři, sa pridala ešte Lada s foťákom, ktorú poznám ešte dlhšie z dní cesty, Lipnice a ďalších akcií. Na štart sme teda pripravení vo štvorici (bez opice). Na pokyn organizátorov trháme štartovú obálku a… kysneme, je to predsa štart, nie? A to ešte server neberie kód stanovišťa – no poteš. Napokon ASCII objavujeme a 9.34 posielame hotovo ako osemnásty. Správny kód medzitým Ľuboš vymlátil z orgov.

Aha, tak električky. Pár krát som už touto ulicou išiel, dlažbu videl, ale v pamäti mi neutkvela. Šifru ale prechádzame bez zapisovania symbolov – proste len ideme po ceste a pokračujeme k jednému z ťažších pražských gympľov (ešte že Petr zvyšuje priemerné IQ na oboch školách ;). Na príchode na trojku sme jedenásty, takže sedem miest k dobru. A na trojke sa nám darí točiť veľmi rýchlo. Proste na prvý pokus volíme správny spôsob otáčania a nezľakneme sa "BYVZ" pri prvých dvoch otočeniach. Text ani nedolúšťujeme do konca.

Vyplatilo sa, na štvorke sme druhý! Postavy máme doplnené skoro hneď, potom chvíľu trvá vybrať správny spôsob čítania písmen. Opäť ani nedolúšťujeme a utekáme za tunel. Sme stále druhý. Päťka nám trvá o máličko dlhšie a tak nás tesne za nami idúce 37,5 % predbieha. O poradí ale rozhodujú sekundy, binárku sme našli pomerne rýchlo. Dolu z Krejcárku to berieme doporučenou trasou po neskolaudovanom schodisku, takže na šifru narážame hneď na prvom mieste v ulici. Skladať z toho kruhy? Ale vždy chýba ľavý horný a ani tie ostatné počty príliš nesedia. Po predchádzajúcich neúspechoch už sme paranoidní na poľský kríž. Ale bez ľavého horného segmentu a so zimou? A-ha, ale na mobil by to šlo. Poďme na sedmičku.

Na Invalidovně sme stále tretí, tentokrát už o minúty. A trubky sa skladajú dobre. Prečítame prvú variantu a je to dosť silná nápoveda, takže už si len spomenúť, ako sa číslujú polia v Braillovi a hurá ďalej. Na Urxově chytáme električku a dve zastávky sa vezieme. Aj tak nás Cojavim (alebo je to 37,5 %?), s ktorými sme vyrazili skoro naraz, s kódom predbieha. A môžeme si dať prvý výraznejší zákys. Teda, čo robiť je viac-menej jasné. Skoro hodinu nám trvá optimalizovať skladanie slov – proste si ich napíšeme na prúžky papiera a dávame na plán. Teraz ešte Janovi docvakne, že písmenká pod plánom nie sú náš zásobník, z ktorého by sme poskladali riešenie, ale prekryvy, potom ešte doriešime, že zákon je vlastne desatero a Ľuboš vygoogli, že bonus dostáva len ten, kto naň položí písmeno, teda že bonusy sa medzi slovami nezdieľajú a desať minút pred časovým limitom absolútky máme konečne riešenie a jedno miesto stratené.

Deviatku začíname lúštiť cestou. Orgom sa jedna priplietla do balíčka so šestkou, tak sme ju zobrali a skryli. Zodpovedne hlásim, že úsek po ceste nám nepomohol – človek musí predsa len pozerať dosť pod nohy a na cestu okolo. Kód posielame až po vybratí stanovišťa. Písmená zo začiatku slov spoznávame po usadení na ihrisku ľahko. Prečo ale, kurňa, väčšinou aspoň jedno chýba?! Napokon si kreslíme raster 3×5, že nám snaď opäť výjde binárka a ona to grafika. Tsts. Takže nahor na Letnou a zas o miesto nižšie.

α Centauri objavujeme hneď. Potom ale dosť dlho trvá, kým sa nám podarí dať dohromady kreslenie pokračovania (asi dvakrát to skúšame neúspešne). Aspoň sa vyhrievame na Letné na slniečku. Presun zo sadů Letenských do sadů Chotkovych zaberá chvíľku, za to na nasledujúce noty nám nestačí ani 90 minút a jedna nápoveda. Okolo premáva Lada s foťákom. Že je to poľský kríž nás v cieli pekne prekvapí. Zjavne ešte nie sme paranoidný dosť. I to Slnko pomaly začína miznúť (zatiaľ len za stromy), chce sa to čo najskôr pohnúť. A Ľuboš s Katkou zabudli lietajúci tanier – čo budeme robiť?! Riešime aspoň šifričky. Absolútka a vidíme, že pred nami to bez nej dali len budúci víťazi. Prišli sme štvrtý, odchádzame piaty a dve zastávky berieme električkou.

V medzičase sme si doplnili ďalšie dve heslá na nápovedy, ale na dvanástke ich nepotrebujeme. Kreslíme si partiu postupne do štyroch šachovníc (aby sme sa v tom nestratili), keby sme to zvládli v jednej, asi by sme boli ešte rýchlejší. Organizátori majú naozaj veľmi radi Brailla. Žiadna zmena v umiestnení sa nekoná a neprezradím veľa, keď poviem, že to takto vydrží až do konca hry.

Ach telefónna búdka. Na prvý krát len blbo čučím. Potom volám orgom, že hviezdička nezaberá a na ich pokyn dopisujem fixkou na obal poznámku pre ďalšie tímy: posielajte kód zas a znova. No a teraz to vyriešiť. Budeme posúvať o celé π, alebo o π bez prvej cifry? A vieme vôbec odpovede na všetky otázky? Teda, začiatok "LORNAM" bol opäť pekný podfuk (asi ako BYVZ na trojke). Keď potom začala vychádzať socha, bolo to rozumnejšie – netreba sa zľaknúť divných prvých piatich písmen. Velkou vodu sme stretli, keď sme sa pohli od búdky bokom, oni práve na námestie odchádzali. Do cieľa ich už nevidíme.

Na námestí si po desiatich minútach píšeme o nápovedu. To je chyba, mali sme písať hneď. Doriešenie trvá päť minút. Odrazu vidíme poradie štvrtý. Velká voda neposiela kódy „hotovo“. Opäť rýchlo ideme s Janom napred (krátka Katka nestíha a Ľuboš ide s ňou), ale pred rozhľadňou volím zlú cestu cez hradby a tak ku kaplnke dochádzame naraz. Na pätnástke berieme nápovedu hneď a vyriešenie potom trvá ďalších deväť minút. Hurá do cieľa, kde za súmraku zapaľujeme piatu sviečku a vchádzame do hvezdárne na krátky pokec. Po polhodinke potom vyrážame na kolej.

Prvá šifrovačka, na ktorej sme došli do cieľa (juch!). Teda, bola ľahšia, to sa musí priznať, boli nápovedy, ale aj tak. Došli sme do cieľa piaty v poradí, pričom záverečné poradie (7./50) ovplyvnilo použitie absolútnej nápovedy. Bolo fajn. Časopis bol pekný, i jeho použitie na rôznych stanovištiach. Podobne drevené kolečko. Ak bude Paralaxa nabudúce, budeme snaď nabudúce aj my. Aspoň niekde sa môžeme biť o popredné miesta. Len aby nedorazili Tučniaci, to to bude zabité.




Po škole podľa nočného motýľa

Z koleje vyrážam ľahkým poklusom. Na Kuchyňce 186ku dobehne ešte Ľubka a tak cestujeme dvaja. Vystupujeme s kusmi iných tímov na Střížkově. Ľuboš s Katkou prídu až okolo 18.50, Jana zháňa Ľubka mobilom. Zabudla na jeho dnešnú celodennú skúšku, Jano z nej práve vyráža a dobehne nás čo najskôr. Tak teda mierime na registráciu v dvojici a po zaregistrovaní sa skladáme neďaleko. Pravidlá zakazujú obálku pred štartom otvárať a tak aspoň zkusmo odlepujem nálepku s čiarovým kódom. Podľa plánu asi desať minút pred štartom volajú Ľuboš s Katkou niečo v štýle: „Stojíme tu uprostred toho ostrova a nevidíme vás.“ Odpoveď na to je jednoduchá: „Uprostred je len stromček a nikto tam, kde je to vaše uprostred?“ Po tom, čo sa nám uráči vstať ich schovaných za krovím objavujeme a o chvíľu sa už môže štartovať.

Vysypávame obálku a veci z nej rovno hádžeme do batohu okrem zadania prvého stanovišťa. Chvíľu to trvá, ale napokon si rozdelíme park na štyri sektory. Ja v svojom najzápadnejšiom za chvíľu nachádzam dve trubky, ozdobnú koncovku kolotoča a tenký stromček. Medzitým sa stretávam s Ľubošom, ktorý v západnejšom strede objavil pokrútený strom a prechod asfalt-dlažba-dosky. Odchytávame Ľubku, ktorej najväčším objavom bol Jano a vzápätí na to aj Katku. Skladáme sa na lavičku. Do mapy dokresľujeme hrubý strom, nápis na podstavci sochy, potom i veko od hydrantu a napokon máme viac-menej všetky stanovištia zakreslené. Ľuboš s Katkou ich ešte v teréne dohľadávajú, ale to sa nám už rysuje nápis „DRAHORADOVA“. Kým sa balíme, prechádza okolo Velká voda – no počkať, vás ešte dobehneme.

Zo stanovišťa dva sa hlásime o 20.38 na 36. mieste. No, zatiaľ nič-moc. Lenže než dosadneme na lavičku, začíname dopĺňať prvých …TOROV a do piatich minút čítame aj celkový nápis „HRISTE NA ZNELCI“. Presúvame sa na zastávku Sídliště Ďáblice, kde pekne chytáme autobus 103, ktorý nás dovezie skoro k stanovišťu.

I s presunom pätnásť minút (čas SMS 20.53) nás posúva o celých 21 miest dopredu. Vyberáme príklad na uhol skreslenia v komunikácii a lúštime. Semafor je jasný veľmi rýchlo. Potom si ale musíme ujasniť smery, ktorými kto a kam ukazuje a odkiaľ sa na to vlastne pozeráme. Chvíľu to trvá opraviť všetky chyby, ale napokon text „LADVI VRCHOL“ vyskočí aj na nás. Tak teda baliť a na kopec! Cestou stretávame cirkusové číslo – medveďa (M.J.) funiaceho na bicykli do kopca.

Čistý čas tridsať minút aj s presunom nás posúva na priebežné ôsme miesto! To je, dalo by sa povedať, umiestnenie hodné zaznamenania do tímovej histórie. Nechce sa nám šľapať až na vozovnu Kobylisy, takže sa skladáme na kraj cesty v lese a vyťahujeme čelovky. Pár minút trvá objaviť v texte π, o niečo viac minút potom zaberie upravenie vykresľovania tak, aby vychádzali písmená, ale napokon na nás pozerá nápis „HOVORCOVICKA SOCHA“. Jano (snaď i s Ľubkou) využil trochu dlhšie lúštenie a zlomil dve pomocné šifry, s treťou veľmi významne pohol. V Hovorčovické najprv žiadnu sochu nevidíme a tak kontrolujem riešenie, potom si Ľuboš všíma v mape zákernosť v podobe pravého uhlu uprostred ulice. Výborne, zadanie päťky je naše!

Tentokrát to trvalo už hodinu, ale aj tak sme si polepšili na priebežné siedme miesto – juch! Ľubka počíta čísla do mapy, ja potom vyrezávam mriežku, otáčame, vypisujeme a kysneme. Trvá to skoro hodinu, kým Ľubka dostane spásny nápad neotáčať papier pod mriežkou, ale mriežku na papieri. Vypisované čísla a vlajky majú hneď rozumnejšie poradie a vychádza aj riešenie „BUKOVSKA DRAK“. Prejdeme sa Čimickým hájom, dostaneme sa skoro ku známemu, ktorý býva v susednej ulici, vyberieme šifru a skladáme sa na zastávke Podhájská pole.

Je sedem minút po polnoci a my začíname skúmať dadaistický výtvor. Ľuboš asistuje googlom a wikipédiou, popri tom zostavujeme frekvenčnú analýzu slov – vida, je ich dvadsaťšesť. Chvíľu trvá vymyslieť vetu, chvíľu trvá písmená napísať. Balíme teda provizórne bungalowy, či skôr batohy, nastupujeme do autobusu a 00.48 sme na sedmičke.

Skladáme sa priamo na autobusovej zastávke Čimice a lúštime. Teda vlastne skúmame princíp čiarového kódu EAN-13. Čísla nesedia na prúžky, prúžky nesedia na návod. Z čísel máme nápis ROZDIL, aj keď farebné prekrytie s prúžkami navádza skôr na XOR. Skúšame oboje, ale vychádza len nečitateľná zmeť núl a jednotiek. Trvá ešte dlhšiu chvíľu, počas ktorej predpovedám ďalšie stanovište pri rybníku-nerybníku na západe, a počas ktorej prebieha diskusia o prípadnom preskočení šifry, než si napíšem ten XOR ako súvislý rad núl a jednotiek a kruci-špagát, ona je to morzeovka!

Týmto údolíčkom jazdievam na bicykli, takže je mi dôverne známe. Lúštenie aj s presunom trvalo dve a štvrť hodiny, prepadli sme sa o šesť miest. Šifru vyberáme krátko po tretej. Alergickému Ľubošovi sa sedenie na pokosenej tráve dosť nepozdáva a začína sólo na trombón. Päťdesiat minút trávime hľadaním nejakého výrazného návodu na riešenie, ale keďže žiaden nenachádzame a máme práve tri potrebné kódy na preskočenie stanovišťa, tesne pred štvrtou si prostredníctvom absolútnej nápovedy vyberáme polohu šifry číslo deväť. Snaď jediná vec sa nám zdala podozrivá, a to nesprávne delenie slova kontrola v prvom odstavci. Katka síce čosi vymýšľala o tom, že sú to vety, ktoré by si predstavovala na záverečnom skúšaní z vetného rozboru na Češtine, ale sme vlastne radi, že sa tým nemusíme zaoberať. A pri tom sú tie príslovia tak pekné… No, čo čakať od tímu počas rannj krízy a svitania, že?

Je 4.21 ráno, čelovky už nepotrebujeme a preskočenie osmičky nám prinieslo dve miesta k dobru. Vyberáme šifru a skladáme sa na výhliadke na údolie, Bohnice naproti a Sedlec za Vltavou. No a ja spím. Po nejakej dobe sa prebúdzam na to, že by sa tie knihy dali spájať takto a hentak a že by vlastne mohli dávať V, X, I. To beriem červenú fixu a za chvíľu máme riešenie. Späť do civilizácie!

Poradie sme si nezmenili a 5.52 vyberáme sčítacie dotazníky. Cestu sme dali pekne skratkou krížom cez Bohnické údolí. Vyplniť dotazník zaberie chvíľku, prechádzame okolo vypĺňajúceho Fykosu a zastavujeme sa ešte po pečiatku. Jano sa ujíma úlohy najkrajšieho člena tímu a Ľuboš s Katkou začínajú nervózne prešľapovať – pomaly aby išli preč, majú na dnes ešte iný, dôležitý program.

Do vrcholovej knihy píšeme čas 6.23 a polepšili sme si o jedno miesto, priebežne teda trinásty. Akurát odtiaľto odchádza Dršťkový Havran Masového Kašpárka. Lúštenie začíname tým, že vystrihávame plášte kociek. Ľuboš s Katkou nás opúšťajú, ale keďže mieria na Kobylisy, dostávajú ešte logo stanovišťa, aby nám vybrali nápovedu. Kocky máme zlepené, a čo teraz? Ako nápad sa objavuje frekvenčná analýza na stenách. V jej priebehu objavujem prvé dve zhodné steny a o chvíľu máme nový plášť kocky. Ešte ho správne preusporiadať a odrazu na nás hľadí stena s dvomi kompletnými abecedami. Ostáva prepísať, čo je na protiľahlej strane. Voláme Ľubošovi, že po nápovedu už nemusí, že už to máme, ale on je tam a tak nám ju pre srandu vyberá. Pripadá nám celkom silná. Tak fajn, presun nad botanickú záhradu.

Cesta je dosť divoká, plotov ako keby ich v tej botanickej záhrade pestovali. Chvíľu nám trvá prameň objaviť – čakali sme onen sever severnejšie. Je 7.40 a predsa len sme jedno miesto stratili. Keďže na dobrých miestach okolo sedí pár tímov, skladáme sa v strmom svahu nad zadaním a v trojici lúštime. S morzeovkou pracujeme prakticky od začiatku, ale objaviť správny spôsob čítania nám trvá skoro hodinu. Mali sme to prečítané zo všetkých možných pohľadov, kým sme skúsili Möbiov pásik. Začína byť teplo a my schádzame dolu ku Vltave a cez Císařský ostrov do Bubenče.

9.20 sme na trinástke, ktorá sa pre nás stáva konečnou. Po dvoch nápovedách už tušíme, čo od zariadenia v podzemí čakať, ale kompas s nebrzdenou strelkou na vzduchu je na zobrazovanie nepoužiteľný – príliš kmitá. Kým Vlhký tučňák kempoval na štrnástke (naše dve stanovištia), vraveli sme si, že by to snaď mohol byť cieľ, a že to dáme. Teraz už je na šestnástke a tak je jasné, že cieľ nestíhame a tak morálka upadá. Okrem toho je nám v podzemí zima. 11.20 teda balíme a vyrážame smerom na kolej. SMS o konci hry nás zastihne pod trojským električkovým mostom. Tam sa poslední traja mohykáni lúčime a ja ešte vyrážam na Kobylisy do obchodu.

Resumé: Jedna z úspešnejších šifrovačiek pre náš tím a myslím, že smelo môže súťažiť o hru s najkrajšími šiframi. Môžeme sa pridať aj nabudúce. :)




Matrix 2011

Matrix začal, ako obvykle, meškaním. Jano s Ľubkou boli na mieste včas, i ja som dobehol do piatich minút po dohodnutom čase, len Ľuboš s Katkou sa zdržali v hustej premávke okolo Výstaviště. O tretej na úvodný prejav sme však už boli v plnom počte. Prvé predčítanie sa mi podarilo nahrávať asi od polovice, druhé celé, zatiaľ čo zvyšok tímu postával vedľa a niečo riešil. Ako sa ukázalo, zvyšok tímu riešil prvé písmenká po slove kľúč (a všetkých jeho variantách). Takže moja nahrávka bola na nič a naše kroky smerovali na Most Legií.

15.20 posielame kód INTELEKT, vyberáme zadanie, a skladáme sa na lavičke asi päťdesiat metrov od mostu proti prúdu Vltavy. Promptne počítame slová v odstavcoch Squatterov, kreslíme do tabuľky 6 × 29 polohy Q, W, X a potom dopĺňame aj F a G, aj keď Výtoň sme tušili už z prvých troch písmen. Po zadanie na Výtoň vyrážame s Ľubošom. Paranoidne si beriem aj čelovku – Botič je tu vedený pod zemou. Sedemnástkam sa nejako nechce jazdiť a tak aj od Národního divadla pokračujeme pešo až na Výtoň. 16.01 tak odosielame kód NOC. Riešenie kružníc tušíme ihneď, ale potrebné náradie nemáme so sebou, takže len zdravíme Paradox a vraciame sa (opäť pešo) na centrálnu lavičku. Tam využívame kružidlo a nožnice (ja) a lepiacu pásku (Ľubka) a spoločne zostavujeme riešenie kružníc, zvyšok tímu sa zatiaľ venuje ovečkám a keltom.

Na sokolovnu vyrážajú Ľubka s Janom. Kód MORSE zadávame do systému o 17.15. Medzitým sme zrevidovali riešenie keltov, doplnili chýbajúce K, N, P z prostriedkov slov a prečítali riešenie, v čom nás stihla vyrušiť ešte SMS s nápovedou. Jano s Ľubkou sú stále mimo, vyrážame opäť s Ľubošom do Rybářské. Sedemnástku našim smerom stále nevidieť, stretávame ju až na Palackého náměstí, kde do nej nastupujeme. Niekde tu naháňam Ľubku s Janom, aby mi ohlásili kľúč od sokolovny. Tesne potom, ako sme vyrazili z centrálnej lavičky (takže asi keď sme pri Mánese) zas volali oni, že potrebujú upresňujúci text k zadaniu – ku slovu prichádza mobil v jednej ruke, vysielačka v druhej a volanie Katky na druhom brehu, aby prezrela riešenie.

Kód HALUZ z Rybářské posielame o 17.24. Kružnice už raz máme, takže riešime len druhú šifru. Voláme Katku (jediného Čecha v tíme), či netuší nejakú spojitosť medzi Švédmi a Pražskými kostolmi. Netuší. Skúšame googliť a nič rozumné nevychádza. Skúšame Švédsku ulicu a vida, je tam kaplnka. Takže namiesto návratu na Most Legií prechádzame sedmičkou na Anděl, cez obchodné centrum do parku Sacré Coeur a do Švédské. Pred kaplnkou stojí Švédsky SAAB, čo sa celkom hodí. Vyberáme zadanie a kód CESTA posielame o 18.01. Sadáme si v dolnej časti Švédské a riešime čísla. Ovečky sme získali už na Výtoni a zatiaľ neviem, čo s nimi. Čísla za chvíľu dajú Petrskú a tak na Anděli skáčeme na metro a smer Florenc.

Medzitým sa do tímovej centrály vrátili Ľubka s Janom, vylúštili kostky a teda aj Čechovo náměstí. Po šifru vyráža Katka, takže kým s Ľubošom posielame o 18.51 kód DÉLKA z Petrské, o desať minút neskôr odosielame aj kód FAIRPLAY z Čechova náměstí. Kým riešime v Petrské osemsmerovku, volá Jano, že ďalšia šifra je na križovatke Nitranské a Korunní, že už po ňu ide Katka a že presúvame centrálu na Jiřího z Poděbrad. Osemsmerovku máme vyriešenú a prvých pár písmen po otočení mriežky vyzerá divne, takže sa presúvame na Masarykovo nádraží a električkou vychádzame na Olšanské náměstí. Popri tom vkresľujeme do druhej šifry z Petrské klávesnicu, ale príliš sa jej nevenujeme – upresňujúci text napovedá, že bude mieriť na most Legií, kde sme začali.

Na náměstí Jiřího z Poděbrad sa usádzame a snažíme sa dovolať Katke vysielačkou. Medzi domami je ale dosah PMR staníc mizerný. Katka sa za chvíľu objavuje a nesie kód LES (19.26) a o chvíľu vyliezajú aj Jano s Ľubkou vlečúci (aj) naše batohy. Keďže sme dostali druhú osemsmerovku, režeme si z jednej mriežku a riešenie čítame. Na Vítkov vyrážam sám. Beriem to cez Olšanské náměstí, potom deviatkou na Biskupcovu a opäť pešo na miesto. Cesta späť vychádza pešia z ešte väčšej časti. Kód EUFORIE odosielame o 20.15.

Medzitým centrála konečne vylúštila divnú matematiku a stanoviště na Muzeu vyberajú Katka s Ľubošom, kód KOPEC odosielame o 20.29. Pri návrate na Jiřího z Poděbrad sa navzájom hecujeme, kto bude pri batohoch prvý, ale majú značný náskok – vyliezajú z metra a ja pribieham od vysielača. Prakticky zároveň tak prinášame hrozne dlhé číslo. Najprv naň hľadíme ako na úvodnú dvojku, potom veľa dvojíc oddelených päťkami a potom záverečnú sedmičku, kým Jano (snaď) nepoznamená niečo ako „sedemnásť trojíc s päťkou uprostred“. To nám to docvakne, kreslíme si numerickú klávesnicu (v mobilnom usporiadaní) a lúskame Jindřišskou. Ľuboš sa tvári celkom znechutene na to, loziť opäť do centra, ale nakoniec s Katkou vyrazia. 21.51 odosielame kód JARO a až na stanovište G, kam vedú ovečky a vlci, máme všetko.

Kým sa Ľuboš s Katkou vrátia, začína nám trom na povrchu byť zima a tak zliezame do metra. Pristavujú sa pri nás policajti a pýtajú sa, či tiež hráme „ten Matrix“ a či sme tiež matfyzáci. Na obe otázky odpovedáme kladne. Chvíľu s nami ešte priateľsky debatujú a potom ďalším metrom odchádzajú. A inak sa nič nedeje. Vyriešime šifru vedúcu na most Legií a snažíme sa niečo vymyslieť na vlkov a ovečky. 22.53 prichádza riešenie SMSkou. 22.56 mám vyhľadané na IDOSe spoje – jedenástka o tri minúty z povrchu! Vybiehame schody, ale tým, že v metre dlhšie balím batoh a vo vestibule vybieham nesprávnym schodiskom na povrch, nám uteká pred nosom a tak čakáme desať minút na ďalšiu. Už v električke plánujeme: nie je to nijak význačné stanovište, vezmeme zadanie a utekáme na jedenástku opačným smerom! A tak naozaj vyberáme stanovište a kód GRAFIKA posielame minútu po oficiálnom príjazde jedenástky na zastávku už z jedenástky opačným smerom (23.26).

Ešte za jazdy nám napadá, že nám chýba kód B, ale než stačím vytiahnúť diktafón so záznamom úvodu spomína si niekto na BITVU a tak 23.29 máme kompletnú zbierku kódov úvodného kolečka. Centrum do tejto doby opustilo šesť tímov. Vystupujeme na I. P. Pavlova, sadáme si na lavičku a vymýšľame graf. Graf nepomáha, tak kreslíme stanovištia do mapy (pri tom sa ozývajú škaredé zvuky trhaného papiera). Asi dvadsať minút po polnoci ktosi poukáže na to, že kľúče na dvoch rôznych zadaniach nie sú úplne rovnaké. Kurňa! Najprv nám vychádza KLNCOVABEDNA, potom odtušíme, že je to len nedokonalosť obrázku a nie skutočne rôzna hrúbka čiar, zbiehame do metra a mierime na Chodov.

Sme v lineárke a to dokonca krátko po polnoci. Čo na tom, že keď 01.05 posielame kód OPRUZ je Chlýftým už na S, my sme na O dvadsiaty druhý! Skladáme sa na chodník asi uprostred Klíčové a riešime. Objavuje sa autobus, ktorý skupinke tímov zastavuje na požiadanie kdesi v ulici mimo zastávku (aspoň to sa snažia tvrdiť tí, čo vystúpili). No a my ďalej riešime. Niektoré tímy v okolí vyzerajú na rýchle lúštenie, my nič. Čísla sú štyri až desať. Počkať, tento týždeň začína v pondelok 4. a končí v nedeľu 10.… Nemá niekto kalendár? Super, takže meniny majú… a nič z toho! Vymyslieť správny postup trvá asi dve hodiny a to stále nevieme prísť na nikoho s kruhom. Presúvame sa pešo do zastávky Přeštická, kam som omylom stanovište umiestnil (na druhom úseku som z dvesto metrov v mape urobil päťsto). Okrem úvodného zamerania nemusíme ani používať buzolu, presne smerom na severozápad je Žižkovský vysielač a tak mierime cez zorané pole rovno k nemu.

V lese narazíme na povrázky, prelezieme ich krížom a zložíme sa trochu bokom od šifry. Najprv nachádzame koniec, potom aj počiatok a kód POSTUP (3.45, 36. v poradí a práve tu sedí 30 tímov). Úvod medzi stromami nula a jedna (podľa nášho číslovania) jasne ukazuje na notovú osnovu. Z tohto úseku si píšem aj značky a tvar kľúčov (tvar výrezu – zubov), ďalej sa obmädzujem na značku a dĺžku. Po prebehnutí spodných dvoch šnúr osnovy zisťujem, že som si nepoznamenal vzdialenosti. Paralelne so mnou pracuje Ľuboš a práve sa pridáva Ľubka. Prosím ju, aby sa hlavne zamerala na spodné dve šnúry a zistila mi vzdialenosti od úvodných stromov úsekov. Ja prebieham šnúry tri, štyri a päť (tá je s nula kľúčmi vôbec najlepšia). Schádzame sa so zvyškom tímu. Ľubka nadáva, že na šnúre dva jej chýba jeden strom – dopĺňame podľa mojich úvodných zápiskov. Ľuboš rýchlo sťahuje jednoduchý klavír do mobilu a Katka postupne identifikuje „Na tom Pražském mostě“ (podľa nej tam vraj rastie konvalinka, ale google tvrdí niečo iné), „Skákal pes“ (máme tam síce nejaké noty prehodené, ale dá sa) a po krátkom boji a fulltextovom vyhľadávaní aj „Na tom Bošileckým mostku“. Kreslíme do mapy kružnicu 1,5 km. Káťa bojuje za Konvalinkovou, Ľuboš za Rozmarýnovou, vyrážame preto cez Konvalinkovou do Rozmarýnové. V prvej menovanej nič na pobyt šifry nenasvedčuje, v druhej pri postupe od západu nachádzame ulicu, zelenú lúku a napokon most (podjazd) popod Jižní spojku. Zadanie ani omylom. Sadáme si v Slunečnicové na lavičku a pomaly vychádza Slnko.

Konzultujeme s mapou, do očí mi padá jednak ZUŠ na Trhanovském náměstí (vzdialenosť a pesničky by sedeli, je to hneď vedľa Pražské) a pri samotné Pražské mosty cez Botič. Jeden je tesne za jej južným koncom buďto na Hostivařském námětí, alebo už v ulici K Horkám, druhý je v Kozinově (to ale na papierovej mape nie je vidno a aj v teréne to vyzerá viac ako chodník než ako ulica). Preliezame oba a keď to k výsledku nevedie (ani spomínaná ZUŠka), vraciame sa okolo deviatej k zadaniu. Asi desať minút diskutujeme s Robertom o zatiaľ preskúmaných možnostiach (zámer je hlavne si potvrdiť, že sme nehľadali na správnom mieste a len šifra bola zmiznutá). Dostáva sa nám informácia, že to ešte nie je podľa vzorového riešenia, ale že nie sme ďaleko (a ešte poznámka o koncoch a začiatkoch ulíc). Ľuboš vyráža prepátravať povrázky a opisovať z kľúčov číselné kódy a asi pätnásť minút na to Robert začne rozdávať papierové zadania. Podtrhávame Praž-ská most. Nadávame a utekáme na ten posledný, ktorý sme neskúsili (a ani poriadne nie je v Pražské). Veľa tímov preskúmava mosty na južnom konci, obvzlášť priepusť na križovatke so Švehlovou zodpovedá riešeniu lepšie, ako to oficiálne. I keď bežíme medzi prvými (pretože dolúštenie s papierovou verziou trvalo asi päť sekúnd), kľúčovú cestu prechádzame v skupinke asi troch až štyroch tímov.

10.18 posielamé QUIZ a zisťujeme, že šesť hodín nás stálo iba osem miest. Sudoku vyzerá pekne a rýchlo odhaľujeme nápovedu CISLAPRVNIWQX. Zvyšok času zaberajú pokusy pasovať na čísla WQX a na zvyšné polia jednoznačne písmená. Mimo iné odhaľujeme úplné pokrytie štvorca 3×3 číslami, ale plný význam tohoto objavu nám nedochádza. Značí si polohy čísel písmenami, ako inak podľa ich polohy v poľskom kríži (takže mám vlastne správny kľúč skoro hotový). Namiesto dokončenia ale začínam týmto písmenám priraďovať QWX a nejako to nejde. A nejako nejde vlastne nič. Sedíme na lúke, pozeráme na vlaky na Benešov a z Benešova a nejako nám to už nelúšti. I kvôli rozčarovaniu z riešenia kľúčov. Niečo ma šteklí na ruke – aha, kliešť, tak už mršky žijú. Jano vyskakuje ako včelou pichnutý a do trávy už si vôbec nesadá. Okolo 11.30 balíme, že už asi nič nevymyslíme. Berieme električku zo zastávky Na Groši a mierime domov. S tímom sa lúčim na Edene, kde si robím nákup jedla (namiesto papierových cenoviek majú digitálne, to vidím po prvý krát).

Suma? Božia Pražská časť (hlavne na nás nevídaným tempom), skvelý nápad s postupom do lineárky, pekná šifra O, nepodarená P, až na nápovedu-nenápovedu veľmi pekná Q a koniec. Chýbali nám (tak radšej mi) aktivity ako rôzne naháňanie agentov po trojuholníku MMF, vo vlakoch, swang, potápanie, hrabanie sa v humuse v ľadovej Vltave a tak vôbec. Že tím od tretej do polnoci nebol pohromade viac ako hodinku až dve bolo plne očakávateľné a pôsobí to ako zaujímavá zmena oproti iným šifrovačkám. Takže nabudúce Ciao, len by ste už mohli poriešiť takéto „boty“. V súvislosti s P spomínam na Horoměřice z 007 – tiež to bola hrozná strata času pri prakticky hotovom riešení.




TMOU! 12

5. a 6. novembra 2010

Okolo 15.20 vystupujem s hromadou ďalších tímov z TMOU train (IC s odchodom z Prahy o 12.39). Zachádzam si ešte na záchod a doplniť zásoby do Vaňkovky a potom vyrážam pešo na miesto štartu. Okolo 16.15 je tím zaregistrovaný a ja sa usádzam niekam do hromady tímov a začínam si mazať chleby. Tesne pred štartom volá Ľuboš, že to tak trochu nestihnu.

Hymna TMOU a beží čisto, nahlas a zrozumiteľne? Stal sa zázrak vy maloverní! V prvom kole si (zatiaľ stále sám, aj keď som okolosadajúce tímy odháňal, že by mali nechať miesto pre päť ľudí) zapisujem, čo vidím. Zvýraznené veľké písmeno a druhé video, hint k typu šífry. V priebehu premietania mi volá Ľubka (ale mobil je na tichý režim), že nevie nájsť vchod – má smolu, lúštim a nechcem sa ňou zdržiavať. V priebehu druhého premietania sa najprv objavuje Ľuboš a potom privádza aj zvyšok tímu. To už opravujem chyby v prvých pokusoch. Niekedy v priebehu ďalších dvoch premietaní sa nám už v dvojici s Janom darí odhaliť chyby v zápise a správne priradiť deformácie, riešenie je na svete.

Štadión opúšťame o 17.50. Ľubka, Ľuboš a Katka mieria na Schodovú, ja s Janom na Petrov, zraz na Moravském náměstí. Tam sa skutočne o 18.30 stretávame a dávame dohromady obe polovice šifry. Chvíľu vypisujeme kolieska a počty zubov, ktoré sa na nich točia do tabuľky, potom nám ešte chvíľu trvá, než si uvedomíme, že použitý je desiatkový zápis písmen („Na jednej cifre máme 0, 1, 2, na druhej jedna až deväť… čo za zápis by to mohol byť?“). Vida, riešenie. Ešte, že sedíme na Moravském náměstí – konečná tridsaťšestky je za rohom. Dobiehame na úplne plnú zastávku v momente, keď prichádza trolejbus. Kupujem si rovno dva lístky u vodiča, ostatní majú celodenné. S Janom sme pri predných dverách a po chvíli si dokonca aj sadáme, zvyšok tímu stojí pri zadných. Od zastávky ideme smerom k ZŠ, ale po chvíli radšej obsadzujeme lavičku a ja len zabieham po zadanie.

Riešenie metódou „kuknem-vidím“ je na svete za chvíľku (do papierov píšem formálnych desať minút). Tím sa posúva pomaly, bežím preto napred. Keď prebehnem okolo plnej zastávky Chaloupky, ozýva sa hvizd. Otočím hlavu a vidím trolejbus, ale nahor je to kúsok, takže ďalej idem po vlastných. Na slučku dorážam tesne po trolejbuse (skúšam zháňať mobilom ostatných, či to nebrali ním, ale zdal sa im príliš plný), beriem šifru a sadám na lavičku kúsok späť. Pozerám na papier, vyťahujem nožničky a strihám. Zvyšok tímu doráža v momente, keď zháňam v batohu izolepu. Na druhý pokus sa nám podarí zostaviť kvetinku. Najprv sa snažíme čítať slová jednotlivo, potom má Ľuboš správnu poznámku a čítame celé lístky.

Pešia ceste k zastávke Kamenolom má jednu výhodu – konečne je tu vhodný terén na to, aby si človek odskočil (čo sa mi chcelo už od štadiónu). Nachádzame si peknú lampu, skladáme sa pod ňou a ja opäť vybieham po zadanie. Najprv nesprávnym smerom (v mape mám tých lávok akosi viac), potom už správne. Šifre rýchlo priradzujeme názov „Vrcholová“. K2 v spodnom riadku vyzerá podozrivo, ale zatiaľ skúšame všetko možné. Dievčatá objavujú LVEREST, to ale môže byť náhoda. Potom však objavia Kilimandžáro a tak aj ostatní prestávame počítať a hľadáme kopce. Akurát Kanchenjunga znie podozrivo a tak radšej googlim. Vypisujeme nájdené kopce a písmenká nad/pod vrcholom. Zatiaľ nič. Tak zoradiť podľa výšky (tu google nepotrebujeme – ešte aby).

Cieľ leží kúsok proti prúdu Svratky a tak vyrážame pešo. Niektoré tímy to berú električkou aspoň o jednu zastávku. Opäť si nacházame peknú lampu a ja vybieham po zadanie. Beriem mapy a zabieham po tím, aby sme sa presunuli bližšie. Nasledujúcu polhodinku trávime vybehaním bludiska (Katka stráži veci a zapisuje). Ďalšiu hodinu sedíme a pomaly začíname mrznúť. Preto sa po hodine zdvíhame a mierime v smere očakávaného postupu (do Kníniček), ale hlavne ďalej a vyššie od vody. Skutočne sú lavičky pri kaplnke ďaleko pohodlnejším miestom na riešenie a je tu teplejšie. Takže znovu kreslím bludisko, rázcestia a vyfarbujem cesty. Prepočítavame počty políčok, opravíme chyby, pre ktoré sme dostávali 25 až 27 a potom už je riešenie jasné.

Nahor vychádzame uprostred ulice Hluboček, obsadzujeme lampu a ja zabieham po zadanie. Zisťujem, že odtiaľto sa pokračuje autobusom. Ten tu stojí skoro plný, pripravený na odchod. Strkám zadanie do vrecka, zabieham do ústia uličky, zúrivo mávam na tím a ukazujem na autobus – pochopili a dobiehajú. Z autobusu vystupujeme asi pätnásť minút pred polnocou. Nachádzame si kľudné miesto na lúštenie na lúke a začíname sa hrať s kockami. Vida, písmena A-L. Vida, hrany k sebe pasujú. Do polhodinky máme zlepenú kocku a správne priradený názov šifry. No a kysneme.

Okolo štvrtej ráno, keď polka tímu pospáva a žiadne nápady sa nehrnú a ja po n-tý krát zas márne skúšam na sekvencie jedného až štyroch písmen napasovať morzeovku, je čas rozhodnúť sa pre presun. Stanovište sme si už dávno správne určili zo svetových strán, svietiacej Kuřimi a približne pamätaných odbočení autobusu. Zahrejeme sa chôdzov, prekrvíme telo a mozog. Ďalšie stanovište odhadujeme niekam ku rázcestiu Trnůvka (i podľa toho ako tu vyvádzala zadná časť prasaťa po vylúštení), dávame si preto za cieľ rázcestie Senařov. Tam objavujeme nádherný prístrešok, kde sa bude tak skvelo… spať, ako sa vzápätí ukazuje. Ďalej teda kysneme a spásny nápad neprichádza, len sa väčšina tímu na striedačku prespí.

Málo zostáva povedať. Pri márnych pokusoch a provokovaní okolochodiacími tímami (ktoré ale vedia, kam idú) vydržíme do ôsmej ráno. Potom balíme a vraciame sa po modrej. Cieľom je stanica Kuřim, potom vlak do Tišnova a odtiaľ rýchlik do Prahy. Len Ľubka mieri do Žiliny a tak jej ešte pozerám na IDOSe spoje. Tentokrát sa nekoná ani slávny ahamoment, keď nám riešenie dôjde vo vlaku cestou späť. V Kuřimi dostávame SMS, že Paradox je na trinástke, v Tišnově, že práve na štvrtom mieste dokončil. My nič a to ten štart vyzeral tak pekne. Tak snaď o rok zas lepšie.




TMOU 11

6. a 7. XI. 2oo9

Ako minulý rok, vyrážam aj teraz do Brna už ráno, aby som si pozrel veľtrh SportLife. Z výstaviska sa presúvam na registráciu pešo. Dorážam okolo štvrtej a už po ceste stretávam Martinu z Tříště. Na konečnej potom sledujem vyprázdňujúce sa konzervy sardiniek (teda trolej a autobusy) a zdravím známych z ostatných tímov – objavuje sa Opravte to!, Totální diferenciál (vypytujem sa Honzu, ako dopadli so získavaním náhradníkov na poslednú chvíľu), Dršťkový Havran Masového Kašpárka, Tučňák s Tučňákem, Kalamita, ŠMuFo a ďalší. Po chvíli sa dočkám aj zvyšku Nočného motýľa (tradičných členov – Ľubku a Katku – zastupujú tentokrát Anča (z nekvalifikovaných Protivníkovych očí) a Alča). Presúvame sa ku vchodu do školy a medzi prvými tímami vchádzame do šatne. Na začiatok sa delíme: Jano s Ľubošom úplne hore, Anča na druhom a ja s Alčou na prvom.

Hymna je prekliatim TMOU! Už tretí ročník v poradí sa nepodarila. Keby sa tak otvorili dvere do tried, bolo by to oveľa, oveľa lepšie (reprákov na chodbách veľa nebolo). Promptne odhaľujeme prepojenie podlahy a stropu, všímame si aj značky na oknách. Po prekreslení prvého poschodia sa schádzame s ostatnými. Berieme celú školu po poschodiach tentokrát už v pätici. Naše zákresy sú ale tak nepodarené, že ich nedokážeme cez poschodia pospájať. Kreslíme bokorys školy. Tesne potom, ako ho dokončíme sa rozdáva vzorový. Od štartu ubehla už aspoň hodina. Ľuboš sa vydáva kresliť si všetko sám. Najväčší problém je totiž spojiť poznámky jednotlivých ľudí dohromady – Kde sú dvere? Kde je vľavo a kde vpravo? V bodkách na oknách tušíme Brailla, v čiarach pri stene (ktoré málo kedy pokračujú do tretieho poschodia) zas morzeovku. Ozýva sa nápoveda o troch podšifrách. Vyhlasujem, že to nemá cenu a obieham celú školu kresliac len Brailla, čo môže trvať asi pätnásť minút. KOMISAR vyvoláva prvú asociáciu „Rex“, druhú „Derick“. Vyrážam na druhé kolo, tentokrát po vrstvu pri oknách. Niekde cestou stretávam Ľuboša, ktorý má hotové asi dve poschodia kompletu. Keď dokončujem posledných pár miestností, ozýva sa nápoveda s trojpísmenovým heslom, takže vzápätí na to stretávam na chodbe Jana, ktorý uteká hlásiť Rexa. Škoda, že nešiel hneď, ďalšie indície by sme hľadali viac ako pätnásť minút (ale je pravda, že sme ho od toho odhovárali, že je to príliš neisté). Dokresľujem si posledných pár miestností, a tím zložený v Dejepise na druhom poschodí nachádzam už baliaci. Prvé stanovište a hneď tri hodiny z celkového času dolu. Snaď to neskôr bude lepšie.

Počas presunu po dvojku sa skoro zvládame stratiť. Chvíľu sa hrabeme v popisoch cesty, pár krát nám zmiznú hrdinovia z očí, ale parčík v ulici Tábor má Anča v atlase a tak mierime tam. S trojkou sa usádzame pod panelák tesne po tom, ako sme prehrali šprint o vedľa stojacu lampu a ako sa odtiaľto zdvihol iný tím. Kým sa mi šifra dostane do ruky, Alča vyhlasuje, že v každom útvare bodky tvoria rovnaký trojuholník a tak jej len podávam fóliu a fixku a hovorím: „Kresli!“. Vzápätí sa pred nami objavuje obrázok bazénu kilometer východne.

Ha! Zubná pasta! Prvým krokom je strhnutie nálepky – vida, gama! Druhým krokom je odstrihnutie konca tuby, tretím odšrubovanie vrchnáku (šiel ťažšie, ale šiel) a nájdenie alfy. Máme dve časti správy. Ochutnávam pastu. Veď to je normálna zubná pasta … akurát … taká nejaká … slaná. Kým popsúvame jednu časť šifry o SŮL a druhú nájdeme na obale, držíme rozstrihnutú tubu ako oltárnu sviecu. Potom ju konečne niekto vyklápa na papier a vyťahuje posledný diel šifry. Zastávku Lesná v mape nemáme (používam atlas kúpený už na TMOU 6), ale z iných zdrojov (MSTS a slávny projekt trate Bratislava – Praha, ktorý pomaly obsahuje polku federácie; zvedavci nájdu na www.semora.cz/msts) viem, že je to železničná zastávka, ponad ktorú vedie lávka a tak hneď potom, čo pastu vyhodíme do najbližšieho odpadkového koša, preliezame cez kopec a Ľuboš spomína na štart TMOU 8.

Na lávke pri vodnú fajku bafkajúcich a pred stanom stojacich strážcoch šifry vyberáme mapy a potom, čo vidíme, že strechu pri ceduli ÚAMK stráži pán s maskáčmi a psom a žiaden iný tím sa tam neodvážil sadnúť a strecha Penny so svetlom už je obsadená, volíme za základňu najbližšiu autobusovú zastávku. Postupne vysielame Alču, Anču a Ľuboša pozbierať stanovištia. Za chvíľu Alča volá, že je tam akési 5B a určite bude aj C a D a že sa vráti na základňu a presunieme sa tam všetci. Presviedčam ju, nech vyzbiera B-čka, ktoré má v mape a vráti sa s nimi, že si iné písmená zatiaľ nemá všímať. Trojica sa vracia s prakticky vylúštenou šifrou (stačí to iba spísať). S Janom sme celý čas čakali, či donesú novú mapu, ale nakoniec sa ukázalo, že Alča (ktorú celý čas musíme brzdiť, inak nám by nám na presunoch ušla ďaleko-preďaleko), iba zbytočne panikárila. Kým sme čakali, dokončil som morzeovku zo školy (v stave zápiskov, aký som mal stačilo už vlastne iba čítať KRAL). Nezaloženie základne v Divišově čtvrti nám predĺžilo cestu, nevadí. Dotieravo prší a tak foťák (podobne ako minulý rok ráno) putuje do batohu.

Na presune narážame na plnú zastávku tímov (Divišova čtvrť). Neskúmame odjazdy autobusov, pokračujeme pešo až na Mojžíšovu (autobus nás dobieha na križovatke s Kociánkou). Pri našom príchode sa uvoľnuje flek pod lampou na slepom konci ulice, sadáme teda tam a lúštime. Šestnásť znakov na riadku, päť riadkov. Počty znakov na riadkoch sú rovnaké. Ono dokonca v každej štvorici je sú všetky znaky a 4! = 24, čo je zároveň abeceda bez WQ. Riešenie je rýchlo na svete a tak hľadáme cieľ ďalšieho postupu. V atlase Brna nachádzame trojicu rybníkov severným smerom. Vyzývam Ľuboša (ktorý oficiálne nesie oficiálnu mapu, aj keď som doma nakoniec našiel svoju a zistil, že je jedným z doporučených vydaní, aj keď som čakal, že bude staršia), aby skúsil zistiť, či v tejto mape nemajú tie rybníky názvy. Nemajú. Ja medzitým nachádzam „Dolní rybník“ niekde na druhom konci Brna (viac-menej náhodným otvorením atlasu). Pre istotu prezerám pravidlá (ktorých vytlačenú kópiu mám so sebou – človek nikdy nevie, kedy sa mu bude hodiť – viď 007 ;) a s hrôzou zisťujem, že žiadne pravidlo nespomína maximálnu vzdialenosť na ďalšie stanovište (žiadne obvyklé tri kilometre sa teda nekonajú). Našťastie Ľuboš nachádza aj blízku lúku s názvom Dolní rybník s výrazným východným rohom a tak je o cieli cesty rozhodnuté.

Zbiehame z kopca do ulice Žleb a ďalej ideme Myslínovou. Cestou prechádzame okolo cintorína nad ktorým má kamarátka záhradu so skvelou rozhľadňou (viď fotky zo zrazu v Brne v malých akciách z roku 2007). Dorážame k bludisku. Noríme sa dovnútra všetci a zbežne hodnotíme situáciu. Po objavení prvého písmena (I) v pravom hornom rohu sa vraciam von po štvorčekový papier a mapujem (nechce sa mi optimalizovať paralelizáciu a skladanie medzivýsledkov). Pár chýb v mape včas odhaľujem (väčšinou stena naviac) a odrazu mám pred sebou nápis. No teda, čakal by som niečo zložitejšie. Narážam na Alču a zúrivo gestikulujem „Von! Von!“ a ukazujem jej riešenie. Napriek plánu pár krát pri ceste von zablúdim (machrovsky doň nehľadím). Vonku už čaká celý tím, kótu v mape nachádzame rýchlo a rýchlo aj vyrážame. Síce po menej výhodnej ceste (späť ako sme prišli k južnejšiemu mostu), ale našťastie sme si v mape nevšimli druhú kótu s rovnakou hodnotou.

Do vrcholovej knihy sa zapisujeme 02.25 a s hrôzou prezeráme dlhý zoznam tímov pred nami. No, dúfali sme, že budeme lepší, naviac na prvých Chlívákov strácame päť hodín. Prvé pozorovanie: šípky vedú na ďalšie čísla, čísla vyzerajú ako biliardové gule. Spájame teda čísla lomenou čiarou. Ostane nám pár prázdnych „gulí“ bez čísel a bez šípok a jedno medzikružie. V tom Jano (mimochodom informatik) hovorí, že mu to pripomína rodostrom – bingo! (Nemýliť s B-ingo ani s B-info.) Identifikujeme seba a rody podľa farieb, rýchlo zisťujeme, že sme dcérou, matkou, tetou aj babičkou a riešenie je pred nami.

Zbiehame z kopca zhruba priamo na sever, takže nám cestu prekríži potok. Letmý pohľad do mapy ukazuje, že ho kríži aj Řečkovická, prekračujeme ho teda suchou nohou. Obchádzame Globus a prechádzame cez trať (podjazd/podchod na severnom konci Globusu sme si naozaj nevšimli, inak by sme išli ním). Okolo rybníkov sú tímy nahusto, najbližšie ani nie dvadsať metrov od zadania. Tu by mal podľa mňa Ivo Cicvárek ďaleko lepšiu príležitosť sa rozkričať ako o stanovište ďalej (kôli tomu najprv správu minieme a zas sa po ňu vraciame asi sto metrov). Skladáme sa pod lampou v bočnej ulici. V jednej polke textu vždy dvadsaťšesť, v druhej polke textu vždy dvadsaťšesť. To nebude náhoda, škoda len, že aj riadkov nie je dvadsaťšesť. Priam to nabáda prekresliť si text do tabuľky (na štvorčekový papier). Čo tak čítať pozíciu zmeny? Hneď na začiatku X? Kurňa! Ale aj tak všetky zmeny vypisujem ale radšej v podobe M→F (X) (niekde v nich tá informácia bude). Kurňa, čo mi to stále kvapká do toho papiera?! Nepremokavá bunda asi stačiť nebude. Hádžem cez hlavu a dosky so šifrou a pracovným blokom pršiplášť. Mám dovypisované. No, žiaden zmysel to nedáva – XUKCEL… Počkať, ono je v prvom riadku pravej strany jedno X rozmýšľam nahlas, v druhom iba jedno U, v treťom iba jedno K a stavím sa, že ďalej to bude tiež fungovať! S… E… N… I… – chystajte sa, pôjdeme k posedu.

Po žltej do Jehnic šľapeme okolo štvtej ráno. V dedine huláka kohút a psi. Lelekovickou vychádzame za dedinu a po chvíli volíme direkt k čelovkami obsypanému vŕšku (ale silueta vrcholových krovísk sa proti oblohe črtá svetlo-nesvetlo). Skladáme sa na betónovej skruži medzi ružovými kríkmi, ktorú práve uvoľnil iný tím, a vydávame sa dohľadať posed so zadaním (z diaľky dokonale nenápadný čelovky-nečelovky), ktoré nachádzame a získavame práve v momente, keď do okolia Ivo Cicvárek huláka čosi o blízkosti k zadaniu a viditeľnosti do diaľky. Osobne mi to na predchádzajúcej šifre vadilo ďaleko viac. Jeho výzvy na presun ignorujeme (pripadáme si medzi kríkmi nad hlavu skrytí, východ je práve opačným smerom ako z akého sú očakávateľné prichádzajúce tímy a medzi nami a zadním je jedna skupina krovísk a posed je až na druhej strane nasledujúcej). Morzeovka v jabĺčkach je zrejmá. Chvíľu potom akurát trvá uvedomiť si, že je tam každé písmeno práve raz no a binárny morsestrom je už tiež zrejmý. Vylúštením desiatky prekonávame náš najlepší výkon z TMOU 9 (nedolúštené rybičky v čase konca).

Z kopca volíme direkt na cestu a ďalej postupujeme po nej cez rozostavaný most a tak si naťahujeme trasu. Chvíľu nám na rázcestí trvá, kým si všimneme falošný smerovník (akurát naň nikto nezíza), ale potom vyrážame po čiernej značke do kopca. Alča ešte dlhú dobu po padnutom mladom smreku nad ktorým je nakreslená značka filozofuje, že to musí mať nejaký význam a chce sa tam silou-mocou vrátiť. Presvedčuje ju až ďalšia čierna značka, ktorá je o značný kus ďalej. Aha, obrázky! Lev, Hora, Krokodýl, Baňa (Slovenčina nevýhodou? Kôli zmenám v zložení tímu máme o Čecha viac, ako obvykle, ale ani nám ostatným (skoropražákom) už nerobí problémy rozmýšľať v češtine), Lyžiar a Pravítko. Keď sa Alča dozvie, že lyžiar sa dá nazvať aj skokanom, hneď vyhlási, že je to ako skok, krokodýl ako krok, na čo sa u znalej časti tímu ozýva „Aha, plotter!“, berieme štvorčekový papier a kreslíme. Do lesa pod smreky sme liezli potme, vyliezame za denného svetla (a pri tom to ani tak dlho netrvalo).

Späť sa vraciame po čiernej značke, keďže sme nejako nesledovali, kam vedie a tak vôbec netušíme kde sme. ;) Celú cestu na dvanástku sa držíme s Paradoxom (napokon sa ukáže, že pre nich bude, ako už mnohokrát predtým, osudová trinástka). S Marblem sa smejeme ostatným, keď zelená značka odbočuje z cesty a prekračuje potôčik – vojenské kanady sú na niektoré veci prakticky neprekonateľnou obuvou. So získanými hodinkami sa skladáme do lesa pod tie najsmrekovitejšie vyzerajúce stromy v okolí a dúfame, že nám to umožní pozerať na papiere a nie na papierovú kašu. Skúmame orientácie hodiniek a hľadáme miesta v mape. Platia prostredné hodinky pre miesto, kde práve sedíme? V tom prípade ale … na väčšine stanovíšť by sme boli schopní byť podstatne rýchlejšie ako to hovorí rozdiel časov. Tak čo tak navrhnúť terénom nejakú trasu a po nej sa pohybovať tak, aby sme v daných časoch prechádzali danými miestami? Tiež zavrhnuté. Tak zobrať miesta, váhy im priradiť podľa časov a hľadať ťažisko? Taktiež divné. Potom si ale všímame, že „U Sedmi dubů“ a jazierko sú zhruba v rovnakom smere a prakticky v rovnakom čase (až na minúty). Náhoda? Premeriavame vzdialenosti od nás na stanovištia a padne nám do očí súvislosť vzdialenosť = minúty, vzápätí si uvedomujeme aj azimut skrytý v hodinách. Hurá, môže sa ísť ďalej (teda potom, čo sme do mapy načmárali pár rýchlych značiek perom).

Na trinástku, na ktorej je predpovedaný zákys, ideme po značkách (zelenou a modrou). Vyberáme trinástku a už tušíme, že označenie zákys neklame. Rozmýšľame o miznutí guličiek, robíme frekvenčnú analýzu textu aj farieb. Jano si všíma svetlomodré okolo oranžových a nachádza text o chybách v systémoch a zároveň prvú chybu. To vyzerá ako nejaké obkľučovanie. Anča vyhlasuje, že 13x13 je malý GO-board. Tlačíme na ňu, aby aplikovala pravidlá na plán. Snažíme sa rozdeliť farby na dva tímy (kvalifikačná DUHA kedysi kdesi). Nasleduje útlm. Alča spí a baví nás chrápaním. Síce som sa snažil natiahnúť medzi smreky veľký gumený pršiplášť (vraj Švajčiarskej armády), ale skončilo to len o niečo menším množstvom vody v zadaní a pracovných papieroch, za to ale postupným vyliatim vody Alči do rozkroku a mne na zadok. V najhoršej kríze sa nejako podarí vyhaluziť čítanie zelených po špirále, čo preberá pár členov, čo už strácali vôľu a chuť. Odhaľujeme oranžové štvorce. Ďalšie na rade sú fialové, ktoré sa podarí čítať po pravouhlých trojuholníkoch (variácia na vzorovú lomenú čiaru). Zelené na priamkach odhaľujeme tiež a krátko na to padajú aj dvojice sivých (pracovný názov oficiálnej khaki) a žltých. Bravo! Máme všetky písmená. AACERS … čo to kurňa je? Ako usporiadať tie farby aby to dalo slovo? Od Ľuboša sa ozýva: Nebude to Caesar? A-ha! Posúvať o tri nestačí, posúvame teda o cézara. C-T-R-N- to je nejaké divné –A-C-T- aha, predsa je to správne! Je asi 11.20. Vzhľadom na predchádzajúci priebeh hry (šifry hotové do polhodiny, max. štyridsať minút) je doba lúštenia dve a pol hodiny pre nás drsným zákysom (ale na jedničke sme boli dlhšie).

S Alčou vyrážame poklusom a na štrnástke sme 11.40, zvyšok tímu prichádza voľným krokom asi o desať minút neskôr. Za tú dobu sme stihli nakresliť do obrázku štvorcovú sieť a porátať počty znakov v riadkoch, slovách, panákoch, riadkoch a stĺpcoch tabuľky a tiež zistiť, že čítanie súradníc čiernych pixelov asi nikam nevedie. Trochu ma mýli, že texty vpravo dávajú 84 + 10 (Projdi TMOU!) znakov, pričom kýpeť panáka vpravo dole má znakov 10 a dvaja veľkí panáci po 42 (dohromady teda 84, menší panák uprostred 38, ale to by sa nejako ukecalo). V tomto stave nás zastihuje neďaleko vrcholu koniec hry.

Namiesto lúštenia šifry lúštim interpretáciu IDOSu Nokiáckym prehliadačom a zisťujem, že Prahu priamo (12.21) asi nestíhame (Anči sa to aj tak nehodí) a tak schádzame na vlak 12.51 z Kuřimi do Brna. V Brne presadáme aj s hromadou iných tímov na Hungáriu (naše zablatené a vlhké šaty a batohy sa do EC hodia úžasným spôsobom) a ideme domov. Podľa mapy sme absolvovali zo štartu v gymnáziu až na vlak v Kuřimi tridsaťpäť kilometrov (kilometre v škole a Divišově štvrti nezapočítavam).

Z hľadiska výkonu tímu pokladám TMOU 11 za veľmi vydarenú (ak samozrejme prehliadneme kiksík veľkosti slona skríženého s vorvaňom na jednotke). Inak by som ju hodnotil takto:

  • Zlepšilo dojem:
    • Chýbala výrazne zákysová šifra, ktorá by nás uzemnila na štyri, päť a kľudne aj viac hodín a nadobro vyradila z hry (ponúka sa otázka, či je to stúpajúcou úrovňou tímu, klesajúcou úrovňou TMOU, alebo veľkou dávkou šťastia – myslím, že nám TMOU mimoriadne sadla).
    • Ako obvykle pekné miesta (časť tímu, ktorá bola v Divišově štvrti si ju obvzlášť pochvaľovala).
    • Počasie tak akurát (rozumne oblečený človek nepremokol, lúštiť pod smrekmi sa dalo).
    • Podraz na dvojke.
    • Šifry šesť, osem, deväť, dvanásť a štrnásť (aj keď sme ju vylúštiť nestihli).
    • V podstate za peknú pokladám aj šifru trinásť – stačilo vedieť sa pozerať a nespanikáriť pri ceduli „Zákys“ a hromade farieb (zákys budovaný sugesciou? ;)
    • Obvzlášť trojšifra jedna.
  • Bolo neutrálne:
    • Šifra sedem – Za bludisko je veľké +, za prosté čítanie riešenia -, takže sa to (skoro) nuluje. Nabudúce aspoň toho Pacmana (pár duchov zoženiete a päť životov na tím je celkom dosť).
    • Zubná pasta – Na jednu stranu to síce bolo obyčajné „rozbi to“, ale krásne dotiahnuté v detailoch, na stranu druhú, očakávanie budované dlho pred hrou bolo ďaleko väčšie (asi nesplniteľne). Pasta sa mohla dodávať naviac v igelitovom sáčku (alebo aspoň v originálnej krabičke). Tímom by sa ušetrila otázka „Kam ju kydnúť?“ a menej by jej skončilo po trávnikoch, chodníkoch a cestách v okolí plavárne.
    • Vlastná turistická značka (+), v porovnaní s oficiálnymi KČT príliš riedko značená (-).
  • Zhoršilo dojem:
    • Hymna (keby sa tak otvorili dvere do tried …)
    • (drobne) (Staré známe, ale pekne urobené) princípy šifier tri, desať a jedenásť.
    • (drobne, aspoň mne) Celková dĺžka (temer štyridsať kilometrov, pri optimalizácii presunov možno medzi dvadsaťpäť a tridsať – bez použitia MHD).
    • !Nováčik! v tíme a na šifrovačkách celkovo (Alča) vyhlasoval, že je to príliš ľahké, a že to zďaleka nie je tá TMOU z povestí a legiend (ja viem, bije sa s prvým plusom – my skúsenejší sme boli radi za málo kysnutia, išla síce s pomerne skúseným tímom, ale mnohé princípy odhalila práve ona).
    • Nerešpektovanie pravidiel o pobyte pri zadaní (a skôr mám teda na mysli deviatku ako desiatku).
    • Zbytočné doporučené vybavenie – lupa (na čo?), nôž (na pastu boli lepšie nožnice). Nie že by som o týchto dvoch kusoch výbavy neuvažoval aj tak. Napríklad nôž mám v batohu neustále, pred TMOU som ho len dobrúsil. Lupa tiež patrí do vhodnej výbavy, akurát neviem, či výbavy, ktorá sa potenciálne môže na šifrovačke hodiť nebude pomaly náklaďák (už len prostriedkov na neviditeľné atramenty je fúra). Čo tak urobiť šifrovačku s „maximálnym povoleným vybavením“ (všetko nespomenuté je zakázané s výnimkou oblečenia a obutia, jedla a pitia a možno ešte pár ďalších vecí)? Iná vec je, že ak je v pravidlách ku konkrétnej šifrovačke napísané, že sa bude hodiť napr. Peroxid vodíka, prakticky to prezrádza princíp riešenia jednej z šifier.



TMOU! X

7.–8. 11. 2008

Hneď na začiatok vravím a varujem: toto sú moje zápisky a nie každý z tímu musí súhlasiť. Po asi štyroch hodinách spánku ráno vstávam o piatej, aby som o 6.33 stíhal Ex 573 Punkva z Prahy-Holešovíc do Brna. V Brne chvíľu fotím na hlaváku, zásobujem sa v Interspare vo Vaňkovke a po desiatej pešo vyrážam na výstavisko na veľtrh Sportlife. Ten opúšťam okolo 15.30 a presúvam sa na susediaci Velodrom, kde tohtoročná TMOU! X začína.

Výhliadky sú takpovediac ružové. Okolo 16.30 má doraziť Ľuboš, Ľubka s Janom asi tesne po začiatku a Katka (ktorá zmeškala vlak) ešte neskôr. Postupne stretávam hromady známych ľudí zo všetkých možných tímov. Fotím si davy pred vstupom na štadión, ktoré okolo 16.15 vyťahujú dáždniky. Konečne sa otvára hlavná brána! Ale ouha — brána sa má asi otvárať smerom von, takže sa zasekáva o podlahu a vytvára úzke hrdlo, ktoré celkom šikovne obmädzuje príliv ľudí na registráciu. Teda nie že by na registrácii nebol nával ako keby niečo rozdávali zadarmo. Vydobijem si našu obálku a utekám na protiľahlú tribúnu, ktorá ešte vyzerá poloprázdne. Nachádzam voľnú lavičku tesne pri mantineloch a čakám na zvyšok tímu. Ľuboš s vlajkou (ktorú s Katkou robili minulú noc) doráža podľa predpokladu ešte pred začiatkom programu a ďalší dvaja členovia tímu skoro zároveň s pokynom na otvorenie obálky s prvou šifrou. Začína zmeť nápoved k jednotlivým šifrám i samostatných predstavení šifrujúcich jednotlivé hesla z ktorých má v strede diagramu plného asociácií vísť heslo, ktoré nám zabezpečí postup na 2. šifru. Nestíham sledovať dianie na štadióne, držať foťák (filmovanie s plným zoomom), prerušovať záznam na diktafóne a ešte aj lúštiť šifry. Katka nás stíha ešte na štadióne. Organizátori nasadzujú čím ďalej, tím silnejšie nápovedy, ale väčšina z nich je k šifrám ktorých riešenie vieme. Postupne začínajú oznamovať priamo riešenia jednotlivých šifier a tak okolo 20.40 vyrážame na čestné kolečko okolo štadiónu s tímovou vlajkou.

Presun na dvojku zaberá len chvíľku. Vyberáme puzzle a skladáme ho v susednom parku. Snažíme sa vypozerať vrstvy pomocou farebných fólií ale príliš nám to nejde. Čelovky nie sú najlepšie osvetlenie. Presúvame sa do vchodu Billy a lúštime pod silnejším a rovnomernejším neónom. Fólie zasúvam za číre sklá svojich slnečných okuliarov, ale skôr pre efekt ako nejaké praktické riešenie. Po chvíli balíme aj túto zastávku a za ďalších 10 minút vyberáme náhradnú šifru. Cestou už nachádzame jedno zo stanovíšť trojky na Nových Sadech (spozná sa ľahko podľa davu ľudí). Začínam čítať náhradnú dvojku a už ju z ruky nedám. Zvyšok tímu sa nudí, kým ja sa zabávam na popise jednotlivých póz. Po asi desiatich minútach je miesto ďalšej šifry jasné.

Pri obelisku zarovnávame dodanú mapku podľa kostolov s detailom centra Brna v mierke 1:10 000 (mierka sedí) v atlase a delíme sa na tri časti. Ľubka s Janom mieria na Moravské náměstí a ulicu Veveří, Katka s Ľubošom k hlaváku a na miesto, ktoré už poznáme a ja vyrážam sám k Malinovského námestiu a na ulicu Příkop. Plánované stretnutie je na náměstí Svobody. To ešte netušíme, že z nutnosti zisťovať indície tam bude plno. Na náměstí som ako prvý a začínam zisťovať svoje indície (počítať fontánu). Po chvíli prichádzajú aj Katka s Ľubošom, ktorí si boli svoje indície už zistiť v teréne. Vracajú sa aj Ľubka s Janom. Pýtam sa ich, aké potrebujú indície. „Aké indície?“ Takže vybiehajú odfotiť tie stanovištia ešte raz. Keď po ich návrate zisťujeme, že ani na druhý pokus k jednému z tých stanovíšť neodfotili celý plagát, zároveň, že prepočítať fontány je oproti ostatným úloha za trest (že by vec hintu a nenápadného nápisu kdesi v okolí?) a že pomaly ale isto uplynul časový limit na výber náhradnej šifry, mierime zas ku skautskej klubovni. Tentokrát náhradnú šifru chytajú do ruky dievčatá a za 10 minút pochodujeme na štvorku.

Vyberáme papier, nahráme na diktafón jedno kolo znejúcej hymny (mimo iné overujeme, že text sa zhoduje) a mierime na nejaké prázdnejšie miesto. Rozkladáme sa na plote opatství Sv. Tomáše (na Mendláku) a lúštime. Vyberám z batohu povinné vybavenie — tento krát text hymny TMOU! stiahnutý zo stránok. Rýchlo overujeme súhlasiace počty písmen vo veršoch a to už strihám pôvodný text na polovicu, prvú si nechávame s Janom, druhú dávam zvyšku tímu a hľadáme riešenie. Za 10 minút (asi ste si všimli, že čo sa týka lúštenia šifry je to moja najkratšia používaná časová jednotka) máme riešenie a vyrážame.

Na Kamenné je plno, takže si berieme zadanie a vraciame sa asi pol kilometra, kde si sadáme na nájazd do garáže. Začína maratón lúštenia. Ja si ordinujem Kamikaze Extra Strong (objem 250 ml nazýva návod doporučenou dennou dávkou a naviac dôrazne nedoporučuje túto dávku prekračovať). Postupne v priebehu asi hodiny a trištvrť v dvojici s Janom lúskame všetky štyri miesta. Ale je to zaujímavé. Morzeovku a nadbytočné medzery objavujem podľa nápovedy v texte rýchlo. Jano kontruje rekurzívnym heslom, ja zas identifikujem v popise cesty kostol a námestie v Bosonozích (v mape Brna od Shocart-u/GeoClub-u síce nie je, ale toto miesto vyzerá podľa popisu najlepšie a v KČT-čke kostol na tomto mieste nachádzam). Poslednú polhodinu zaberajú opravy tabuľky 4 × 12 až konečne víde niečo rozumné. Dosť dlho dostávame akýsi „ROVIC“. Potom opravujeme chyby a vychádza konečne rozumné Rondo. Ku slovu sa dostáva mapa ktorú som vytlačil na 40 papierov A4 a predchádzajúci večer na koleji strihal a zlepoval. Výsledný krížik leží presne na športovej hale v Bohunicích. Katka zatiaľ identifikuje všetky indície k heslu. Nikto to po nej už moc nekontroluje a až zo vzorového riešenia sa dozvedám, že sú tam ďalšie dve, ktoré sme prehliadli. Naviac je zaujímavé, že keď človek obtiahne „meta“ v označení hovoriaceho Meta-orga U v jeho predposlednej replike, zarámuje na druhej strane akurát jednu z indícií — „strom“ (a je to jediné „meta“ zo 44 v celom texte, ktoré rámuje nejaké slovo). Počas lúštenia sa rozpršalo a tak balím foťák do batohu a počas ďalších postupov fotím menej. Plný nádeje vyrážame na 6-ku. Tu ale zisťujeme, že máme zlé heslo.

Začína tak asi hodinu a pol trvajúci zákys počas ktorého väčšina tímu na striedačku zaspáva (zlaté Kamikaze). Postupne skúšame tieto heslá: „strom“ (Org S má ešte „sračky“, všetci ostatní max. jedno slovo, naviac tomu napomáha prekresľujúce sa „meta“.), „nůžky“ (Sedia na kadeřnictví, nehty i ořezané, sú bežným vybavením pri cenzúre.), „devět“ (Počet indícií bez „nadbytočného“ strom-u, sedí aj na večer.), „kámen“ (To už z nás dievčatá na šestke boli zúfalé. Na „kámen“ nás viedlo delenie indícií na dve časti — prvá (kadeřnictví, ořezané, nehty) dáva už hádané nůžky, druhá (sračky, cenzuroval, bulvární, aktuální, večerní) dáva papír. Nepodarilo sa nám zaradiť len umyvadlo.) a ako akt najväčšej zúfalosti aj „papír“, ktorý je kupodivu správne.

Je 7.40 ráno a dostávame sa na šiestu šifru. Prichádzame do telocvične asi v polovici premietania videa, pozeráme zvyšok a potom 2× celé. Tretí cyklus už nepozerám a v jeho polovici mám dopočítané 7. stanovište. Ešte nás zdržuje čakanie na uvoľnenie jediného záchodu a prezliekanie, naviac odkladám prichystaný foťák a mením ho za pršiplášť, keďže jemný dážď spred pár hodín sa zmenil na celkom solidný lejak. Cestou sa Ľuboš s Katkou odpájajú do potravín.

Vyberáme sedmičku. Lúštime ju ďalšie 3 hodiny. Bojová morálka sa od záseku na hesle päťky príliš nezlepšila. Najprv skúšame individuálne. Kreslím si jednotlivé kroky a čo pri nich vypadne, kým to vzdám, mám na papieri 8 krokov. Nanešťastie točím nesprávnym smerom. Správnym smerom točí Ľubka, nič jej ale nevychádza. Ľuboš s Katkou medzitým kreslia veľkú verziu a strihajú 31 papierových štvorčekov. Vytočiť, či skôr vyhaluziť z písmen a mapy Ostopovice sa nám darí rýchlo, ale ďalšie inštrukcie zisťujeme až asi pri šiestom točení (pár krát nepekne fúkne vietor, pár krát urobíme už v prvých desiatich krokoch chybu …). Keď zvony bijú poludnie, vyrážame z prístrešku v parku smerom na Ostopovice.

Tam sa na zvyšky mostu pýtame miestnych obyvateľov a tí nám hovoria dokonca o dvoch. Tým, že obchádzame vrch od východu, nachádzame najprv ten nesprávny, okolo 13.15 aj ten správny. Dostávame mapy a nálepku na preukaz. Zvyšok tímu je už rozhodnutý bez lúštenia mieriť späť do Brna na električku a ďalej na železničnú stanicu a domov. Ešte ale letmo pozrieme na mapy — nič. Strhneme nálepku s číslom šifry z preukazu a skúmame tú — nič. Viem, že preukaz je zlepený aspoň z dvoch vrstiev — je to na ňom vidieť. Strhávam z neho laminát — nič. Zvyšok tímu už je značne netrpezlivý a tak ich posielam napred. Už sa ale nepokúšam lúštiť, len z batohu vyťahujem poslednú žemľu a banán, hádžem materiál do batohu a vyrážam za nimi. Vraciame sa na električku, ňou do centra, kúsok na stanicu. Tam chytáme o 14.46 rýchlik do Prahy cez Českou Třebovou. Vo vlaku prevažne spíme, až keď prestúpim v Kolíne do osobáku, pozeram zas proti svetlu na preukaz, odstrihujem jednu hranu, zvyšok rozlepujem a posielam Ľubošovi SMS. Mohla byť 9, nebola.




TMOU! 9

2. – 3. 11. 2007

Predohra: vo štvrtok o ôsmej večer dostávam SMS od Katky, že prehodnotila svoje rozhodnutie a nepríde — super, ostali sme štyria a všetko Slováci. Naviac ja sa cítim, že by som najradšej nikam nešiel a pekne sa liečil doma.

Piatok: Pre mňa je začiatok o jedenástej ráno, keď vyrážam z koleje do obchodu a na vlak. V Kolíne sa pridávam do rýchlika, ktorým z Prahy ide viacero známych tímov. Po Čáslav si ale držím pohodlné a prázdne miesto na predele medzi vozňami, až potom sa presúvam ku zvyšku tímu a skoro celý zvyšok cesty trávim diskusiou s Ľubkou (do kupé sa nám nechce, jeden „pán“ tam sediaci zapácha dostatočne za partiu bezdomovcov). Na Brnenskom hlaváku si kupujeme do zásoby celodenné lístky na MHD a hajde na Zelný trh. Už tu stretávame množstvo známych, ale po registrácii sa to na náměstí Svobody ešte zhoršuje.

Zborovy spev hymny jeskôr tichým mumlaním s pravidelným výkrikom (projdem) TMOU! Trháme obálku a farby. Nám stačila dúha z kvalifikácie chceme niečo iné! A niečo iné sa zjavuje: napríklad protestujúci dav s pokrikmi „Stop kvalifikacím!“ a „TMOU i pro blbé!“ a podobne. Prvé heslo ktoré sa nám podarí zistiť je hmyz, potom Ľubka obehne protestujúcich a máme aj slzičku. Od roztlieskavačiek prichádza nešťastný Ľuboš, že to je jasný semafor, ktorý nemáme (manuál sme strategicky zabudli doma). Obieham okolitými ulicami a hľadám knihkupectvo, kde by mi požičali Rozum do vrecka (asi by bol lepší nápad obehnúť okolosediace tímy a požičať si rovno manuál). Keď ho konečne nájdem, zisťujem, že zakreslené symboly z väčšej časti v semafore vôbec nie sú a tak sa vraciam pozorovať predstavenie. Po chvíli zúrivého pozerania na dve najbližšie dievčiny máme už aj chalupu. Ružovú Bratislavu (no, na to by sme museli asi veľa chlastať ;) riešime spoločnými silami, v modrej spoznávam nápisy okolo fontány keď náhodou prechádzam okolo (teda... ono tam obiehajú tú fontánu desiatky ľudí, takže sa to nedá nevšimnúť si ich) a teda teflonku. Po pokuse rátať nástroje a hrajúcich „bezdomovcov“ to vzdávam a píšem rovno naději a s týmto repertoárom sa nám darí vyplniť celý text 20 minút pred oznámením riešenia.

Jano s Ľubošom idú k divadlu, ja s Ľubkou na výhliadku. Stretávame sa znovu na námestí a pri tom cestou cez Zelný trh strácam svoju fialovú karimatku v zelenom obale — ak ju niekto uvidíte, srdečne ju odo mňa pozdravujte. No a lúštime, pričom sa pri nás zastavujú okoloidúci ľudia a pýtajú sa, čo sa to deje (a nielen česi). Začínam podozrením na príliš veľké množstvo vlastných mien a zemepisných názvov, ale potom ma Jano presviedča, že sa pustíme do mriežky. Skúšam to rátať ale nevychádza to presne a tak sa obraciame na spoľahlivé kuknem-vidím! A už sa sype text riešenia. (Potom od Marbla (Paradox) v cieli počúvam, že on si mriežku aj text vyfotil, natiahol do GIMP-u na noťase, hodil vrstvu na vrstvu a už to bolo. ;)

Volíme postup bez použitia hromadnej dopravy. Samozrejme začíname od mostu a prvý výhľad na Petrov je už v momente keď riečku kríži potrubie. Nechce sa nám po ňom šplhať a tak si zachádzame k železničnému mostu kde nachádzame stanovište a o málo lepší výhľad. Máme plošák — ešte šťastie, že sme si na štarte spomenuli že nemáme drôt a okradli Paradox o jednu žilu z TP-čka. Rátam horné okienka — 26 — čím je metóda riešenia zrejmá. Zachádzame na okraj Vaníčkové, kde snaď bude kľud na lúštenie. A on by aj bol, až na duchom neprítomného cigána z ktorého tiahne acetón na pekných pár metrov a za nič na svete od nás nechce odísť — pomaly máme chuť volať políciu! Napokon sa traja venujeme riešeniu (Ľubka píše, Jano drží káble v čelovke a ja nimi behám po plošáku) a Ľuboš sa snaží zbaviť toho dotieravca. Za chvíľu máme riešenie (sic dve písmenka sa nám nepodarilo rozsvietiť, ale to nevadí) a ideme preč. Mladý chemik sa nás snaží sledovať ale keď sa zrazíme s ďalšími dvoma tímami, vzdáva to.

Karáskovo náměstí je na hodinový zákys. Také ulice v Brne nie sú a to rozloženie brán na okraji je podivné — rátame brány, ústia ulíc, zuby na hradbách — všetko bezvýsledne — ani morzeovku, ani čísla písmen, ani posuny. Ľuboš si dáva energydrink, snažíme sa myslieť a nezaspať. Vedľa sa zastavujú hudoboníci (že by zo štartu?) v zložení dvoje husle a gitara a hrajú čo im napadne. Potom mi pohľad padá na Malopetrskou, čo sa mi ako názov ulice nezdá (ono niektoré tie názvy pripomínajú nejaké kluby alebo bary a podobne), pretože kto by bol malým, keď môže byť veľkým. A tak hľadám v registri Velkopetrskú. Ale register v mape pozná iba Velkopavlovickú (keď už prevraciam, tak obe polovice) na neďalekom sídlisku. A potom to už ide ľahko: identifikujeme ulice na mape model Ankh-Morpork a nachádzame cieľ ako roh cintorínu.

Keď preberáme ďalšiu šifru, Ľuboš vykríkne: „Jé, Duch Svätý!“ a organizátori nás hneď ženú lúštiť preč. Tak sa posúvame o pár sto metrov ďalej k sídlisku, keďže východný smer postupu je skoro istý a rozkladáme sa na svahu s výhľadom na Brno. Veľmi rýchlo objavujeme dvojice ako dve veže a spoločenstvo prsteňa, dlhý a široký a podobne. Chvíľu na to už lepíme páry dohromady a diskutujeme, ktorý z troch kráľov sa štandardne kreslí ako černoch. Hint o volnosti si nevšímame, ono je to aj tak jediné písmeno ktoré nám do výsledku nesedí a tak sa posúvame na miesto najväčšieho utrpenia — do kockárova.

Je polnoc a my sa rozkladáme pod panelákom vedľa autobusovej zastávky a skalpelom režeme a Koresom (ktorý vo vlhku a chlade, naviac na kriedovom papieri, nedrzi) a izolepou lepíme prvú kocku. Nápad ktorého sa dve hodiny držíme je pozerať sa vždy skrz jeden z útvarov pod takým uhlom aby sme ho videli pravidelný a prečítať písmenko za ním. Ešte teraz ma hnevá keď si spomeniem, ako sa sťažujem na tie dva trojuholníky na hranách, že cez ne je vidieť len dieru na druhej strane. Skúšame presvecovať diery čelovkou a hľadať na presvietenom obraze písmená. Pár krát okolo prechádzajú Hanka s Klárou z Pařížské modré ako sa snažia chôdzou v rôznych zložitých schémach zahriať (možno po vzore žltého hesla niečo píšu, ale my sa venujeme kocke). Stále nič, ak teda nepočítame obyvateľa z prvého poschodia ktorý sa vylieza sťažovať, že mu svietime do okna a rušíme mu spánok (no, ehm... povedal by som, že niektorí ľudia si dokážu hrozne vymýšľať), takže sa (pešo) vydávame po prvú nápovedu. Tam síce nadávame, že sme sa nič nové nedozvedeli, ale aspoň si užívame pekný výhľad na Brno a potom nám dochádza, že tie diery naproti sebe nie sú náhoda. K riešeniu sa ale nedostávame (kocka je vlhká a len ťažko drží tvar — písmenká cez ostané diery väčšinou nevidieť), a tak sa vydávame aj po druhú nápovedu. Snaha zísť priamo ku križovatke Bělohorskej s Jedovnickou končí tŕním, roztrhanou kockou a zahnaním psom (že je za plotom človek dúfať môže, ale keď cesta mieri priamo k zdroju brechotu). Na skalke potom po opakovanej nadávke na to, že sme sa nič nedozvedeli, sa skladáme za svah aby na nás nefúkalo a zas skúšame riešiť — už je viac-menej jasné čo máme hľadať. Takže len rozoberáme a zas lepíme druhú kocku ktorú sme pôvodne zlepili texom von. Cítim, že sa na mňa vrhá kríza a tak si dávama energydrink z Plusu za nejakých 17 korún a po polhodine sedenia som jediný z tímu, kto nespí. A ako sa tak hrám s kockou, odrazu vidím heyd aj ukov aj aryb a dokonca aj nik!. No ako keby som od začiatku nehovoril, že ďalšie stanovište bude v Líšni! Po vzore niektorých zúfalých tímov hrdo rozdupávame svoju kocku a vyrážame dookola, keďže schodnosti trate do múzea moc neveríme.

Päť hodín na šestke sa našťastie nijak výrazne nepodpísalo na morálke tímu a šifru pri rybníku lúskame rýchlo, aj keď na niektoré výrazy si chvíľu musíme spomínať. Hurá do Podolí (a zas pešo). Už po neviem koľký krát narážame na Parní mlátičku a nie je to posledný takýto incident. Vyberáme šifru a kreslíme cykly podľa fontov (prakticky ihneď). No a ako spoznať výsledný útvar? Slovo textu je zjavne len šípka ukazujúca na „R“. Tak dobre, položíme A4 (šifru) na A4 (mapu), pretlačíme stred písmena „R“ a dostávame !presne! kótu Chochola (436,1) vzdialenú asi 5 km na sever. Keďže sa lepšie nápady nehrnú (na rozdiel od poľovníkov, ktorí nadávajú, že tam majú vypustené bažanty a idú ich strieľať), vyrážame váhavo po modrej. Nakoniec, keďže stále krútime hlavami nad akousi poznámkou z pravidiel o troch kilometroch, sa nám podarí všimnúť si v mape aj vojenský objekt a tak to od Kadlecova mlýna za neustálej kanonády na nebohé bažanty za kopcom berieme krížom cez kopec na červenú, kde sa po šifru odpája Ľuboš a zvyšok tímu relaxuje. Mimo iné dohadujeme, že po 13-tku takto bežím ja, po 14-tku Jano a po 15-tku Ľubka ;). Medzitým nám prichádza SMS, že ostreľovaná osmička sa presúva.

Ľuboš sa vracia skôr ako sa Ľubka stihne naraňajkovať a nesie šifru (potom posiela rovnakým škaredým direktom aj Terku a Radima z DuJour a spol. keď sa pýtajú na skratku k plotu — chodník z mapy objavujeme chvíľu na to za zákrutou značky). Čísla su jasné, ktoré presne chýba je horšie, ale štyri odstavce to v okolí môže znamenať jedine kótu a tak tušiac riešenie 428,8 ho po chvíli skutočne nachádzame.

Na rybkách sme okolo 10.30 a lúštime čo nám sily stačia — jedenástka by bol veľmi dobrý výsledok. Autíčka z nápovedy spoznávame a pol hodinu pred koncom hry máme úvodný text a ďalej to neriešime. Čo by mohlo byť SZ? Severozápad? To sa nám nezdá (a nikoho už nenapadne v časovej tiesni priložiť pravítko na mapu) a tak sa vydávame smerom na Staré zámky ktoré su na opačnom brehu. Kým sa dostaneme do údolia prichádza SMS o konci hry. Trháme teda STOP obálku a keďže sa nikomu z nás do cieľa nechce, presúvame sa na autobus z Mariánského údolí. Konečne označujeme draho kúpené lístky a na hlaváku ich potom dávame ľudom pri automatoch. Tam sa stretávame s Paradoxom a Tiborom zo Scientific Approach a pár ďalšími ľuďmi a spoločne kupujeme lístky na vlak. Hromadke sa vyhýbam ja (lebo idem na Brandýs) a úbohá Ľubka, ktorú už tretí deň bolí zub a cez noc jej pravé líce napuchlo do naozaj nepekných rozmerov a tak mieri rovno domov. O siedmej večer som konečne na koleji a môžem prehlásiť TMOU! 9 za zatiaľ najlepšiu (a najúspešnejšiu) šifrovačku na ktorej som sa zúčastnil (aj keď ich veľa nebolo).

Epilóg: pozerám na šifry na ktoré sme už nedošli: 11 by bola rýchlo (XORovať to so šachovnicou je prvý nápad ktorý mám keď ju vidím), v 12-tke hneď rátam 26 stĺpcov, čím je aspoň prvá polovica riešenia hotová no a ostáva ťažšia 13 a potom už len 1… Nezabiť 5 hodín kockou, cieľ by bol reálny — možno o rok.